Mať doma utečencov, može spustiť zázraky.
“Zaplaťme im hotel” sa pobilo s mojim “musia byť v rodinách”. V takejto rodinnej konštelácii tesne zvíťazilo “ubytujeme Ukrajincov”.
Stalo sa to možno aj vám: vy sa sami sebe zdáte normálny a všetci okolo, vrátane vášho partnera a detí, sú mimo. Chcete aby sa zmenili a videli veci vašimi očami. Presviedčate ich, že prijať domov cudzích ľudí na pár dní, stravovať ich a keď bude treba, dať im aj kľúče od vášho domu, je v pohode. Nechápete, že to nevidia.
„Zaplaťme im hotel“ sa pobilo s mojim „musia byť v rodinách“. V takejto rodinnej konštelácii tesne zvíťazilo „ubytujeme Ukrajincov“. To „nadšenie“ bolo drsné, asi to budem musieť zvládnuť sama, pomyslela som si.
Prišli. Tri normálne vzdelané a rozhľadené vysokoškoláčky – Mariia, Margareta a Sofia – z rôznych častí Ukrajiny. Oťukávanie, vybaľovanie darčekov, ukrajinské všeličo, úplne najlepší koňak. Moja duša jasá, manželova trpí…. Pripravujem spanie, prichádzajú deti, ktoré už s nami nebývajú, prizývame sestru, ktorá ponúka svoj byt do projektu. Moje aj jej dospelé deti sa tešia, ale najviac sme zvedaví: vojna, východ, západ, politika, rodiny, škola….
Prvá vychádzka von. Priestor pre môjho muža – historické a sakrálne prostredie Marianky, kde už roky vedie obnovu kaplniek a kostola. Rozpráva so zápalom, nervozita mizne, prichádzajú prvé anglicko-slovensko-ukrajinské vtipy. Som naňho hrdá… Kofola na terase dedinskej krčmy. Jazykové okienko: muž=čovjek, žena=družina. Myslite si o tom, čo chcete.
Nedeľa dopoludnia kostol. Ja varím, môj muž ich berie so sebou! Po návrate, Sofia so slzami v očiach hovorí o spomienkach na starú mamu, ktorá bola katolíckeho vierovyznania a ona ako dieťa s ňou chodila do presne takého prekrásneho kostola aký je v Marianke.
Obed je jedna veľká vrava a oslava celej tej ľudskej rozmanitosti: ako my a ako oni, ako Ukrajina a ako Slovensko. Ukrajinskí chlapci, Arthur a Eugen sa k nám pridali, Arthur má dokonalé aristokratické spôsoby – ďakuje nám za celú skupinu. Pravdu povediac, po obede som mŕtva, stresujem, kto sa im bude venovať.
Neverím! Ale je to tak: môj muž im pripraví bicykle a zoberie ich na výlet po krajine. Mariia, ktorá nebicykluje, dostane od môjho muža do ruky kľúče (!) od domu – najvyššia možná miera dôvery. Niečo nepredstaviteľné. ….a večer? Večer sa prekrásna hra na piano a spev Margarety rozlieha celým domom.
Neskoro v noci, keď už obaja odpadávame, v obývačke žartuje môj 15 ročný syn, jeho plynulú angličtinu a smiech dievčat počuť až hlboko po polnoci. Pôvodné „zavriem sa v izbe a po celý čas nevyjdem“ sa rozplynulo ako chemitrails…
Až na druhý deň večer sa dozviem, že im pripravil ráno raňajky a sprevádzal ich po Bratislave – ukázal im nielen hrad, ale aj rozhlas. Obrátenú pyramídu videli len „naši Ukrajinci“. Odchádzajúdomov na Ukrajinu neskôr ako my do práce, necháme ich spať. Môj ohromný manžel pri odchode poznamená: „keď ich stihneš, daj im za mňa pusu“, zatiaľ čo 15 ročný „šrac“ pripravuje v kuchyni raňajky…
Nebolo to vôbec ľahké, a už vôbec si neviem domyslieť, ako by to mohlo byť s ozajstnými utečencami. Ale viem, že mať doma cudzincov, môže robiť zázraky. S vami aj s celou vašou rodinou. A pravdepodobne aj s celou krajinou. Je na nás, či nájdeme odvahu skúsiť to.