Máme sa dobre?

Často počúvame rôzne štatistiky či ekonomické ukazovatele o tom, ako sa máme, koľko zarábame, koľko vyprodukujeme. Väčšinou sa dávajú do kontextu porovnávaním s inými krajinami, v našom prípade najčastejšie s ostatnými členmi EÚ. V takýchto štatistikách zväčša figurujeme v spodných častiach rebríčka, čo môže ľahko viesť k pocitu, že sa máme zle. A hoci všetci vieme, že niekde sa ľudia majú aj horšie, že vo svete je aj väčšia bieda a chudoba, že niekde v Afrike deti umierajú od hladu, nie tak často sme konfrontovaní so štatistikami tohto druhu – takými, ktoré by nás umiestňovali v rámci celého sveta.

Keď sa na však vec pozrieme z globálneho pohľadu, máme sa veľmi dobre (behá mi hlavou rovnomenná pesnička skupiny Sounds like this). V HDP na obyvateľa sme 61. z 228 krajín v CIA databáze.¹ Podľa Indexu ľudského rozvoja (HDI), ktorý kombinuje viacero ukazovateľov v snahe čo najpresnejšie zachytiť životnú úroveň občanov sme 37. zo 187 krajín s dostupnými dátami.² Zrejme jedným z najjednoznačnejších ukazovateľov je aj príjem. Profesor morálnej filozofie na mojej univerzite Alex Voorhoeve je členom portálu Giving what we can, ktorý odporúča cesty, ako efektívne darovať peniaze a zachrániť tak životy. Táto komunita vznikla na Oxforde a na webstránke je dostupná aj jednoduchá aplikácia, pomocou ktorej môžete zistiť, ako bohatý ste.³ Keď do tohto výpočtu zadáme priemerný slovenský plat (704 eur mesačne), vyjde nám, že domácnosť s dvoma deťmi žijúca na Slovensku patrí k najbohatším 15 percentám svetovej populácie. Príjem rodiča takejto rodiny je 8-krát vyšší ako svetový medián. Podľa tohto výpočtu na tom teda nie sme zle, 6 miliárd ľudí má nižší príjem. Samozrejme to nič nemení na tom, že by sme sa mohli mať lepšie, keby tento štát fungoval normálne. Ale oplatí sa pozerať aj na druhú stranu mince a z času na čas si pripomenúť, že to, na čo sa my pozeráme ako na štandard, na normálnu životnú úroveň, za ktorou sme tak pozadu, je v skutočnosti globálny nadpriemer.

So štatistikami sa dá pokračovať – o tom, ako každý deň zomiera na choroby spojené s chudobou 22 000 detí (podľa UNICEFu, 2010) a že v absolútnej chudobe, ktorá je definovaná ako život z menej ako 1.25 dolára na deň (to je ročný príjem okolo 420 eur), žije viac ako miliarda. Takéto čísla sú mrazivé, ale treba aj vnímať, že napríklad v roku 1990 bolo takýchto ľudí takmer 2 miliardy a že situácia sa zlepšuje. (Tento vývoj skvele zachytávajú štatistiky Hansa Roslinga, ktoré vrelo odporúčam⁴). U nás debaty o rozvojovej pomoci väčšinou končia pri výrokoch typu „čo by za to dali deti v Afrike“, ale na medzinárodnej scéne je problém dlhodobo v centre pozornosti. Na redukovaní absolútnej chudoby a eradikovaní liečiteľných chorôb pracuje Medzinárodný menový fond, Svetová banka, veľa organizácií, charít a projektov , na ktoré môžeme prispieť aj my. Veľký pokrok napríklad dosiahla nadácia Melindy a Billa Gatesa.

