Denník N

Mám už svoju tvár, mám už svoj hlas 17. november 2017

bty
bty

Niekedy niekde jeden múdry človek hovoril, že sa stalo raz toto:

„Žila raz jedna približne tridsaťročná žena. A keďže pila, húlila – jednoducho škodila si, tak sa ocitla na operačnom sále (v nemocnici práve na Slovensku), kde jej zlyhávalo srdce a lekári okolo nej sa snažili zachrániť jej život. No ale lekárom sa akosi nedarilo uzdraviť jej srdce (nielen pre stav slovenského vychýreného zdravotníctva, ale i pre ťažký zanedbaný stav toho prípadu). Žena upadla do klinickej smrti. Vzniesla sa nad svoje telo a uvidela, ako lekári bojujú o jej život. Pozrie sa dopredu a uvidí Boha a pýta sa ho: „Bože ja zomieram?“

“ Áno, ty zomieraš, pila si, ničila si si zdravie, tak zomieraš“, odpovedal jej Boh.

„Ale ja ešte nechcem zomrieť, som mladá, život mám ešte pred sebou, chcem ešte žiť. A ty Bože ty si predsa všemohúci, ty to predsa môžeš zariadiť, aby som žila.“

A Boh jej na to odpovedá: „No, keď chcem byť všemohúci, tak som a keď nechcem byť všemohúci, tak nie som. Pozri sa celý čas doteraz si si len škodila a nemala záujem anilen o svoj život, a teraz máš výsledok -zomieraš. Zachraňujem srcia, ktoré aj všetko robia pre to, aby boli zachránené“

Ale žena ho začne nástojčivo prosiť: „Ale prosím ťa, Bože, ja už budem dobrá, ja sa už budem dobre starať o svoj život, len prosím urob niečo, nejaký zázrak, aby som žila ešte aspoň ďalších tridsať rokov.“ A takto ho žiadala o zázrak, že už bude dobrá.

No a Boh, napokon si povedal sám sebe, že to s ňou ešte skúsi. A hovorí žene: „No dobre, urobím niečo, nejaký zázrak, aby si mala možnosť žiť ďalších tridsať rokov. Je to na tebe“.

A tak Boh zasiahne, vnukne lekárom, že mali by prečistiť cievy a skúsiť dať do srdca nejakú zázračnú nanotechnológiu a čo sa stane – zázrak, žena prežije operáciu. Ráno sa zobudí a spýta sa zdravotnej sestričky: „Ja, žijem?“.

„Áno, vy žijete“, odpovedala jej zdravotná sestrička, udivená, vediac, ale nehovoriac, že k ním chodia ľudia zomrieť, nie ozdraviť sa a žiť.

Žena sa zaradovala, hneď vstala, vyskočila z postele, obliekla sa a zašla na párty-žúrku. Prepila a prehúlila srdce. Samozrejme cez noc zomrela. Keď zomrie, opäť sa stretáva s Bohom a z diaľky na neho kričí: „Čo sa stalo Bože? Prečo som zomrela? Veď si povedal, že budem ešte žiť tridsať rokov?“.

„Áno, povedal, ale to som ťa ešte nepoznal“, povedal jej Boh.

Poznanie. Poznanie života a poznanie slobody je jedinečná brutálna cesta. A áno, pravda, vieme, sloboda je síce zadarmo pre každého svojprávneho človeka, ale viaže sa k nej nejaká cena. A túto cenu treba zaplatiť. To je cena za poznanie, ktoré vedie k slobodnému životu v občianskej demokracii. Hovorí sa a je to tak, že človek sa do tridsiatky len učí, spoznáva ľudí, život, krajiny, nadobúda schopnosti.

Nadobúda svoju tvár, nadobúda svoj hlas. Každý toho spoznal dosť, oveľa viac, ako dokáže ukázať televízia, či nejaké noviny. Je to už celý životný film.

