Denník N

Mali by byť komunistické symboly zakázané?

Pamätník oslobodenia v obci Ľutina.
Pamätník oslobodenia v obci Ľutina.

Keď Slovenská národná galéria vystavila sochu Stalina vo funkcii pútača na výstavu, niekto ju oblial farbou. Akcie Petra Kalmusa a Ľuboša Lorenza posunuli diskusiu o odstraňovaní symbolov komunizmu do právnej roviny. Je zrejmé, že v tejto otázke neexistuje zhoda.

Prvá vlna odstraňovania komunistických symbolov prebehla sčasti živelne, sčasti oficiálne hneď po zmene režimu v roku 1989. Ničili sa sochy, menili sa názvy ulíc, odstraňovali kosáky a kladivá. No zďaleka nie všetky. Legitimitu ich verejnej prezentácie dnes spochybňuje Zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, prijatý v roku 1996 v súčinnosti s novelou Trestného zákona z roku 2005, ktorá postihuje podporu strán a hnutí smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd.

Fakt, že prijatie týchto zákonov neviedlo vo svojej dobe k ďalšej redukcii obrovského počtu kosák a kladív, ktoré sú prítomné prakticky v každom meste aj obci na Slovensku, znamená, že komunistické symboly stratili váhu. Dnes už v tejto otázke neznesú porovnanie so symbolmi fašizmu a nacizmu. Hnev davu na režim namierený voči komunistickým sochám a pamätníkom v zime roku 1989 asi nebolo možné zastaviť verejnou diskusiou. My dnes už na to máme viacej času.

Môžeme rozoberať rôzne dôvody odlišného postavenia hákového kríža a päťcípej hviezdy v symbolickom poriadku. Skúmať, prečo „hakač“ verejnosť dodnes pohoršuje a naopak, prečo päťcípa hviezda nikoho nevzrušuje. Môžeme vysvetľovať, že komunizmus práve vďaka svojmu vojnovému víťazstvu nad fašizmom dostal šancu rozvinúť sa do podoby s „ľudskou tvárou“, a preto aj spomienky naň budú diferencovanejšie.  Alebo spomenúť, že komunisti niektoré symboly „ukradli“ sociálnej demokracii (a preto má Rakúsko dodnes v štátnom znaku orlicu nesúcu kosák a kladivo).

Proti legislatívnemu zákazu symbolov tak stoja viaceré skutočnosti: 1. skúsenosť s neproduktívnosťou už existujúcich zákonov; 2. praktická okolnosť, že ich je všade príliš veľa; 3. hrozba, že by sa tým odstránili dôvody na ďalšiu diskusiu.

Keď v roku 2015 ukrajinský parlament nariadil odstrániť všetky komunistické sochy a pamätníky, narazil na neočakávaný odpor mladej generácie aktivistov a umelcov, ktorí protestovali proti tomu, aby sa kvôli symbolom demolovali celé monumentálne výtvarné realizácie – pamätníky, sochy, či mozaiky v kyjevskom metre. Mimochodom, ukrajinský ÚPN minulý týždeň oznámil, že projekt dokončili, keď za dva roky demontovali 2 389 pamätníkov, z čoho bolo 1 320 sôch Lenina.

Podobné okolnosti sprevádzali tiež iniciatívu za odstránie sochy komunistického prezidenta ČSR Antonína Zápotockého v jeho rodnej obci Zakolany pri Kladne. Sochu v nadživotnej veľkosti mu postavili ešte v roku 1984. V roku 2012 ju tam nejakí umelci natreli na ružovo čo viedlo k tomu, že obec vyvolala diskusiu o jej odstránení. Socha stojí na pozemku obce, fyzicky však patrí istej súkromej firme, no aj tá sa vyjadrila, že „s jej odstránením nemá problém“. Ale. V roku 2015 sa na základe ankety medzi obyvateľmi zistilo, že väčšina sochu odstrániť nechce. Požadujú iba, aby sa k nej pridala tabuľka s vyvetľujúcim textom. Problém „uctievania“ ľudia navrhli prípadne vyriešiť  aj tak, že sa odstráni iba piedestál, ktorý ju zvýznamňuje a socha sa postaví na zem.

Je zrejmé, že komunistické symboly dnes už iba okrajovo plnia svoju pôvodnú propagandistickú funkciu.  Ich symbolický význam sa postupne vyprázdňuje.  Symboly ako spojky medzi nejakými dogmami a našim svetom prestávajú fungovať vtedy, keď v tie dogmy jednoducho neveríme a preto aj na ne odkazujúce symboly prehliadame. Oni tu sú a pripomínajú už iba to, že tu komunistický režim v minulosti bol. Nehovoria o tom, aký ten režim bol alebo chcel byť. Túto funkciu oveľa lepšie plnia živí pamätníci, archívne zábery, knihy, filmy, konverzácie.

Problém navyše je, že symboly komunizmu nachádzame vo veľa rôznych architektonických a výtvarných kontextoch (pamätné tabuľe, pamätníky, súsošia, mozaiky, ploty, ale tiež pietné miesta ako hroby alebo vojenské cintoríny).

A tak sa nám tu – namiesto plošného zakazovania – vnucuje skôr opačná perspektíva. Podľa vzoru lokálnej diskusie z českej obce Zakolany, širšej verejnej aj odbornej diskusie o akciách Kalmusa a Lorenza, alebo tiež tej o soche Stalina pred SNG mi to vychádza tak, že lepšie než plošne zakazovať komunistické symboly je diskutovať o nich jednotlivo a v diskusiách hľadať zhodu o ich odstraňovaní.

Teraz najčítanejšie