Denník N

Mať doma utečencov, može spustiť zázraky.

“Zaplaťme im hotel” sa pobilo s mojim “musia byť v rodinách”. V takejto rodinnej konštelácii tesne zvíťazilo “ubytujeme Ukrajincov”.

ukrajinky

Stalo sa to možno aj vám: vy sa sami sebe zdáte normálny a všetci okolo, vrátane vášho partnera a detí, sú mimo. Chcete aby sa zmenili a videli veci vašimi očami. Presviedčate ich, že prijať domov cudzích ľudí na pár dní, stravovať ich a keď bude treba, dať im aj kľúče od vášho domu, je v pohode. Nechápete, že to nevidia.

„Zaplaťme im hotel“ sa pobilo s mojim „musia byť v rodinách“. V takejto rodinnej konštelácii tesne zvíťazilo „ubytujeme Ukrajincov“. To „nadšenie“ bolo drsné, asi to budem musieť zvládnuť sama, pomyslela som si.

Prišli. Tri normálne vzdelané a rozhľadené vysokoškoláčky – Mariia, Margareta a Sofia – z rôznych častí Ukrajiny. Oťukávanie, vybaľovanie darčekov, ukrajinské všeličo, úplne najlepší koňak. Moja duša jasá, manželova trpí….  Pripravujem spanie, prichádzajú deti, ktoré už s nami nebývajú, prizývame sestru, ktorá ponúka svoj byt do projektu. Moje aj jej dospelé deti sa tešia, ale najviac sme zvedaví: vojna, východ, západ, politika, rodiny, škola….

Prvá vychádzka von. Priestor pre môjho muža – historické a sakrálne prostredie Marianky, kde už roky vedie obnovu kaplniek a kostola. Rozpráva so zápalom, nervozita mizne, prichádzajú prvé anglicko-slovensko-ukrajinské vtipy. Som naňho hrdá… Kofola na terase dedinskej krčmy. Jazykové okienko: muž=čovjek, žena=družina. Myslite si o tom, čo chcete.

Nedeľa dopoludnia kostol. Ja varím, môj muž ich berie so sebou! Po návrate, Sofia so slzami v očiach hovorí o spomienkach na starú mamu, ktorá bola katolíckeho vierovyznania a ona ako dieťa s ňou chodila do presne takého prekrásneho kostola aký je v Marianke.

Obed je jedna veľká vrava a oslava celej tej ľudskej rozmanitosti: ako my a ako oni, ako Ukrajina a ako Slovensko. Ukrajinskí chlapci, Arthur a Eugen sa k nám pridali, Arthur má dokonalé aristokratické spôsoby – ďakuje nám za celú skupinu. Pravdu povediac, po obede som mŕtva, stresujem, kto sa im bude venovať.

Neverím! Ale je to tak: môj muž im pripraví bicykle a zoberie ich na výlet po krajine. Mariia, ktorá nebicykluje, dostane od môjho muža do ruky kľúče (!) od domu – najvyššia možná miera dôvery. Niečo nepredstaviteľné. ….a večer? Večer sa prekrásna hra na piano a spev Margarety rozlieha celým domom.

Neskoro v noci, keď už obaja odpadávame,  v obývačke žartuje môj 15 ročný syn, jeho plynulú angličtinu a smiech dievčat počuť až hlboko po polnoci. Pôvodné „zavriem sa v izbe a po celý čas nevyjdem“ sa rozplynulo ako chemitrails…

Až na druhý deň večer sa dozviem, že im pripravil ráno raňajky a sprevádzal ich po Bratislave – ukázal im nielen hrad, ale aj rozhlas. Obrátenú pyramídu videli len „naši Ukrajinci“. Odchádzajúdomov na Ukrajinu neskôr ako my do práce, necháme ich spať. Môj ohromný manžel pri odchode poznamená: „keď ich stihneš, daj im za mňa pusu“, zatiaľ čo 15 ročný „šrac“ pripravuje v kuchyni raňajky…

Nebolo to vôbec ľahké, a už vôbec si neviem domyslieť, ako by to mohlo byť s ozajstnými utečencami. Ale viem, že mať doma cudzincov, môže robiť zázraky. S vami aj s celou vašou rodinou. A pravdepodobne aj s celou krajinou. Je na nás, či nájdeme odvahu skúsiť to.

 

Teraz najčítanejšie

Lucia Štasselová

Od roku 2014 pôsobím v komunálnej politike, som poslankyňa v Ružinove aj v hlavnom meste za Ružinov. V roku 2018 som bola druhýkrát zvolená do mestského zastupiteľstva Bratislavy, stala som sa viceprimátorkou hlavného mesta Bratislava, pre oblasť sociálnych vecí a rozvoj dostupného nájomného bývania. Som tiež členka predsedníctva Slovenského centra fundraisingu.  Spoluiniciovala som založenie Kolégia pamäti národa pri občianskom združení Post Bellum. Spoluzakladala som Nadáciu pre deti Slovenska, projekt Hodina deťom. Som vydatá, manžel je riaditeľom Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave,  máme spolu 5 detí a jedenásť vnúčat.