Aký veľký ponor nadobudneš, taký veľký obzor uvidíš. Za ten čas a tú dobu od písania moderného štátu, od roku 1989, je to brutálny ponor do života do spoločnosti, do ľudí, do sveta, ale aj do seba. Za celý ten čas som uvidel jasnú štruktúru spoločnosti. Na jednej poličke mám niekoľko kópií  zväzkov štb socialistického československa – na pamiatku, na dobu, ktorá už oficiálne nie je, ale v socialistickom myslení ešte stále je. Nikdy som ich podrobne neštudoval, bolo by to nechutné čítanie, nie sú tam podstatné mená – (ak niekto spáchal trestný čin, nech je súdený, ak niekto nespáchal trestný čin, nech dožije zdravý) – podstatná je doba, štruktúra o akej hovoria tie zväzky. Hovoria napríklad o tom, že v tom čase boli trestaní a sledovaní ľudia, ktorí nič nespravili, ale netrestaní a nevinní boli zlodeji, ožrani a vrahovia. Hovoria o tom, ako všade vládol strach, závisť, udavačstvo a sledovanie. Hovoria o tom, ako fungovala – nefungovala ekonomika, ako všetci zdanlivo pracovali, ale nik si nemohol aj niečo solídne kúpiť. Preto sa tak rado kradlo. Presne včera hádam každý človek navštívil obchod a každý videl, čo všetko si môže kúpiť. V socializme ste museli od 17.11 do Vianoc čakať v rade, aby sa vám ušli kubánske pomaranče. A ak vás náhodou pustili na dovolenku do vtedajšej juhoslávie, tak ste tam trpko zistili, že síce ste pri mori, ale nemôžete si ani dovoliť kúpiť coca – colu pre svoje deti. Dnes všetci vieme, že keď do bývalých miest juhoslávie prídeme dnes, tak každý z nás si tú coca – colu dovoliť už može. V tých zväzkoch štb je však ešte niečo horšie. Štruktúra života. Nie to bolo najhoršie na socializme, či aj na fašizme (aj takú má Slovensko skúsenosť), že vytváral milióny obetí a otrokov a pár privilegovaných pánov. Socializmus a fašizmus škodí každému, každý v spoločnosti v ňom stráca – slobodu, čestnosť, správnosť, bohatstvo, spravodlivosť, práva, životnú úroveň, vzdelanie, rozvoj, lepší a krajší život. Socializmus krivil ľudský charakter a ľudské myslenie. Pokrivená socialistická štruktúra vytvárala ľudské kaliky.

A potom to prišlo. Ľudia si to uvedomili v akej diere žili. Ale bolo to detské videnie, keď všetci čakali, že socializmus zmizne zo dňa na deň. Že bude stačiť vymeniť kabát. Vymeniť svoje logo z ksč na vpn. Že postačí vymeniť svoju tvár zo dňa na deň, alebo svoj hlas. A tak ľudia zo dňa na deň zmenili tváre, hlasy kabáty. Zrazu sa už nikto nehlásil k socializmu. Radšej ísť s davom, ako mimo neho. No ale čo so socialistickým myslením? Naozaj azda niekto čakal, že taká pliaga, ako bol socializmus, ktorý sa storočie staral o myslené hlúpenie ľudí, že zmizne zo dňa na deň?

Dnes, chvála Bohu už nemáme komunizmus, ale povedal by som boj so socialistickým myslením. A nielen na Slovensku, nielen v strednej európe, ale i na celom svete. Za sto rokov sa ľudstvo stále nevysporiadalo so socializmom. Viete učil som sa na pleciach obrov. Jedného z nich Michaela Novaka, v podstate zakladateľa teórie ducha modernej občianskej demokratickej spoločnosti, sa raz študenti spýtali, prečo tak často po roku 1989 vystupuje proti socializmu, veď už skončil, dohral svoju dejinnú úlohu a nemôže sa už vrátiť. A učiteľ im odpovedal, že to je dosť povrchný náhľad na dejiny socializmu, keďže socializmus na prvý pohľad dobre vyzerá, ale v podstate je nositeľom najväčšieho zlá, ktoré mohol človek vymyslieť a tým, že na prvý pohľad tak lákavo vyzerá, tak môže kedykoľvek prepuknúť, keď sa zapáči dostatku nositeľov, čiže ľudí. Je to presne ako extrémizmus, alebo ako vírus. Keď vojde do človeka, do spoločnosti, do myslenia ľudí a zakorení sa tam, šíri sa ako vírus a pácha škody, ktoré plynú desaťročia.

