Blog
sobota

Malichernosť máme vysoko v hodnotách (+video)

Možno aj preto by sme nepovedali, že veľkonočný hosť, liberálny poslanec Martin Poliačik, je veriaci

Nedeľa 16. apríl 2017 List Kolosanom - Kol 3, 1-4 

Hľadajte, čo je hore, kde je Kristus

Bratia, ak ste s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha! Myslite na to, čo je hore, nie na to, čo je na zemi!

Veď ste zomreli a váš život je s Kristom ukrytý v Bohu. A keď sa zjaví Kristus, váš život, vtedy sa aj vy zjavíte s ním v sláve.

 

Minuli za tie oleje kopu peňazí

Pišta Vandal Chrappa

V súvislosti s Ježišovým vzkriesením sa mi v mysli vynára ten obľúbený vtip skeptikov: „Svätý otče, máme dobrú a zlú správu. Dobrá je, že sme našli Kristov hrob. Tá zlá, že je v ňom telo.“
Ak by Ježiš nevstal z mŕtvych, bolo by kresťanstvo vystavané na omyle. Na druhej strane Ježišovo posolstvo solidarity, obety, odpustenia, lásky a pacifizmu obstojí aj bez zázrakov. Ježiš prezentuje najhumanistickejšie princípy človečenstva.
Veľa sa hovorí o Božej láske k ľuďom, no ľudská láska k Bohu sa spochybňuje. V tomto kontexte žiari postava Márie Magdalény. Jej láska dráždi. Niekto mávne rukou, no jasné, tá polepšená štetka nám chce dať lekciu? Áno, presne ona. Stojí pod krížom až do konca. Vidí ako jej učiteľ zomiera. Zachvacuje ju hlboký žiaľ. Bezodný smútok človeka, ktorý stratil milovanú osobu. Ide sa pozrieť, kam ho pochovávajú. Od úzkosti nemôže dýchať. Nasledujúcu noc a sviatočný deň prežije v mrákotách. V nedeľu ráno prichádza k hrobu, ešte raz poslúžiť svojmu záchrancovi. Aj s kamoškami nakúpia voňavé oleje, aby ho natreli. Obetujú na to kopu peňazí a kým sa jeho frustrovaní učeníci topia v chlapských depkách prehry, ony konajú. To je ženský princíp! Mária Magdaléna nájde prázdny hrob a jej smútok je taký bezodný, že keď sa jej ako prvej zo všetkých ľudí prihovorí vzkriesený Ježiš, jediný muž, ktorý ňou nikdy nepohŕdal, nespozná ho. Pomýli si ho so záhradníkom. No trapas… To prvenstvo jej však už nikto nezoberie!
Ľudská Láska je modlitba, ktorú sa modlia aj ateisti. Cez ňu sa nás dotýka Boh.

A ty odkedy chodíš?

Mária Bruneau

Za posledných pár týždňov som stratila imúnnosť na otázku “Už chodí?", o ktorej som bola pôvodne presvedčená, že je dobre mieneným small talkom.

Prvýkrát odpoviem nie.
Druhýkrát odpoviem ešte stále nie.
Piatykrát odpoviem nie, ale už obeduje s príborom, rozpráva, chodí na nočník a adekvátne používa slovo prosím.
Každýkrát skončím poľutovaná, že “Nie sú tieto deti veru nijako popredu!” a prakticky každá táto nie priamo neprajne kladená otázka tam nechtiac prerastie. Desiatykrát s ním prestanem chodiť na verejnosť.
Mám hneď kresliť grafy, že jednoducho taká banálna vec, ako prvý dátum chôdze, nesvedčí o inteligencii človeka? Alebo nakoniec, keby aj mala, čím nás, ako spoločnosť, zalamovanie rukami nad nechodcami akože diagnostikuje?
Moja prvá dcéra urobila prvý krok, keď mala dva a pol roka a menej inteligentná ako priemer spoločnosti naozaj je. Jediný mikroskopický chromozóm, v každej bunke navyše, v nej spomaľuje všetko, čo by sa na priemer chcelo podobať. Čo to má ale pre mňa a pre okoloidúcich znamenať? Že nestihne nachodiť požadované kilometre? Že bude spaľovať viac nafty? Že je to škoda? Pre nich? Pre mňa? Preň?
Mohlo by to znamenať, že nedokážeme, ani v tých najbanálnejších veciach, uvažovať svojprávne. Vo všetkom sme spätí konvenciami à la čo povie sused. Najmä, ak si uvedomím, že aj ja, ktorej nijako srdce netrhá, či môj syn plánuje alebo neplánuje chodiť ešte dnes, a ktorú plne ohuruje detská kapacita denne sa zdokonaľovať v nespočetných kompetenciách... ani ja nie som odolná voči tridsiatej otázke, “A chodí už?”.
Lebo... očakáva sa iba jediná správna odpoveď.
Z tohto listu mám pocit, že už u nich v staroveku sa na ulici pýtali batoliat takéto impertinentné otázky. A cirkev nalinajkovala eticky zhovievavejší variant: Hore sa pozerajte vážení! Nech vás nepoburujú prízemné veci, ako kto kedy má chodiť po zemi a kto sa na to kedy opýta.

Prehliadanie malicherností verzus prehliadanie krás

Martin Poliačik /politik/

Život veriaceho človeka sa často upína k niečomu mimo tohoto sveta, k niečomu, čo ho má presahovať vo všetkých ohľadoch. Táto pasáž podľa mňa nabáda k takémuto "upnutiu sa" ku Kristovi. Lebo tam, v živote aj po smrti, je istota. Vnímam ako prínosné hľadanie akéhosi pevného bodu vo vesmíre, vďaka ktorému človek získava v živote stabilitu a oporu.

Tento text však má aj svoje riziká. Nemyslieť "na to, čo je na zemi" môže viesť k odmietaniu sveta aj ľudí okolo. Orientácia na kráľovstvo po smrti v sebe nesie riziko prehliadnutia krás a poučení skrytých všade okolo, vo svete, ktorý podľa kresťana je výsledkom stvorenia samotným Bohom.

Ak majú tie vety viesť k niečomu zmysluplnému, mal by to byť podľa mňa postoj, v ktorom sa človek dokáže povzniesť na malichernosť, vykĺzne z každodenných problémov a nad životom získa nadhľad. A popri tom nájde cestu k tomu, čo ho presahuje a v porovnaní s pominuteľnosťou človeka je večné.

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Prémiový článok e-mailom
raz týždenne zadarmo!

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova: jedna epizóda každú druhú nedeľu. Ponúkame rôzne uhly pohľadu, čo pod týmito, dnes zdanlivo nepoužiteľnými, textami rozumieme. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.

Blogy

|

Už viac ako 91695 z vás dostáva správy e-mailom