BLOG
Ľudmila Kolesárová
Ľudmila Kolesárová
46 711

Mám pre vás dve správy

A peniaze môžeme prehadzovať rýľom, nakoniec nám ten rýľ bude len na to, aby pokypril zem, do ktorej bude vložené naše bezduché telo.

Foto autorka

Odfotil súsošie pred nemocnicou. Myslím, že to bola zemeguľa a okolo nej postavy, ľudia. Bolo to vraj nádherné. Keď fotografiu ukazoval ľuďom v svojom meste, mysleli si, že to je  niekde zo zahraničia. Toľká exotická krása. A pritom to bolo pred ich mestskou nemocnicou. Len ľudia si to vôbec nevšímali. Roky. Lebo žijú v rýchliku. Zabudli spomaliť a kochať sa. On do tej nemocnice nosil svojho adoptívneho syna. Miloval ho. Syn zomrel, keď mal osemnásť.  Dnes vie, že dôležité je spomaliť,  vnímať krásy. Lebo zajtra už tú šancu nemusíme mať.

Stála tam a čakala, kedy ju bude môcť objať.   Ona pochovala devätnásťročnú dcéru pred tromi rokmi. Tá druhá pochováva svoju tínedžerku dnes. Na chvíľu sme  si dovolili viesť dialóg tváriac sa, že nás smrť už neprekvapí. „ Nič  nie je dôležité, len vzťahy. Je jedno na akom aute prídeš, je jedno z akého domu si vyšiel, podstatné je, či ťa má kto objať. Poplakať si s tebou cez telefón.“ Autor fotky súsošia prikývol.

A on? Nevedel, či plakať, či hrdo hovoriť o tom, že jeho dcéra bola odvážna a silná a dnes,  keď stojíme pri jej truhle,  je už tam, kde sa raz všetci zídeme a bude tam fajn. Rečnil krásne, tak ako krásne žila takmer šesťnásť rokov ona. Viera ich rodiny je až prekvapivo silná, no pokora tiež. Keď sme sa prestali dusiť od plaču, povedal „ Je jedno akého ste náboženstva, vitajte. To my ľudia sa delíme, nie Boh.“

Mám pre vás dve správy. Jednu dobrú, jednu zlú.

Tá zlá je, že nesmrteľnosť neexistuje. Zomrieš aj ty. Aj ja. A aj ten, čo si myslí, že si nesmrteľnosť kúpi. Kdeže. Hráme sa tu o to, kto bude mať väčšie auto, väčšiu vilu a väčšiu moc. Ničíme preto ideály. A oni budú jediné, za čím budeme banovať, keď zistíme, že nemá kto za nami smútiť. Ničíme prírodu, ale keď si jedného dňa príroda zmyslí, že tu už nemáme čo robiť, ukáže nám, kto je najmocnejší. Bojujeme za Boha a za národ a pritom Boh je presne ten, ktorý vie, že najpodstatnejšie je slušne žiť a nikomu neubližovať. Chceme chrániť rodinu a pritom nerešpektujeme, že rovnako ju chcú chrániť iné  matky a otcovia a my nie sme o nič viac. A peniaze môžeme prehadzovať rýľom, nakoniec nám ten rýľ bude len na to, aby pokypril zem, do ktorej bude vložené naše bezduché telo. A tej zemi bude úplne jedno aká bola farba pleti toho tela.

Dobrá správa je, že existuje večnosť. Čím viac stôp zanecháme v ľuďoch, tým nesmrteľnejšími budeme. Stopy, ktoré si chcú ľudia pamätať: ako si hrala na husle, ako si sa vždy pozdravil v rade na stanici, ako sme tancovali spolu v daždi a smiali sa skákajúcej veveričke. Život je len predizba. Nie je podstatné ako vyzerá,  ako koho v nej prichýlime. A aj v tej predizbe môžeme byť dlho a mať sa super. Ak si do nej nenanosíme... zlobu a nenávisť.

Ako sa máš? Rýchlo. A ty? Tiež.

Nevšímame si súsošie.

Môžeme chcieť moc, peniaze aj vplyvných priateľov. Len neviem, či chceme, aby nám až smrť ukázala, že je nám to úplne nanič. A že jediné, čo sa skutočne ráta, je láska. K človeku, životu, prírode. A ku každej minúte, ktorá nám bola daná.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

život, chudoba, choroba a kontrasty. Som na kolesarova@dobryanjel.sk

Blogy

|