Iným humanitárnym problémom našej doby, ktorý sa nebude dať vyriešiť len pumpovaním väčšieho množstva peňazí (aj keď aj to je kriticky dôležité), je však obrovský počet utečencov a ľudí nútených opustiť domovy. Podľa utečeneckého úradu OSN (UNHCR) bolo v roku 2013 bez trvalého domova 51 miliónov ľudí, polovica z toho deti.⁵ Ako dôsledok vojny v Sýrii a vzostupu Islamského štátu bolo nútených opustiť svoj domov už vyše 10 miliónov ľudí. Libanon, sused Sýrie prijal približne 1.2 milióna utečencov. Dáta, čísla a štatistiky sú fajn, skutočný zmysel však začínajú dávať až uvedené do kontextu a práve ten je znepokojivý. Rok 2013 bol totiž prvý za obdobie po 2. svetovej vojne kedy počet ľudí bez domova prekročil 50 miliónov. Takýto vývoj je alarmujúci. Rovnako mrazivé je, keď si človek uvedomí, že tých 10 miliónov bez domova v Sýrii je takmer polovica populácie tejto krajiny alebo že tých 1.2 milióna v Libanone, ktorý po Turecku celkovo prijal najviac sýrskych utečencov, reprezentuje 26 percent populácie tejto krajiny. Čiže za pár rokov sa zvýši počet ľudí v štáte o štvrtinu – obrovská zátaž na systém a zdroje.

Najsmutnejšie však je, keď človek za tými číslami vidí ľudské osudy a okrem tej politickej začne vnímať aj humanitárnu rovinu tohto konfliktu, keď tie tisíce či milióny ľudí zrazu dostanú ľudskú podobu – ako sa stalo v prípade fotografie sýrskeho dievčatka s rukami nad hlavou. Utečenci sú jednou z najzraniteľnejších skupín. Sú to ľudia, ktorí prišli o svoje zázemie a domov, o prácu, majetok, zažili násilie a brutalitu, veľmi pravdepodobne stratili členov rodiny a blízkych, mnohí z nich sú fyzicky zranení a psychicky zničení. Väčšina sú ženy a deti. Angelina Jolie, ktorá je veľvyslankyňou spomínanej UNHCR a navštevuje utečenecké tábory, spomína príbeh 13-ročného dievčaťa, ktoré jej hovorilo, ako bolo spolu s inými unesené Islamským štátom a opakovane znásilňované. Alebo príbeh ženy, ktorej dcéra momentálne v takomto zajatí pravdepodobne stále je. Títo ľudia najviac potrebujú podporu, ale často ju nie sú schopní nájsť. Najlepší scenár pre nich zrejme je, že ich prijme západná krajina (z Európy najviac prijíma jednoznačne Nemecko, ďaleko za nimi Švédsko a Nórsko), kde to však tiež nemajú ružové a ideálne. Oveľa častejšie ale končia v utečeneckom tábore, ich domovom je prázdny stan, vyhliadky do budúcnosti sú mizivé, rodiny neúplné a traumatizované a zostáva len nádej, že vojna raz skončí a oni sa budú môcť vrátiť do svojej krajiny a pokúsiť sa začať odznova.

Humanitárna kríza v Sýrii je akútny a rastúci problém súčasnosti, ktorý viedol OSN k zatiaľ historicky najväčšej výzve o finančnú pomoc. Absolútna chudoba je, naopak, problém dlhodobejší, v ktorom však našťastie pozorujeme opačný trend a dosahujeme progres (aj keď zrejme nie tak rýchlo, ako by sa dalo). Oba prípady spája jedno – zahŕňajú príbehy ľudí, ktorí sa nie svojim zavinením ocitajú v biede a v živote ani nedostanú šancu. Ľudí, ktorí skrátka nemajú šťastie, ktorí sa narodili na zlom mieste. Oba sú tiež charakterizované tým, že potrebujú intenzívne financovanie a zapojenie celej medzinárodnej komunity. Bill Gates raz povedal: „Is the rich world aware of how four billion of the six billion live? If we were aware, we would want to help out, we’d want to get involved“. (Vie bohatý svet o tom, ako 4 zo 6 miliárd žijú? Ak by sme to vedeli, chceli by sme pomôcť, chceli by sme sa zapojiť.) Neviem, kto sa kvalifikuje ako bohatý svet, ale viem, že je dôležité o týchto veciach hovoriť a snažiť sa pomôcť – každý ľudský život má predsa rovnakú hodnotu a zaslúži si záchranu. A pripomínať si, že aj keď možno máme na Slovensku hodinovú mzdu nižšiu ako väčšina EÚ, v globálno merítku na tom nie sme zle. Tento sviatočný čas je na to ideálny. Prajem vám jeho pekné prežitie.