Viete, ukážem vám veľmi jednoducho v akej kríze, ba priam vojne chybného myslenia, sa nachádza celý svet, ktorý sa ocitol po roku 1989 síce už bez socializmu, ale stále so socialistickým myslením, upierajúcim základné ľudské práva a slobody, od ktorého je už potrebné sa oslobodiť. Je predsa už rok 2017.

Tak teda.

Na pobreží jedného kontinentu, z ktorého je dovidieť do iného kontinentu je jeden štát. Je to veľmi nestály štát, s nestabilnou štruktúrou. V tomto štáte žil drobný remeselník, živil seba i rodinu tkaním kobercov, ktoré potom predával vo svojom stánku. Svoju slobodu použil na vytvorenie svojho pracovného miesta, vytvorenie istých zručností, obživu, vytvorenie istého životného štandardu pre svoju rodinu. A viete, čo urobil štát – ten štát. Najprv ho zaťažil nezmyselnou byrokraciou, likvidačnými daňami a odvodmi, neskôr mu zabavil tkáčsky stroj i stánok – v prospech štátu. Inými slovami upreli sa mu základné práva a slobody na uplatnenie. A tak raz vyšiel na breh, pozrel sa na iný kontinent a rozhodol sa tam dostať, pretože každý človek bude hľadať uplatnenie pre realizovanie svojej slobody, uplatnenie svojich schopností. Pozbieral nejaké pneumatiky, zobral rodinu a vydal sa k iným lepším brehom. Život je to, čo prežiješ na svojej ceste za slobodou. Všetci sa utopili. Ale akú inú možnosť mali? Kde môže najlepšie uplatniť človek svoje schopnosti? V demokratickej občianskej a najmä fungujúcej štátnej štruktúre. Ak hovoríme o najlepších rozvinutých miestach na svete. Prečo vznikli? Lebo mali v danom období najlepšie podmienky na vznik. Rímska ríša obsiahla svoje územie nielen na základe vyhratých bojov. Ale najmä nad ďalším spravovaním provincií. Provinciám dávali istú samostatnosť pri spravovaní, istú možnosť tvorenia vlastných zvykov, obchodu, náboženstva. V tých časoch existovali dokonca i remeselné provincie, ktoré neplatili dane. Ako si možno vysvetliť potom prudký rozvoj miest a provincií, v ktorých ból podporovaný obchod, základná občianska štruktúra na rozvoj. A netýkalo sa to len provincií mimo nás benátska, lombardska, hanzových miest, či iných provincií.. Týkalo sa to i nás a banských miest, v ktorých neskôr vznikali zárodky manufaktúr v uhorsku. Ako to, že také územie, ako bolo Československo na začiatku 20 storočia, ktoré dalo svetu slovo robot a vyvážalo svoj úspech, sa na začiatku 21 storočia nachádza v robotizovanom chaose? No skrátka rozvoj, môže vznikať jediné tam, kde je mu umožnené vzniknúť cez občiansku fungujúcu demokraciu. Nie v socializme, ktorý základné práva a slobody ničí.

A tu sa dostávame k nám, k nášmu dňu slobody, ale ešte nie k dňu slobodného zbavenia sa socialistického myslenia. Ako si ináč môžeme vysvetliť náš síce slovom demokratický, ale v skutočnosti nefungujúci štát. Ako si možno vysvetliť, že napríklad v takom zdravotníctve máme predražené tendre, bez vyvodenia zodpovednosti a na druhej strane ľudí, ktorým je upieraná kvalitná zdravotná starostlivosť a tým zbytočne zomierajú, napriek tomu, že platia odvody. Ako si môžeme vysvetliť to štátne ničenie ľudí, ktorí odvádzajú do štátnej pokladnice najviac daní a poplatkov. Ako si môžeme vysvetliť, to netrestanie korupcie na najvyšších miestach, kolabujúce školstvo, neudržateľný sociálny systém, totálne zničené regióny, zničené životné prostredie, neriešená dopravná situácia, znížená elementárna bezpečnosť, vymáhateľnosť práva. Ako to môžeme nazvať nejaký sociálny štandard? Iba ak tak socialistický – na papieri. Skutočnosť je lepšie povedané  – zlá, katastrofálna. Vláda i opozícia vyhoreli, ako fakľa.

