Matka nežná revolúcia, otec komunista?

Zmeny režimov sú tou najväčšou dejinnou udalosťou v histórii národov a štátov. Boli často spojené s násilím, ktorým sa na jednej strane starý režim bránil a na druhej revolúcie obhajovali svoje právo na zmenu a odplatu. Udalosti v niektorých krajinách uprostred Európy v roku 89 boli tiež zmenou režimu, ale do dejín sa násilím nezapísali. Vtedajší demokratický svet to nesmierne ocenil a to celkom oprávnene. Československú variantu prechodu od komunizmu k demokracii nazval „nežnou revolúciou“.

O zmenách zrodených nežnou revolúciou však už celé roky, a stále i dnes, počúvame aj ako o „tajnej dohode s komunistami“. S nie najčestnejšími úmyslami o tom hovorí a píše jeden z tribúnov Novembra Ján Budaj a s vlastnou konšpiračnou teóriou o „dohode medzi havlovcami a husákovcami“ prišiel pred pár dňami ďalší z pamätníkov tých dní Boris Zala. Ako echo Budajových výrokov sa občas ozýva i analytik dezinformácií Juraj Smatana a všetkému pritakávajú ďalší blogeri a diskutujúci na fb. Bude nás kliatba  toho, že ponovembrový vývoj a naša prítomnosť  sú potomkami matky nežnej revolúcie a otca komunistu ťažiť naveky?

K faktom tej doby patrí, že celý prechod na demokratické režimy sa v strednej Európe odohrával formou dohôd, čiže okrúhlych stolov, za ktorými sedeli hegemóni revolúcie a predstavitelia komunistických strán a nič konšpiratívneho na nich nebolo. Tak to prebehlo v Poľsku, Maďarsku a v podstate aj v NDR a Československu. Výnimkou bolo len Rumunsko, kde revolučná vlna skončila krvavým revanšom. Treba však jasne odlíšiť verejné dohody za okrúhlymi stolmi od konšpiratívnych teórii o tajných politických zmluvách medzi OF, či VPN s KSČ. Verejné dohody  pritom vznikali nesmierne ťažko, komunisti boli pripravení  udusiť pokus o zmenu režimu v krvi, či rôznymi politickými intrigami. Dnes sú dostupné svedectvá o pripravených zložkách armády, o pohotovosti milícií a aktívnych krokoch Štátnej bezpečnosti k možnosti internovať nepriateľov socializmu. Váhali, ale boli pripravení  brániť každý centimeter svojej moci. O pár mesiacov po Novembri  si už hájili len svoju politickú existenciu a po voľbách v roku 1990 sa zaoberali najmä tým, ako si prisvojiť a čo najviac z ekonomického kapitálu. Našli si k tomu viaceré  cesty, ala Mečiar alebo Babiš, ale aj cestou korumpovania novej demokratickej moci.

Boris Zala vo svojich dvoch komentároch v Denníku N (tu a tu) opakovane tvrdí, že Budaj má pravdu a „K dohode medzi havlovcami a husákovcami (na inom mieste komunistami, pozn. JF) vtedy došlo“. Kľúčovou postavou v Zalovej verzii sa prekvapivo stáva Alexander Dubček. Doslova píše, že: „Dôvodom z Husákovej strany bolo zabrániť Dubčekovi a jeho okruhu, aby sa osemašesťdesiatnici stali dominantní. Z nich mali komunisti väčší strach ako z disidentov, obávali sa priamej pomsty…“ Havlovi to zasa, podľa Zalu: „umožnilo získať funkciu prezidenta bez priamej voľby, ktorú napokon najprv požadovala aj VPN. A podľa vtedajšej verejnej mienky nemal Havel v priamych voľbách proti Dubčekovi šancu… A tak sa riešenie našlo vo zvolení Václava Havla vo Federálnom zhromaždení, v ktorom však boli stále dominantní komunisti. Dohoda bola nevyhnutná.“

Ponechajme bokom samotnú predstavu, že by sa zostarnutý a vývojom novembrových dní absolútne  politicky odstavený Gustáv Husák mohol dohodnúť s Václavom Havlom, že Dubček nebude prezidentom. Husák na to jednoducho už nemal žiadny vplyv, nik z komunistov by ho neposlúchol a predstava, že Havel by čosi také mohol spraviť, a navyše „tajne“ presadiť vo vedení Občianskom fóra, je absurdná!  Venujme sa radšej niektorým preukázateľným faktom:

VPN Alexandra Dubčeka za prezidenta nenominovala. Archív SNR  by možno vydal dôkaznú zápisnicu z onoho rokovania predsedníctva a možno i fakt, na koho návrh nominácia prebehla, VPN to však určite nebola. Milan Kňažko, v tej dobe aktívny zástupca VPN v OF k tomu neskôr hovorí: „Kdekdo dnes říká, že to byl Dubčekovi říct on (rozumej Havel, že Dubček nemôže byť prezidentom, pozn. JF). Pravda je taková, že jsme za ním byli já a Ján Budaj a řekli jsme mu: Vy nebudete prezidentem, budete předseda Federálního shromáždění. A dál uvidíme, domluvíme se. A to bylo vše.“ (Dražan, Pergler:  Náš Václav Havel. Praha : Zeď, 2016, s. 200.)

