Malý výlet do exotického Sarawaku

Sarawak, územie na severe ostrova Borneo (Kalimantan), bol celé stáročia pod kontrolou brunejského sultána. V roku 1838 zakotvila pri jeho brehoch britská loď, ktorej velil James Brooke. Bolo to práve v čase, keď proti sultánovi povstali miestne dajacké kmene. Brooke ponúkol svoje služby sultánovi, ktorý ho za to bohato odmenil: v roku 1841 ho vymenoval za sarawackého rádžu. Založil tak dynastiu tzv. bielych rádžov, ktorá vládla v Sarawaku viac ako storočie.

„Bieli rádžovia“

Príbeh Jamesa Brooka je priam rozprávkový. Ako vojak bojoval v Barme. Po zranení ho poslali domov do Británie, kde naňho čakalo dedičstvo 30 000 libier. Za ne si dal postaviť loď a vybral sa hľadať dobrodružstvo. Nový domov našiel na ďalekom rovníkovom ostrove.

Počínal si zdatne. Získal si nielen náklonnosť sultána, ale i kráľovnej Viktórie, ktorá ho vymenovala za britského generálneho konzula na Borneu. Podarilo sa mu potlačil veľmi rozšírené pirátstvo, v krajine zaviedol nový právny poriadok a hľadal možnosti hospodárskeho rozvoja. Po jeho smrti v roku 1868 ho nahradil synovec Charles Brooke, ktorý zakázal v krajine otroctvo a v roku 1888 dostal Sarawak pod britský protektorát. Jeho syn Charles Vyner Brooke začal ťažiť ropu a pri príležitosti 100. výročia vládnutia „bielych sarawackých rádžov“ zaviedol novú ústavu. Bolo to v čase, keď zvýšený záujem o ostrov prejavili Japonci, pred ktorými Brooke ušiel do Austrálie. Po skončení 2. svetovej vojny sa stal Sarawak britskou kolóniou.

Z koloniálneho područia sa Sarawak vymanil v roku 1963 a začlenil sa do Malajskej konfederácie. Stalo sa tak z obavy, aby krajinu neobsadila Indonézia, ktorej patrí podstatná časť Bornea. Hlavou štátu je malajský kráľ, ktorého zastupuje guvernér. Obaja majú skôr reprezentačné postavenie a o všetkom podstatnom rozhoduje malajská vláda a jej predseda. Ten navrhuje aj predsedu – speakra – 71-členného sarawackého parlamentu.

Džungle obývané pôvodnými kmeňmi

Sarawak s rozlohou 124 450 km² je najväčším štátom Malajskej konfederácie. Zaberá severnú časť ostrova Borneo pri pobreží Juhočínskeho mora severne od rovníka, od ktorého ho delí necelý stupeň zemepisnej šírky. Z močaristých nížin stúpa terén do vysočiny Kelabit, pokrytej tropickým dažďovým pralesom. Najvyššia hora Mount Murud dosahuje 2 422 m n. m. Panuje tu tropické podnebie s rovnomernými teplotami, vysokou vlhkosťou a so silnými monzúnovými dažďami, ktoré ročne prinesú 3 330 – 4 600 mm zrážok. Z 563 km najdlhšej rieky Batang Rajang je 130 km splavných aj pre zaoceánske lode. V jej delte sa nachádza ostrov Beruit s rozlohou 417 km², ktorý však z vôd vyčnieva maximálne tri metre.

V Sarawaku žije asi 2,5 milióna obyvateľov. Asi tretinu z nich tvoria Ibanovia, potomkovia Dajakov, ktorí boli v minulosti známi ako „lovci lebiek“. Ďalej tu žije vyše pol milióna Malajcov a rovnaký počet Číňanov a menej početné staré bornejské etniká. Celkom sa tu hovorí 44 jazykmi.

Hlavné mesto s menom mačky

Asi polovica obyvateľstva žije na vidieku, no v ostatnom čase badať príliv ľudí do miest, predovšetkým do hlavného mesta Kuchingu, ktorý sa rozrástol na aglomeráciu s viac ako 600 000 obyvateľmi.

Hovorí sa, že keď James Brooke priplával k brehom Bornea, pýtal sa na názov osady, pri ktorej zakotvil. Domorodci si mysleli, že neukázal na domy, ale na mačku, a tak mu odpovedali „kuching“ – mačka. Tak dostalo pomenovanie sarawacké hlavné mesto a toto prítulné zvieratko sa stalo symbolom Kuchingu, ktorý vstúpil do 21. stor. ako moderné mesto, ktorého obyvatelia dbajú na čistotu a s úsmevom vítajú každého, kto sa rozhodne ich krajinu navštíviť. Miešanie moslimskej, kresťanskej a čínskej kultúry nie je pritom žiadnym problémom.

Základom hospodárstva Sarawaku bolo poľnohospodárstvo – pestovanie ryže ako základnej potraviny, exportuje sa palmový olej, kakao, rôzne druhy tropického ovocia a predovšetkým kvalitné drevo a výrobky z neho. V posledných rokoch sa rozrastá ťažba ropy a zemného plynu.