Potrebujeme nielen zbavenie sa socializmu, ale aj socialistického myslenia. Ide nielen o prevrátenie kabáta, prevrátenie loga strany, výmenu slov z hľadiska politického marketingu a opurtinizmu. Ide o oveľa viac, ide o výmenu vlastných tvári za charakterné tváre o nadobudnutie svojho charakterného hlasu. Nadobudnutie svojho charakterného hlasu, ktorý prehlučí socialistické nefunkčné myslenie. Moderné otázky dneška nedokážeme zodpovedať a vyriešiť socialistickým myslením.

Blízko slovenských hraníc je Viedenská zoo. Je to zoo, ako každá iná. Niečo má však odlišné od iných. Architektúru, ktorú začal budovať už cisár. Na tú dobu, to bolo niečo pokrokové, tesané chodby do kameňa, v ktorých boli zvieratá. Aby všetko dobre zapado do architektonickej štruktúry cisárskeho komplexu. Cez túto zoo sa denne premelie aj niekedy 20000 i viac ľudí. Chodia sa pozrieť na zvieratá – slony, medvede, soby, koaly, rôzne zvery a opice. Je to zaujímavé. Skoncovali sme s feudalizmom, cisárstvom, nevoľníctvom, so žobravými rádmi, či so socializmom pre nefunkčnosť takých pojmov, pre praktickú nerealizovanosť. Ale sme si úplne istí, že svojím myslením sme ľudia žijúci a mysliaci v slobodnej občianskej demokracii, alebo či sme myslením len opice, zavreté buď raz vo feudálnej cisárskej klietke, inokedy zas zavreté v socialistickej klietke, zavreté v klietke socialistického myslenia, vidiaci akurát tak priestor 3+2 a priestor pred sebou z klietky, z ktorej sa dáva jedlo?

Ja áno, žijúci v slobode. Vidím, čo bolo. Vidím, čo je. Vidím, čo môže byť. Vidím, čo bude. Nadobudol som za ten čas svoju tvár. Nadobudol som za ten čas svoj hlas, ktorým chce budovať takúto občiansku slobodnú funkčnú demokraciu, z ktorej sa zrodí krajší život. To je skutočné žitie človeka a nie opice. Človeka, ktorý nájde nástroje, vytvorí, zhospodárni, vytvorí vhodný priestor na život, zanechá lepší svet, ako ten do ktorého sa narodil, od 1.mája pri Lučenci až po Komenského v Bystrici. Zachráňuje svet.

Odložil som zväzky štb, odložil som reči, odložil som marketing a frázy, zbytočné kliky. Tú celú filozofiu socializmu. Podstatné sú schopnosti a výsledky. Ak sme doteraz hovorili a vnímali, že učíme sa a rastieme, tak teraz si môžeme povedať, že budeme tvoriť demokratickú občiansku slobodnú a najmä funkčnú spoločnosť. Lebo tým je naplnený život človeka, ako život alpinistu, ktorého je naplnením výstup, cesta, vrchol, lebo to je jeho život. V tom pociťuje vôbec to najzákladnejšie – že je. Život s celým zmyslom i so všetkými rizikami, ktoré z toho vyplývajú. Šťastie vyplynie zo spôsobu života. Šťastie vyplynie z tvojho myslenia, ktorým vytvoríš, či už svoj život alebo život niekoho iného. Najviac miluje práve ten, kto mení život k lepšiemu, napriek všetkému, napriek všetkým rizikám a prekážkam. Pred necelým rokom som skoro ráno sa vybral k Verdonu. Cez noc sa tam z pobrežia Nice prehnala snehovo vodná modrá búrka. To tam býva obvyklé, nižšie sa prejaví vodou a vyššie zase snehom a jej sfarbenie na oblohe je väčšinou do modrá, nie do čiernej farby, keďže sa tvorí na azúrovom pobreží. Nad ránom som sa zastavil u jedného remeselníka a spytoval som sa ho na cestu. A remeselník mi na konci rozhovoru hovorí: „Môžete tam teraz zomrieť“. A ja mu hovorím: „Každý z nás musí raz zomrieť, ale nie každý z nás skutočne žije“. A remeselník mi odpovedal: „Význam tej vety si pre život dobre zapamätám“.

