Máme naozaj veľmi drahú elektrinu

Skúsenosť posledného desaťročia hovorí, že ak niektorí politici (zvyčajne stále tí istí) začnú veľmi veľa hovoriť o cenách energií, neznamená to nič iné, len že tak chcú pred verejnosťou ukryť svoje chyby a reálne problémy krajiny. Avšak aj posledné udalosti okolo cien elektriny na strednom Slovensku stoja za to, aby sme sa predsa na tento problém pozreli čo najobjektívnejšie.

K tomu sa môžeme čo najviac priblížiť, ak sa vymoceme z domácich maličkých pomerov a pozrieme sa na celú záležitosť s celoeurópskej perspektívy a v kontexte EÚ. Na pomoc som si preto zobral aktuálne údaje uverejnené na stránke projektu porovnania cien energií pre domácnosť v metropolách EÚ (http://www.energypriceindex.com), na ktorom sa podieľajú aj energetickí regulátori z našich dvoch susedných krajín – z Rakúska a Maďarska. A tu sú veľmi zaujímavé zhrnutia:

• Ceny plynu pre domácnosti v celej EÚ od júla 2015 do konca roka 2016 klesli na 89 bodov, ak sa za úroveň sto bodov berie údaj z júla 2015. Cena elektriny za rovnaké obdobie na podobnom princípe klesla o dva body.
• Pri cene elektriny (vrátane daní) sa Bratislava ocitla s cenou 13,74 eurocentov za kWh slušne pod priemerom EÚ (17,08 eurocenta) spolu s ostatnými metropolami stredo-východnej Európy . Výnimkou je len Praha, ktorá je nad priemerom.
• Avšak po prepočte na paritu kúpnej sily sa situácia radikálne mení! Bratislava sa spolu s prevažnou väčšinou „nováčikovských“ metropol dostáva nad priemer (21,44 eurocenta vs.20,55). Lepšie na tom ako Bratislavčania sú susedia vo Viedni, Parížania, Bruselčania, či obyvatelia inak drahých škandinávskych metropol!
• Podobný obrázok dostaneme aj pri cenách zemného plynu. Väčšina hlavných miest stredo-východnej Európy, vrátane Bratislavy, má síce lacnejší plyn než tie zo západnej časti EÚ, ale po prepočte na paritu kúpnej sily sa tento rebríček opäť dosť dramaticky mení v neprospech „východniarov“, vrátane Bratislavčanov (áno, aj Prešporáci môžu byť z európskej perspektívy považovaní za východniarov).
• Najviac zaujímavé z pohľadu Bratislavčana, ale vzhľadom na realitu na našom maličkom trhu z pohľadu každej domácnosti na Slovensku, to začne byť v momente, ak sa pozrieme na štruktúru ceny. V priemere v EÚ pri elektrine sa na celkovej cene pre domácnosť samotná komodita podieľa 40-timi percentami, distribučné náklady 31 percentami, osobitné energetické dane 13-timi percentami a DPH priemere 16-timi percentami.
• A ako je to v Bratislave? Samotná elektrina tvorí z celkového účtu domácnosti len 29 percent, osobitné energetické dane sú nula a DPH má 17-percentný podiel. Suverénne najvyšší, až 54 (!!) percentný podiel majú distribučné poplatky, ktoré sú podielovo absolútne najvyššie v celej EÚ! Viac, ako 50-percentný podiel, majú distribučné poplatky ešte v Madride, inak všade sú nižšie.
• V prípade zemného plynu je v priemere EÚ metropol podiel samotnej komodity na celkovej cene  48 percent, distribúcia má 28 percent, osobitné dane osem percent a DPH opäť na 16-tich percentách.
• Štruktúra ceny plynu pre Bratislavčana síce už nie je tak dramaticky rozdielna od priemeru EÚ ako v prípade elektriny (komodita 48 percent, distribúcia 35 percent, osobitné dane nula a DPH 17-percentný podiel), ale aj tak patrí podiel distribučných poplatkov opäť medzi tie vyššie v EÚ (najväčší, 40- percentný, majú Parížania).

Ak to teda zhrnieme, tak najväčším problémom, osobitne pri cenách elektriny, sú na Slovensku distribučné poplatky. To je síce niečo ako objavenie Ameriky, pretože to je známe už slušných pár rokov, lenže to musíme neustále opakovať, aby sme dostali objektívny obrázok.

Tu treba povedať, že hlavný podiel viny na tomto stave nemá Holjenčíkom vedený Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (URSO), ako tvrdí aj opozícia, ale vlády, ktoré tu vládnu posledných desať rokov. Osobitne tie vlády, za ktorých bol schválený nehorázny tarif na výkup slnečnej energie. Tu pozor!! Brusel s tým nemá takmer nič spoločné, lebo on nám tieto tarify a koncepciu využitia slnečnej energie nenadiktoval, to rozhodla samotná zvrchovaná slovenská vláda v rokoch 2008-2010. A rovnako to bola svojim zložením už iná slovenská vláda, ktorá to v rokoch 2010-2012 radikálne zmenila a zastavila, aj proti odporu nemalej časti vtedajšej vládnej koalície a časti dnešnej parlamentnej opozície, ktorej niektorí vplyvní jedinci  z takto nastavených taríf mali aj majú stále prospech. Podobne tlačí distribučnú tarifu hore poplatok na podporu ťažby domáceho hnedého uhlia (už zľudovelý „alobalový odvod“) a aj poplatok do fondu na likvidáciu jadrových elektrární.

Holjenčíkova vina spočíva hlavne v tom, že nedokázal dať ÚRSO za tie roky punc dôveryhodnosti, profesionality a nezávislosti. Po poslednom škandále sa kredibilita regulátora limitne už priblížila k nule. Podľa zákona nezávislý regulátor vlastne koná len tak, ako mu gazda z Úradu vlády nakázali a dovolili.

Takže bojovníci s vysokými cenami energií sú presne tí istí, čo to svojimi rozhodnutiami, keď boli vo vládnej koalícii v rokoch 2006-2010 umožnili a vytvorili na to dlhodobé podmienky opakovaným potvrdením rozhodnutí, ako to bolo pri podpore domácej ťažby uhlia pred zhruba dvoma rokmi. A okrem veľkoplošných bilbordových rečí a nemenej úderných vyhlásení do médií smerom k voličom, nič s tým reálne neurobili. Lebo si myslia, povedané slovami už „zeleného gumenného klasika“, že rozkaz pre ÚRSO je nad zákon a nad realitu trhu. A že bežný občan – spotrebiteľ energií – je dobytok, ktorý im to celé spapká a uverí cestou na vlastný cenový energetický bitúnok.