Priama voľba prezidenta taktiež nebola zo strany OF ani VPN nikdy navrhovaná. Naopak, navrhol ju zástupca Kmunistickej strany Vasil Mohorita na rokovaní OF a KSČ pri okrúhlom stole v Prahe, dňa 11. decembra 1989. Ako sa vzápätí ukázalo, táto ústretovosť komunistov k priamej demokracii bola takmer šach-matom a dostala OF do kritickej situácie. Vedenie OF priamu voľbu odmietalo, ale vo Federálnom zhromaždení, ktoré  mohlo prezidenta zvoliť, v tej dobe nesedel ani jeden zástupca OF. Viedla táto patová situácia naozaj k onej „tajnej zmluve s komunistami“?

Je zrejmé, že tí, ktorí chcú veriť konšpiračnej verzii, nerozlišujú medzi osobnými spomienkami pamätníkov a faktami. Budajovo fabulovanie, ktoré  vytvára z historických udalostí, nepresných osobných spomienok a výmyslov, zdanlivo logické vlákna a súvislosti, sa multiplikuje cez názory ďalších. Ale i naopak, mnohé fakty z druhej strany sa zasa označia len za osobné názory. Aj pre kriticky mysliacich ľudí je potom ťažké neskĺznuť na hrane medzi vierohodnými údajmi a konfabuláciami. Špirála paranoickej indukcie je roztočená.

Presne taký je osud onej „tajnej ponovembrovej zmluvy s komunistami“. Konšpiračná teória si žije  vlastným životom a v zdeformovanej podobe ju používajú ďalší, ktorí si už možno ani nepamätajú, čo a kde vlastne Ján Budaj napísal a odkiaľ ich názory pochádzajú. Bohužial, i v blogoch Borisa Zalu sú takto do reálnych historických udalostí primiešané bludy. Síce ide len o pár viet, ale svojim obsahom potvrdzujú podstatnú historickú lož ako celok.

Všetko, čo dnes s odvolaním na Budajovu pravdu jeho obhajcovia tvrdia, či skôr len opakujú, vychádza pravdepodobne z formulácie v rozhovore pre SME v roku 2008, kde hovorí: „Hlavnou udalosťou, formujúcou dianie u nás po páde režimu bolo, že Občianske fórum v Česku urobilo za našim chrbtom tajnú politickú zmluvu s KSČ. Jej existenciu potvrdili neskôr protagonisti OF, aj relevantní historici, ktorí mali k dispozícii archívy a výpovede aktérov. Súčasťou tej zmluvy bol podľa všetkého napríklad obsah zmien ústavy, takzvaná malá novela z januára 1990“.

Existenciu tajnej politickej zmluvy medzi OF a KSČ však nepotvrdzuje žiadny relevantný  historik ani protagonisti OF. Týmito tajomnými postavami Budaj pravdepodobne myslí českého historika Jřího Suka a za OF Petra Piharta. Ako prvému dajme slovo Pithartovi, píše: „Jiří Suk ve sbírce dokumentů Občanské forum. Listopad – prosinec 1989. II. díl. Dokumenty (Ústav pro soudobé dějiny AV ČR – Doplněk, Praha – Brno 1998) cituje moje věty ze společného jednání KC OF a VPN, ze kterých by prý mohlo vyplývat (mluví o „indicích“), že všechno bylo jinak, že tu mohla být nějaká tajná dohoda s KSČ o jakýchsi zárukách. Ty věty jsem vyslovil 22. prosince 1989. Referoval jsem tehdy před našimi lidmi z KC OF a VPN o tom, že tajemník KSČ Mohorita v souvislosti s volbou prezidenta mluvil o ´jistých zárukách´. Říkal jsem, že jde o něco, pro co ´není zatím přesný termín´. Mohorita o tom ale mluvil u ´kulatého stolu´, tedy při veřejném, nahrávaném jednání před představiteli ostatních nekomunistických stran, nikoli při nějakém diskrétním setkání. Tehdy tam pravil, že máme-li se na společném kandidátovi dohodnout, musí mít, tedy komunističtí poslanci ´mandát´. Myslel tím nejspíše záruky od společného kandidáta (na prezidenta), ´které nebudou nikde zveřejněny´. Nemohl myslet nic jiného než jistotu, že budou při volbě vůbec sedět v parlamentu. Dodal jsem tehdy, že Václav Havel je jistě ochoten vyvrátit jejich obavy, že bychom je chtěly všechny do jednoho vyházet. Tím to skončilo. Žádné další jednání o ´zárukách´ zaznamenáno nebylo, a to se tehdy zaznamenávalo až posedle úplně všechno“. (Pithart, Petr: Devětaosmdesátý. Praha, Academia,2009, str.127.)