Vyrástli sme. Pozerajú sa už na nás celé dejiny. Nie sme už deti, ktoré by nevedeli, ktoré by nepoznali, čo je to sloboda. Poznáme cenu za slobodný dobrý život. Vieme, že každá cesta obsahuje nejaké riziká, ktoré treba podstúpiť. A ak túto cestu sme do dnes nazývali cestou spoznávania slobody. Od teraz je to najmä cesta k veľkomyseľnosti. Cesta k veľkomyseľnému slobodnému demokratickému občianskemu funkčnému žitiu.

Ako teda k tomu pristúpime? Aký svet teda stvoríme? No, podľa toho, ako sa pýtame, či ako dieťa, ktoré ešte nemá poznanie ako funguje svet, alebo či ako múdry človek praktickej znalosti. Existuje stará múdrosť, ktorá hovorí, ako niekde v jednej krajine žil múdry učiteľ a vedel na všetko múdro a životne poradiť. No ale v tej dedine žil i jeden šibalský chlapec, ktorý chcel spochybniť učiteľovú múdrosť a povedal si, zoberiem tohto maličkého vrabca z klietky, dám si ho do rúk za chrbát a spýtam sa učiteľa, či je vták, ktorého držím živý alebo mŕtvy. Keď učiteľ povie, že je živý, tak ho zabijem a keď učiteľ povie, že je mŕtvy, tak ho nechám žiť. A potom teda učiteľova múdrosť zlyhá.  Prišiel teda chlapec za učiteľom a spytuje sa ho: „Pán učiteľ, keď ste taký múdry, tak mi povedzte, vtáka ktorého držím v rukách za chrbtom je živý alebo mŕtvy“.

A múdry učiteľ mu odpovedá: „No, to, či je vták, ktorého držíš za chrbtom, živý alebo mŕtvy je len a len v tvojich rukách“.

Naša sloboda je už v našich rukách. A dovolím si tvrdiť naša sloboda je i v našich srdciach a v našich hlavách. To aký život si vytvoríme, to, aký život budeme žiť, to, akú si zvolíme svoju tvár, to, akú podobu bude mať náš hlas a napokon i všetko ostatné v našom živote, vrátane nášho spôsobu života je na slobode a veľkomyseľnosti každého z nás. A kdekoľvek by si už ból, kdekoľvek kráčal, ból v akejkoľvek ťažkej situácii, jedno jediné máj vždy na pamäti, že tak začína každá veľká vec.  A to slobodným uchopením a vytvorením svojej vlastnej existencie. Vytvorením svojho hlasu, svojej tváre, svojho života, ktorý zachraňuje.

Ak by som sa mal zahrať na šibalské dieťa tak by som sa asi pýtal takto. Je 17. november 2017 a prichádzajú Vianoce a potom ďaľšie roky. Aké asi budú, budú živé slobodné, alebo budú neslobodné a mŕtve?

Ak by som sa mal zahrať na opicu, tak by som hovoril asi niečo takéto. Je 17. november 2017 a prichádzajú Vianoce a ďalšie roky. Budú také, ako aj tie pred tým, budeme v klietke a niekto sa bude chcieť na nás pozrieť a uvidieť ako vyzerá život opice z pohľadu feudalizmom alebo z pohľadu socializmu a z času na čas nám podať niečo pod zub.

Ale keďže som už múdry muž – viem a hovorím. Je 17. november 2017 a prichádzajú Vianoce a ďalšie roky. Budú presne také, aké ich vytvoria naše ruky, naše srdcia a naše mysle. Náš život je odrazom nás samých.

To už je ale iný príbeh. Príbeh, ktorý len napíšeme a stretneme, nielen o svojej slobode, ale už aj o svojej veľkomyseľnosti…

Teraz najčítanejšie