Denník N

Mami, si ženou čarovnou

Ako aj tá moja mama, ktorá na pôrodnom stole tlačila zo seba život, aby život dala. V tom okamihu neplánovala malému ružovému bábätku lapajúcemu po vzduchu, ublížiť a ubližovať.

Bizardným ránom sa niekedy začínajú nové dni. Ako táto streda. Jedna z mnohých…

V telefóne znel jej rokmi ošľahaný hlas. Prezidentka Ligy proti rakovine mi vysvetľovala JEHO akútny stav. Aká je JEHO šanca na život a ďalšie nové dni. Nové stredy. Hovorila mi niečo o paliatívnej liečbe, že všetkých 7 chemoterapií, ktoré sa rozprestreli do jeho buniek boli maximum, čo moderná medicína ponúka pacientom našej doby.

JEHO 33 ročné telo s komunikujúcou rakovinou nepohody so skúsenosťou 7 chemoterapií s metastázami v mnohých orgánoch.

32 rokov schránka JEHO duše fungovala ako hodinky. Na minútu presne utekali minútové ručičky, nehovoriac o tých sekundových. Utekali mnohé maratóny s JEHO strachom, hnevom, krivdou, zlosťou, bezmocnosťou a neprávosťou. Pretekal sa so svojím vlastným tieňom. S ilúziami toho, čo musel a čo by mal.

Zablokoval sa v čase, keď bol ešte bezprostredné dieťa svojich rodičov. Bol adolescentom, keď sa ten proces spustil a rútil jediným smerom.

Aj dnes je synom svojej matky a svojho otca. Blízkosť sa ale vytratila a ostal smútok, nenávisť a obrovský hnev, ktorý sa ako potrubím šíril metastázami po JEHO tele.

V túto výnimočnú, bizardnú stredu som svetlom precítila cez JEHO príbeh do mojej tmy. Prvý krát som zbadala cestu v čiernote môjho hnevu na mamu aj otca.

Áno, aj ja som sa často vracala do minulosti. Videla tie obrovské chyby mojich stvoriteľov. Ako ničili, ponižovali, manévrovali a zahrávali sa so životom, sebavedomím a láskou ich potomkov. Videla som detaily ich prešľapov, pamätala každý moment, kedy veci skutočne pokrivili. Domrvili. Ako svoje bremená elegantne pribalili do našich bytostných ruksakov. Bolestne sa s nimi kráčalo, otlaky mokvali a nepochopenie to celé umocnilo na dvadsiatu šiestu.

Na všetkých motivačných seminároch, v múdrych a poučných knihách sa hovorí, že každému človeku voči ktorému cítime neprávosť, treba odpustiť.

Ja tvrdím, že nemusíme odpúšťať. Odpustenie je prirodzenou súčasťou pochopenia. Stačí sa iba rozhodnúť, či uvidíme ten „rodičovský pohár“ poloprázdny, či poloplný. Či upriamime pozornosť na pády, alebo vzostupy. Či sa rozhodneme vidieť dobro, alebo hmlu. Či sa rozhodneme pre bujniace rakovinotvorné bunky alebo pestrofarebnú, sofistikovamú lásku.

Ja som sa dlhé roky brodila tmou a môj pohár bol poloprázdny.

„Videla“ som svet čiernobiely…

…ako tá moja mama. Nevedela dať cit, pohľadenie, podporu ani blízkosť. Ako to všetko otec napodobňoval. Nekopíroval, robil to deštrukčne svojím vlastným spôsobom. S rovnakým efektom. Defektom vo mne. Tme.

Pani Sirackej som zložia telefón a smutne si zapla moje nové CD v aute. Majk Spirit do priestoru rozostrel veľké krídla cez slová piesne (https://www.youtube.com/watch?v=SC72kHsN_qY). O mame. Jeho princeznej a kráľovnej zároveň. Majk spieval o slnku, srdci, dievčatku, čo páslo husi. Že svoju mamu ľúbi najviac, ako sa dá. Lebo dala mu všetko. Život, nádej, nové stredy, pondelky, nedele aj piatky.

Ako aj tá moja mama, ktorá na pôrodnom stole tlačila zo seba život, aby život dala. V tom okamihu  neplánovala, malému ružovému bábätku lapajúcemu po vzduchu, ublížiť a ubližovať.

Alebo vtedy, keď videla môj prvý krok v bielych papučkách. Nepočítala s tým, že prídu aj také dni, kedy ma vo vlastnej beznádeji sama zrazí na kolená.

A keď som mala vysoké horúčky, mala strach, čo so mnou. Zrážala mi teploty zábalmi, ktoré celú noc prikladala na moje telíčko. O pár rokov som ostala chorá z vyčerpania. Padol mi imunitný systém, lebo som nezvládla beznádej, deštruktivitu a dôsledky rozhodnutí svojich rodičov.

A Majk Spirit ďalej spieva: „kývni hlavou, ak máš rád svoju mamu. Tlieskaj so mnou, ak máš rád svoju mamu. Boh je s Tebou, ak si vážiš svoju mamu. Tak si váž svoju mamu. Dobre stráž svoju mamu…“

Sedím v aute s obrovskými slzami kotúľajúcimi sa po mojich lícach, po krku až po bijúce srdce. Pochopila som to všetko bez potreby odpúšťať. Cez precítenie, pochopenie, že každý rodič robí to, čo v daný moment najlepšie vie. Iba toľko lásky dá, koľko jej má v sebe. Toľko pohľadení venuje, koľko sám si dopraje.

„Pochopila som, že si ženou čarovnou, lebo vychovaná som kráľovnou.“

Potrebujem Ťa veľa a stále. Aj Boh je so mnou, lebo ľúbim Ťa. MAMI.

 

P.S.1 Dávid, posielam Ti milióny pozitívnej energie, nádej žiť a jedno veľké pochopenie pre Teba a Tvoju mamu

P.S.2 Tlieskajte spolu so mnou pre Vašu mamu…

mama3

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie