Mechanické piano

Mechanické piano je debutový román smelého amerického autora Kurta Vonneguta. Je to prameň inšpirácie jeho ďalšej práce. Nevyhne sa to samozrejme ešte drobným chybám, ale je tu už všetko, čo od Vonneguta očakávate. Spoločenská satira, pavilón opíc, ľudská zoo. Tragikomické postavy v tragikomických situáciách, ktoré sú ešte absurdnejšie ako kobercové bombardovanie. Postavami v tejto knihe sú ľudia úplne bežní so síce slušne platenou prácou, ale otravne stereotypnou. Čo si človek počne s toľkým voľným časom? A ešte k tomu je každým dňom niekto nahradzovaný novým strojom. Život, nad ktorým sa aj Sirény z Titanu zasmejú cez slzy.

Amerika blízkej budúcnosti, kde je spoločnosť rozdelená na inžinierov a manažérov a na ľudí, ktorí prišli o prácu vďaka priemyselnej automatizácii a robotizácii.

Výkladnou skriňou krajiny je mesto Ilium – Dokonalé mesto, v ktorom naplno prepukla štvrtá priemyselná revolúcia. Ktorá prišla urýchlene vďaka globálnemu konfliktu. Ľudí to ako vždy zastihlo prekvapených a nepripravených. A niektorí len nevideli dostatočný počet varovných kontroliek blikajúcich načerveno.

Čo sa stalo sa však už neodstane a životný režim spoločenského systému, ktorý napokon vyhral Američanom tretiu svetovú vojnu, pretrval aj po vojne. Biznis s politikou vytvorili symbiotický organizmus.

„Stroje nie sú majetkom štátu. Štát proste zdaňuje tú časť príjmov priemyselných podnikov, ktorá bola vyplácaná pracovným silám, a znovu ich rozdeľuje. Priemysel je v súkromnom vlastníctve a správe, je len koordinovaný – aby nedošlo k mrhaniu v dôsledku konkurencie – výborom zloženým z kapitánov súkromného priemyslu, nie z politikov. Vylúčenie ľudského omylu strojovou dokonalosťou a odstránenie zbytočnej konkurencie organizácii nám dopomohlo nepredstaviteľne zvýšiť životný štandard priemerného obyvateľa.“

Paul Proteus je náš hlavný hrdina. Paul Proteus je nešťastným synom veľkého Američana, človeka, ktorý bol prvým predsedom Národnej priemyslovej, obchodnej, komunikačnej, potravinovej a surovinovej rady, čo je postavenie, ktorému sa významom približuje iba úrad prezidenta Spojených štátov.

Paul Proteus je riaditeľom Ilijských závodov. Je to dobre platená funkcia s minimálnou pracovnou náplňou a je vykonávaná človekom len preto, že sa zatiaľ nevynašiel stroj, ktorý by ho nahradil. Životným krédom Ameriky je Výkonnosť, Ekonomika, Kvalita. Robot je výkonnejší, úspornejší a nemá osobné problémy. Je to dokonalý zamestnanec.

Systém je takmer dokonalý. Keby len v ňom neboli tí večne nespokojní ľudia. Celé generácie a tisícročia ľudia horekovali a sťažovali sa na úmornú, nudnú robotu, ktorú z duše nenávidia a keď sú konečne od nej oslobodení, tak zrazu nevedia, čo majú robiť. Zrejme platí, že nie každý má nejaké hobby. A zrejme platí, že ani obyčajné hobby nie je dostatočnou odpoveďou na zmysel ľudskej existencie. Fanúšik sci-fi by povedal, že ľudstvo by mal zjednotiť jednotný kozmický program, ktorý by vytýčil vskutku veľkolepý cieľ, nevyčerpateľný zdroj dobrodružstiev a nekonečných problémov. Triezvejší pohľad, ktorý Vonnegut ponúka je taký, že ľudstvo popohne dopredu zas a znova len vojna. Ďalšie nezmyselné vypustenie napätia, ktoré naštartuje technický pokrok, ktorý ľuďom dá kopec neznesiteľne ľahkého voľného času. A všetci sú aj tak nešťastní. Mať také problémy. V skutočnosti budú mať totiž ďalšie generácie plné ruky práce so zachraňovaním planéty a upratovať bordel, ktorý zanechali generácie pred nimi a predstavy ako mierumilovná zjednotená Zem a kolonizácia Marsu budú naďalej vzdialeným snom vedcov a fanúšikov science fiction. Slovné spojenie smetisko dejín zrazu naberá na celkom novom význame.

Nič to však nemení na fakte, že Paul Proteus je rozpoltený muž. Jeho bezdetné manželstvo je rovnako zautomatizované ako práca v Ilijskom závode, ktorého je riaditeľom. Nie nadarmo má v šuplíku pracovného stola starú dobrú fľašku ohnivej vody. Paul pociťuje neuchopiteľnú prázdnotu vyvolanú nevysloviteľným hororom rutinnej všednodennej reality stereotypného života, akoby sa mechanizoval aj on, akoby niečo umieralo vo vnútri. Nedokáže povedať čo mu konkrétne chýba. Vie len, že v niečom je chyba.

Olej do ohňa prileje jeho starý známy Finnerty, keď príde na neohlásenú návštevu. Dal výpoveď z vysokopostaveného významného miesta vo Washingtone, D.C. a rozhodol sa hľadať sám seba nejako inak na tej nikdy nekončiacej ceste ľudského tápania v tme.

Finnerty zavedie Paula do baru za riekou Iroquois, ktorá mesto Ilium v štáte New York rozdeľuje do troch častí. „V severozápadnej sídlia vedúci pracovníci, inžinieri, štátni zamestnanci a hŕstka príslušníkov intelektuálnych profesii, v severovýchodnej sídlia stroje a v južnej časti, na druhom brehu, je oblasť známa ako Domovina, kde žije prevažná väčšina obyvateľov.“ V bare v Domovine sa pri spontánnom opijáši zoznámia s reverendom Lasherom, ktorý spomenie, že jedného dňa ľudia povstanú a stroje zvrhnú. Nedodá však už B – že potom budú ľudia chcieť stroje znova naspäť, lebo im bude chýbať stratené pohodlie. Finnerty rýchlo o Paula stratí záujem a dá sa do vášnivej debaty s opitým kazateľom. Paul omdlie a zvyšok večera si nepamätá.

Bez ohľadu na strašnú opicu, ktorú na ďalší deň Paul má, nezbaví sa hryzúceho pocitu, že musí svoj život zmeniť. Jeho práca v podstate nemá žiaden význam. Sedí v kancelárii a je platený za to, aby reprezentoval úsilie inžinierov a manažérov neustále vylepšovať náš život. Je to hrozná práca. Prázdna práca kvôli ešte prázdnejším ideálom. Ale čo má robiť? Farmárčiť? V pote tváre nadávať na tvrdú prácu získavania chleba každodenného? Každopádne chce dať výpoveď. To je prvý krok. Potom sa uvidí. Všetko však dopadne inak. Jeho manželka ani zďaleka nezdieľa jeho detinský optimizmus, že všetko už nejako dobre dopadne. Ona chce luxus, ona chce postavenie. Nie robiť otroka na nejakej bohomzabudnutej farme. Paul sa nedostane ani k tomu, aby dal výpoveď. Namiesto výpovede sa nečakane zapletie do protištátneho sprisahania a to chtiac-nechtiac v úlohe dvojitého agenta – ani nevediac ako, stane sa sabotérom, nepriateľom pokroku a civilizácie na jej výslní, skončí pred súdom napojení na detektor lži, ako to pri moderných súdoch už tak chodí, keď oknom preletí tehla a súd prepadne zmyslov zbavený dav rozhorčených a opitých ľudí. Revolúcia začína.

Povstanie malo naozaj rýchly spád. Hneď na ďalší deň bolo jasné, že je po revolte. Niektoré mestá odporovali dlhšie, niektoré neodporovali vôbec. Ľudia sa v extatickom vytržení z vytrhnutia z nudnej reality vybláznili, porozbíjali všetky stroje, ktoré im prišli pod ruku a na ďalší deň, keď dostali hlad, chceli sa odviezť mestskou dopravou, alebo si len v automate kúpiť cigarety, začali im stroje chýbať a pár zručných doteraz nezamestnaných machrov sa pustilo do roboty hor sa rozbité automaty opravovať! „Nič nemá koniec, a nikdy mať nebude – ani súdnym dňom sa nič neskončí.“

Je ťažké identifikovať, čo Vonnegut kritizuje viac. Respektíve zaberá to kopu času zrátať všetky drobné ironické nuansy tohto satirického a kritického, zábavného a zádumčivého diela – diela z roku 1952 – za ktoré by nejeden začínajúci autor dal svoju pravú ruku a iné časti tela.

„Myslím, že príde k ďalšej technickej revolúcii. Stroje, ktoré zdevalvujú ľudské myslenie. Niektoré obrie počítače, to už vo svojom špecializovanom odbore dokázali a vedú si sakramentsky dobre. To bude tá ďalšia revolúcia. Mysliace stroje. (…) Človek by takmer neveril, že všetko mohlo byť niekedy inak, nemyslíte? Však to muselo byť absurdné nechávať ľudí trčať celý deň na jednom mieste, využívať akurát tak ich zmysli a podvedomé reflexy a vôbec im nedovoliť samostatne myslieť.“

Na jednej strane chvála ľudskej práce, ľudskej vynaliezavosti, ľudského ducha. Jeho dobrodružnej povahy. Snáď nevyčerpateľnej túžbe po rýchlosti, po smerovaní, po objavovaní a pracovaní na niečom veľkom a zároveň ironizácia jeho skutočne nevyčerpateľnej túžbe po pohodlí, po živote bez starostí, po živote v pohode, živote na pláži. Na jednej strane človek musí mať nejaký svoj ciel, svoju predstavu, čo chce, mať nejaké hobby, niečo čo ho napĺňa a robí šťastným, na druhej strane dokáže človek celý život len zbierať známky a nič iné nerobiť? Kde je tá správna miera medzi prácou a voľným časom? A prečo by mal človek pracovať, keď nemusí a hlavne nechce? Ale čo bude robiť, keď bude chcieť pracovať, ale nebude žiadna práca, pretože systém ho nepustí, systém pracuje ako dobre mazaný hodinový strojček?

„Objektívne, presviedčal Paul sám seba, sa ľuďom ešte nikdy nežilo lepšie. Svet sa po obrovských krvavých kúpeľoch poslednej vojny konečne oslobodil od svojich neprirodzených hrôz – masového hladovania, masového väznenia, masového mučenia, masovej vraždy. Objektívne vzaté sa grifu ako na to a celosvetovým zákonom dostala dlho očakávaná šanca obrátiť Zem v príjemné a pohodlné miesto k čakaniu na Súdny deň.“

Pokrok je nezastaviteľný, stále napredujeme, i keď neviem kam, ale napokon, je to vôbec dôležité? Dostali sme sa z vlhkých a chladných jaskýň až k temperovaným zatepleným bytom s vodovodom, splachovacím záchodom, elektrinou, mikrovlnkou, chladničkou, veľkou telkou a bohvie s ešte čím. Bežný človek sa má lepšie ako Caesar. Ale ani lepšie hračky a menej materiálnych nedostatkov nezodpovedá otázku, čo s voľným časom? Vonnegutova zahnívajúca utópia, dystópia automatizácie je rovnako pochybná ako Orwellova hrôzostrašná vízia totality, Huxleyho ideálna geneticky vypestovaná spoločnosť, blažený život v počítačom riadenej harmónii Ira Levina, alebo ktorýkoľvek svet Philipa K. Dicka. Áno, miestami by to chcelo trochu zoškrtať a tak, ale aj tak Mechanické piano obstálo nekompromisný odstup času. A v 21. storočí, ktoré bude práve storočím automatizácie a ďalších a ďalších veľkolepých aj nezmyselných objavov, je prekvapivo aktuálnou knihou, humornou a subtílnou, možno trocha kostrbatou, ale geniálnou ako celok. Plná početných podnetov na premýšľanie a toľkých preháňaní, že je možno aj prvou úspešnejšou komickou science fiction knihou.

Kurt Vonnegut zároveň chváli ľudský rozum a dôvtip a zároveň nás varuje pred tým, aby sme zase nepreháňali a každý krok si dôkladne premysleli pred tým, než niečo spravíme. Pretože aj múdry človek robí hlúposti, rovnako ako hlúpi môže povedať niečo múdre. Na jednej strane má mikrovlnka svoje neodškriepiteľné výhody, na druhej strane, čo budeme všetci robiť, keď nahradíme aj výborného klaviristu mechanickým pianom? Vonnegut to necháva otvorené. Odpoveď na to už musíme nájsť sami. Hľadať sami v sebe. Prečo vlastne žijeme? A prečo to je dôležité? Kvôli snom? Kvôli otravnej práci za minimálnu mzdu? Ktovie. Ale zrejme najmiernejšou odpoveďou je stará známa múdrosť, že všetko s mierou. Nie je dobré preháňať. Všetkého veľa škodí. Preháňa tak akurát Vonnegut. Aby nám ukázal, aké nedozerné následky niekedy nenažranosť a neschopnosť dovidieť za okraj taniera môžu mať.