Mám nápad
Bratislava prišla do Prahy, v jednej veľmi literárnej kaviarni neďaleko môjho skromného príbytku sa včera konalo posedenie s dvomi slovenskými autormi. Požičala som si od lepšie vybavenej kamarátky slušnú košeľu a decentný sveter a išla sa kultúrne vyžiť.
Slovenská literatúra nikoho nezaujíma ani na Slovensku, nieto ešte za hranicami, napodiv som tam však nebola jediná. Naopak, kaviareň sa zaplnila. Neviem, čo to bolo za ľudí. Čo nemajú na sviatok zamilovaných lepší program.
Ako prvá nám o svojej tvorbe niečo málo povedala Soňa Uriková. Poctivo som sa pripravila, dopredu som si prečítala jej zbierku poviedok s názvom Živé ploty, dokonca som si knihu priniesla so sebou, dôkladne opoznámkovanú, keby bol po čítačke priestor na otázky z publika. Napokon nebol. A odľahlo mi, lebo som si trochu robila starosti, či by som dokázala položiť svoje otázky bez toho, aby zneli útočne.
Neviem, ako k tomuto problému pristúpiť.
Asi, milý čitateľ, budem skákať.
Môžem, som unavená.
A ak to so mnou vydržíš, dostaneš na záver pekný citát o skákaní.
Večer cestou do kaviarne som uvažovala nad tým, že odkedy som si s naivným nadšením a veľkými ideálmi založila tento blog, zameraný na našu súčasnú tvorbu, prežívam si ako nádejný literárny kritik čosi, čo veľmi pripomína bežné dospievanie. Tešil si sa na dospelosť ako na čas plný ohromnej slobody a krásy, plný netušených vecí – a potom je to zrazu tu a ty si rozčarovaný a pýtaš sa – je možné, aby všetko bolo len toto?
Je to o tom, že sa mám skrátka naučiť oceňovať drobné radosti?
Nooo, tak poďme. Soňa Uriková zaujme svojimi ženskými hrdinkami, ktoré sú chvíľami sympaticky autistické. Všeobecne – jej poviedky neponúkajú žiadne prvoplánové vzťahové drámy, naopak, omnoho častejšie autorka skrátka nahodí obraz a nechá ho pomaly, bez umelo vyostrenej pointy odoznieť. To je sympatické. Poviedky ako Kĺžo, Zelovoc či Tri motyky zrejme čitateľa upútajú. Oceňujem aj dôkladnú znalosť prostredia a miestnej mentality. Uriková, pôvodom z Považskej Bystrice, by na rozdiel od takého Balka rozhodne vedela, ako utopiť mačku.
Ale to ma nebaví. Ani kniha ma nebavila. Soňa Uriková sa v úvodnom rozhovore moderátorovi zverila, že počas práce na knihe vypadli asi dve tretiny textu. To je dobre. Keby to bolo trikrát také dlhé, trikrát pri tom zošediviem a umriem.
Môžeme si položiť otázku, či je tu literatúra na to, aby nás bavila. To asi nie, ale ak už nič iné, nech aspoň baví.
Niečo mi chýba. Čítala som a celý čas si kládla dokola tú istú otázku – prečo píšeš? Prečo mi to hovoríš? Zostala som po programe na mieste činu a spýtala sa na to autorky. Soňa Uriková (pred sebou pohárik džúsu) povedala, že skrátka má nejaký nápad, tak to nejako napíše.
NÁPAD je pre mňa KURVA MÁLO. Mám nápad, poďme na výlet? Dobre. Mám nápad, poďme na minigolf? Ešte lepšie. Ale – mám nápad, idem robiť literatúru? NIE. To NIE. Chápem, že sa dá pristupovať k tvorbe aj týmto spôsobom, potom si však zrejme treba vypracovať nejakú poetiku, nejaký štýl. Uriková má v tomto smere istý nábeh na čosi svojské, to je však zatiaľ skutočne príliš neurčité na to, aby sa to dalo reflektovať ako typická črta.
Mám otrasný slovník, že. Zhodou okolností som aj dnes večer bola vonku, na takzvanej redakčnej rade, a keď som v priebehu dvadsiatich minút už asi ôsmykrát povedala, že to je ale úplná pičovina, a zachytila spýtavý pohľad nášho šéfredaktora, zamyslela som sa, či by som sa nad sebou nemala zamyslieť.
Keď sme pri tom, v priebehu tejto takzvanej redakčnej rady, v rámci debaty o akejsi rovnako nedostatočnej literárnej tvorbe jedna žena, femme fatale & enfant terrible českých kultúrnych kruhov, povedala:
„Není to jenom o tom srdíčku. Musí to mít i koule.“
Urikovej texty nemajú ani jedno.
Plynulo sa dostávame k druhej časti slovenského večera – k druhému autorovi, dramaturgovi a publicistovi Tomášovi Hučkovi.
Tomáš Hučko je pozoruhodný už tým, že sa len tak objaví na čítačke napriek tomu, že nikdy nič nevydal.