Raflézia s veľkým, ale smradľavým kvetom

Krajina má perspektívy rozvíjať turistický ruch. Návštevníkov sem láka najmä zachovaná príroda. Pobrežné mangrovy a močiare prechádzajú do tropických pralesov a horských lesov v najvyšších polohách. Z asi 15 000 druhov rastlín sú mnohé endemické – čiže rastú len na Borneu a nikde inde na svete. V pralesoch môžeme natrafiť na pozoruhodnú rafléziu (Rafflesia arnoldi, alebo niektorý príbuzný druh či rasa), ktorá ako parazit je závislá na rozšírení špecifického druhu liany. Jej kvet má v priemere 1 – 3 metre a hmotnosť viac ako 5 kg. Kvitne od novembra do februára a už na diaľku sa neprezradí vôňou, ale silným zápachom ako hnijúce mäso, ktorý má prilákať opeľovačov. Rafléziu môžeme obdivovať napríklad v národnom parku Gunung Gading, ktorý zriadili v roku 1983 na ploche 4 106 ha. V pralesoch môžem nájsť aj nespočetné druhy húb rôznych tvarov a farieb.

Unikátna fauna

Vzácna je aj fauna s tropickými druhmi, z nich mnohé sú na pokraji vyhynutia. Spomeňme aspoň orangutany (Pongo pygmaeus), pre ktorých zriadili v roku 1975 Semenggoh Wildlife Centre asi 24 km od Kuchingu, ďalej ohrozené gibony Müllerove (Hylobates muelleri), kahauy nosaté (Nasalis larvatus), ktorých nosu nemôže konkurovať ani poriadne vytrénovaný alkoholik, makaky, hulmany a iné opice, sympatická poloopica útloň váhavý (Nycticebus coucang) s veľkými očami so žltými dúhovkami, medveď malajský (Helarctos malayanus), letucha väčšia (Cynocephalus variegatus), ktorú príroda vybavila padákom, nevšedný a kriticky ohrozený šupinavec (Manis javanica) opancierovaný šupinami ako stredoveký rytier (šupiny využíva tradičná vietnamská a čínska medicína, čo je príčinou nadmerného lovu), prasa fúzaté (Sus barbatus), ktoré sa naozaj môže pochváliť poriadnymi, najčastejšie bielymi fúzmi, trpaslíčiu rasu slona (na Borneo sa dostali tieto slony asi v 18. stor. ako dar sultána z Jávy a rozšírili sa do voľnej prírody) a nosorožce (Dicerorhinus sumatrensis harrissoni), ktoré sú kriticky ohrozené, alebo dugonga (Dugong dugon), ktorý obýva plytké vody mora a ústia riek. V džungli žije veľa druhov vtákov. Len napríklad v národnom parku Lambir Hills (6 952 ha) bolo pozorovaných viac ako 200 druhov. V tomto chránenom území je najväčším lákadlom turistov 25 m vysoký vodopád Latak. Z obojživelníkov žije v Sarawaku endemický druh žaby Calluela flava a ropuška Ansonia torrentis, ktorá je dokonca endemitom hory Mulu (2 376 m n. m.) Početné sú aj druhy plazov a rýb, nehovoriac o drobných bezstavovcoch.

Zobákorožce patria medzi najhojnejších operencov sarawackej džungle.

Ansonia torrentis je jedným z početných endemitov Sarawaku

V sarawackej džungli nachádzajú útočište orangutany, nevšedné šupinavce i opica kahau s výrazným „alkoholickým“ nosom

Národné parky a rezervácie

Najcennejšie územia Sarawaku sú chránené v 18 národných parkoch a 9 prírodných rezerváciách. Práve tie sú hlavným cieľom turistov, ktorí radi nahliadnu aj do bývania a života pôvodných obyvateľov dedín a osád, roztratených v džungli.

Medzi najnavštevovanejšie národné parky Sarawaku patrí najstarší z nich (1957) Bako, ktorý sa nachádza len 37 od centra Kuchingu. Jeho územie s rozlohou 2 727 ha siaha od pobrežných skál a pláží do hĺbok džungle. Pri prechádzke môžeme pozorovať vzácne druhy tropickej flóry. Na pozorovanie fauny je najlepšie vybrať sa do džungle pred brieždením alebo za šera. Najmä makaky, langury a iné opice nám dovolia nahliadnuť do svojho súkromia.

V národnom parku Niah môžeme navštíviť jaskyne, ktorých steny pokrývajú azda až 40 000-ročné maľby. K navštevovaným patrí prírodná rezervácia Sama Jaya. Zaberá síce len asi 38 ha na predmestí Kuchingu Tabuan Jaya, napriek tomu tu nachádzajú vhodné životné prostredie mnohé druhy živočíchov.

Foto: New Straits Times, sarawak.gov.my, Asian Itinerary, Spay Malaysia, Borneo Adventure, Animal Wallpapers, Worldatas, Frogs of Borneo