Za svätý grál hľadania pravdy o tajnej zmluve však môžeme považovať informácie z knihy Jiřího Suka Labyrintem revoluce (Praha, Prostor,2003). V kapitole VIII. Komunisti presadzujú priamu voľbu prezidenta (str. 212-229) – podrobne opisuje zúfalé hľadanie cesty ako zvoliť Václava Havla za prezidenta hlasovaním vo Federálnom zhromaždení. Doslova v neriešiteľnej situácii prichádza do OF s návrhom Marian Čalfa, v tej dobe už designovaný predseda federálnej vlády ČSSR. Jiří Suk na niekoľkých stranách opisuje udalosť z 15. decembra 1989, kedy Čalfa vyzval Václava Havla k schôdzke medzi štyrmi očami. O tejto schôdzke Suk na základe výpovedí oboch aktérov potom píše: „Připravili společný plán, který zůstal mimo okruh nejbližších spolupracovníků utajen. Předseda vlády nabídl, že se postará o to, aby komunističtí poslanci ukončili všechny aktivity spojené s přímou volbou a zcela se podrobili vůli českého a slovenského demokratického hnutí… Plán vyústí… 28.prosince – volbou Dubčeka předsedou Federálního zhromáždění a Václava Havla prezidentem republiky. …Prvního zvolil parlament 28. prosince v tajném, druhého ve veřejném hlasování – oba jednomyselně“.  V knihe je Čalfov plán pomerne obšírne popísaný a autor sa vôbec netají obdivom k jeho schopnosti zvládnuť celý sled ústavne právnych procedúr behom pár dní. Komentáru tejto dohody potom Suk venuje celé tri strany textu, medzi iným: „Dohodu s Havlem lze stěží charakterizovat jinak než jako politické ujednání představitele státu s hlavou demokratického hnutí, jehož účelem bylo urychlit demokratický proces. Objevily se pokusy interpretovat ji jako tajný pakt představitelů nastupujících politických elit s exponenty starého režimu, který měl rozličným funkcionářům, tajným policajtům a „nomenklaturním kádrům“ zajistit beztrestnost, majetek atd. Můžeme s jistotou tvrdit, že nic takového 15. prosince dohodnuto nebylo. Argmentuje se i sofistikovaněji: neveřejná dohoda disidenta s komunistou stála u počátku smývání rozdílů mezi morálně bezúhonnými a morálně pokřívenými lidmi, poctivými a nepoctivými úmysly, čistými a špinavými penězi atd… Víme už, že v době předrevoluční (ani v okamžiku, kdy revoluce propukla), neměli ti, kdo se postavili do čela protestního hnutí, v úmyslu rozdělit národ na komunisty a nekomunisty, na vinníky a oběti. Polistopadové Československo nemělo být zemí „dvojího lidu“… Co k tomu může historik dodat? V dohodě s Havlem nereprezentoval Čalfa komunistickou stranu, ale vystupoval už jen jako mluvčí státních struktur a jejich nových zájmů, který se v okamžiku, kdy bylo možné považovat obrat za dokonaný, pragmaticky rozhodl pracovat pro demokratické hnutí. Nevnutil Občanskému fóru svou představu přechodu k demokracii, ale vyšel vstříc v podstatě jeho nejvlastnějším intencím – klidnému a rychlému předání moci v rámci právní a ústavní kontinuity.“

November je v horizontoch života mojich rodičov i môjho – od svetovej hospodárskej krízy, cez fašizmus, vojnu, nástup komunistov, politické procesy v päťdesiatych rokoch, šesťdesiaty ôsmy a normalizačné roky – najsvetlejším momentom, aký sme si len všetci mohli predstaviť. Navyše som mal šťastie zažiť demokratické zmeny a politikov VPN i OF veľmi osobne a celkom zblízka. Som si istý, že ponovembrová realita má poctivých rodičov. Sú nimi idea demokracie a naša schopnosť vzoprieť sa zlu. Stalo sa tak bez tajných dohôd, zmlúv či paktov s komunistami. Fakty o tom nám môžu byť vzpruhou dnes i kedykoľvek v lepšej či horšej budúcnosti. Budeme to ešte potrebovať. Nenechajme November pošpiniť.