V každom prípade sa chystá. Pretože viem, že niečo napísal, a pretože mám svoje redaktorské ambície, ponúkla som sa, že by som jeho text zredigovala. „Nie,“ povedal mi na to. Odmietnutie ma nezlomilo, podotkla som, že by som si teda mohla tú would-be-knihu pozrieť nezáväzne ako bežný čitateľ a povedať mu svoj názor. „Nie,“ odvetil. Nato som zašla za človekom, ktorý sa text chystá vydať, a medzi štyrmi očami mu svoj návrh zopakovala. „Nie.“
Dobre.
Budem teda teraz čerpať z toho, čo som sa dozvedela počas tohto slovenského kultúrneho posedenia.
Text, ktorý by mal vyjsť niekedy na jeseň pod názvom Chaconne, je podľa všetkého autobiografický. Tomáš Hučko pôvodne disponoval niekoľkými fragmentmi, ktoré sa v jednej chvíli rozhodol zložiť do uceleného tvaru. Pretože sa cítil príliš rozptyľovaný zvodmi veľkomesta, odobral sa pracovať na akési odľahlé miesto ďaleko od civilizácie, kde robotu napokon úspešne dokončil. Ako to zhrnul moderátor:
„Takže si mesiac niekde bol a pozliepal si si textík.“
Prepísala som sa cez polnoc. Pre tých, ktorí si potrpia na časové údaje, poznamenávam, že všetko, čo som doteraz spomínala ako včera, sa stalo predvčerom, a čo bolo dnes, je včera.
Z úryvkov, ktoré Tomáš Hučko zo svojho mysteriózneho textu prečítal, som si poznačila tri gramatické chyby, čo je v poriadku. Ináč sa mi to veľmi páčilo. Má to aj srdíčko, aj koule. Pozastavila som sa len nad tým, aké štýlovo odlišné sa tie dva fragmenty zdali – aby napokon to, čo my počas priateľského literárneho posedenia veselo označíme za zliepanie, nepredstavovalo v konečnom dôsledku nejaký príliš okato nekohézny tvar… Z postmoderny sme už, dúfam, vyrástli.
V každom prípade som na tento príspevok do fondu slovenskej literatúry veľmi zvedavá.
Ďalej to nerozoberám, jednak preto, že moje informačné zdroje sú z vyššie spomenutých dôvodov obmedzené, jednak preto, že nie som, ako mi bolo počas večera jemne vytknuté, objektívna. To uznávam. Na druhej strane, postavte sa zoči-voči Hučkovi, a skúste byť objektívni. Nula bodov. Je to charmer.
Na tretej strane, nemyslím si, že existuje niečo v našom známom svete, čo by definitívne umlčalo moje analytické uvažovanie. Ak si myslím, že je niečo pičovina, tak to poviem.
Týmto sa moja reportáž z bohumilej kultúrnej udalosti chýli k záveru. Asi hodinu po ukončení oficiálneho programu som sa poobzerala okolo seba, ponad stoly plné špakov a alkoholov – Bratislava v Prahe, hovorím si, do hodiny sú všetci na šrot, klasika, a odišla som robiť hanbu domov.
Na začiatku vám bol prisľúbený citát o skákaní, tu je:
Když přestalo Prasátko skákat, otřelo si pracky o bříško a řeklo: „A co teď budeme dělat?“
Teraz asi začneme písať seriózne recenzie, nie? To určite.
Tí sčítanejší z vás bezpochyby suverénne v úryvku identifikovali Milneho klasiku, Macka Pú. Gratulujem. Náhodou mám z tejto skvelej knihy poznačený ešte jeden úryvok, ktorý sa nečakane pekne hodí. Aha:
Chvíli bylo ticho a všichni přemýšleli.
„Mám nápad,“ řekl konečně Pú, „ale není asi moc dobrý.“
„To asi není,“ řekl Ijáček.
Lepšie by som to nepovedala.
Zatát!
P.S.: Moja veľká vďaka patrí Sergiovi Bajezovi z hudobno-vzdelávacieho telesa Tusté Baletky, ktorý pre mňa zázračnou rýchlosťou zohnal Urikovej Živé ploty, aby som si knihu stihla prečítať ešte pred akciou. Gracias, Sergio, si najviac.
P.S.: Mám z tohto článku podobné pocity ako z čítania Urikovej – niečo chýba. Zrejme väčšia miera zaangažovanosti. Zápasím však s problémom, ako zaangažovane písať o niečom, čo ma nezaangažovalo ani minimálne. Vo chvíli, keď som sa, v dobrej vôli, snažila postihnúť nejaké pozitíva Urikovej poviedok, sa mi vybavili zážitky z dvoch nedávno dočítaných próz českých autoriek (Bianca Bellová, Markéta Pilátová), ktoré ma čitateľsky úplne strhli, a bolo vybavené. Ako hovorí okrídlená veta, musíš horieť, aby si zapálil. Uriková pre mňa ani len netlie. Ale som optimista. Nič nie je stratené. Choďte sa pozrieť na nejaký literárny večer. Určite vám to niečo dá. Ak vás nemotivuje nič lepšie – obvykle sa tam tie knihy dajú kúpiť so zľavou.
