Mechanický pomaranč

Temný kaleidoskopický príbeh z panoptika dystopického Londýna blízkej budúcnosti. Príbeh o generačných stretoch, o dospievaní, o brutálnom násilí, o to desivejšom vo svojej bezdôvodnosti. Príbeh o roztrieštenej spoločnosti. Príbeh o tichom zavádzaní totality pod plášťom boja proti kriminalite. Jedna z najoriginálnejších dystopických kníh. Mechanický pomaranč je napísaný v prvej osobe sugestívnym slangovým jazykom, čo prekypuje novotvarmi. Spoločensko-kritická, alegorická a pochmúrna vízia od anglického spisovateľa Anthonyho Burgessa z roku 1962 vás zhodí zo stoličky aj v súčasnosti. Kniha bola v roku 1971 veľmi úspešne sfilmovaná Stanleym Kubrickom.

„Čo teda ako bude, he?“

Tínedžer Alex je úspešný záškolák a odchovanec polepšovne, je pod štátnym dohľadom, či si plní svoje povinnosti a neporušuje zákon. Úspešne si plní svoje povinnosti ako vodca pouličného gangu, ktorý terorizuje Londýn po západe slnka. Alex okrem mlátenia a okrádania a znásilňovania ľudí miluje klasickú hudbu a nedá dopustiť na Ludwiga vana. Beethoven je dokonalým relaxom, keď ho ma pusteného na svojom supervymakanom superstereu, keď leží rozvalený na posteli a odpočíva zo zločinov, ktorých sa v ten deň dopustil. Násilie je predsa fyzicky vyčerpávajúca vec; treba si odpočinúť. Pustiť si chill muziku, s radosťou spomínať na supernásilie, dať si šlofíka. Prečo je Alex vyšinutí?

Zlo, to očividné, brutálne násilie je ešte desivejšie, pretože je úplne pozbavené dôvodov a je dokonale naivné vo svojej podstate. Alex hovorí, že ubližuje ľuďom, lebo ho to baví. Alex nehovorí, aby ste to robili vy. Alex chce, aby ste tolerovali to, že to robí on. Alex je desiví vo svojej chladnokrvnosti. V maximálnej absencii empatie k ľuďom. Je strašlivý vo svojej detinskej naivnej prázdnote. Jemu jeho konanie nepripadá nijak divné. Je divné, že ho ľudia riešia ako divného.

Ale Alex to prehnal. Začal sa naparovať. Začal svojich kumpánov komandírovať ako poddaných, začal sa čoraz viac nudiť, pociťovať čoraz väčšiu prázdnotu, ktorú musí zaplniť vnemovým bombardovaním pri extatickom supernásilí, nemá, čo robiť, nemá vôbec žiaden plán, cíti len nevysloviteľnú vnútornú frustráciu, nedokáže vyhľadať jej prameň, je riadne nasraný, potrebuje sa vyventilovať.

Prepadnú jeden manželský pár, ženu znásilnia a zabijú pred zrakmi v krvi kúpajúceho sa manžela, z ktorého spravia invalida a aby toho nebolo málo, tak pár dni na to, sa pokúsia robnúť jeden dom. Nejaká stará škatuľa tam straší, ževraj jej hrabe v bedni a má tam milión mačiek, ale aj nejaké cenné predmety. Zlato, prachy, bovie, ale chlapci dostali echo, že to môže byť lukratívny podnik. Priekupník dobre zaplatí, ak oni odmakajú túto robotu. Alex sa vláme cez okno prvý, aby otvoril dvere svojim frendíkom, ale cestu mu skríži majiteľka domu. Situácia sa vymkne spod kontroly. Alex ju udrel až moc po hlave. Leží bezvládne na zemi. Krv žlbkotá žblnk žblnk žblnk. Sakra! Alex uteká ku dverám, otvára ich a dostane na papulu. Jeho vlastní frendíci, pouliční bratkovia ho zradili. Zmlátia ho vo vchodových dverách, keď ich vyplašia sirény. Už sem letia milicjanti. Treba rýchlo zdrhnúť. Chalani sa zdekujú a nechajú rozbitého Alexa napospas polišom.

„Čo teda ako bude, he?“

Polícia ho ešte dobre zmláti v cele, potom ho nechá podpísať obšírne priznanie k celej sérii kriminálnych činov, oko zákona ťa dobre sleduje, Alex a nechajú ho chvíľu ešte hniť v neistote. Kurátor nad ním rezignovane mávne rukou. Stratený prípad. A možno cíti aj istú úľavu. Aspoň už nemusí tomuto grázlovi dohovárať a počúvať jeho klamstvá ako je ctihodným občanom.

Alex dostane na výber. Buď veľmi dlhá dovolenka v chládku a zničená budúcnosť. Väznice praskajú vo švíkoch. Väzni sú natlačení ako dobytok. Je to peklo, Alex, peklo aké si určite zaslúžiš. ALEBO: Môžeš podpísať súhlas s tým, že sa staneš dobrovoľníkom nového, experimentálneho, revolučného liečebného postupu. My ťa zo zla vyliečime.

Hm… Basa alebo pohodlie nemocnice? Alex neváha ani chvíľu a podpisuje. Sem s tou novou liečbou. Váš Pokorný Rozprávač sa podvoľuje, sem s tým, robte si so mnou, čo chcete, hlavne nech sa vyhnem lochu.

Minister vnútra: „Vláda už nemôže ďalej podporovať penologické teórie, ktoré sa prežili. Dajte kriminálne živly dokopy a vidíte, čo sa stane. Máte tu koncentrovanú kriminalitu, zločin priamo uprostred trestu. Pritom budeme možno čoskoro potrebovať priestory našich väzníc skôr pre politických odporcov. – Obyčajní zločinci ako táto odporná banda, môžu byť vyliečení na čisto medicínskej báze. Stačí zničiť kriminálny reflex, a to je všetko. Do roka stihneme implementáciu na sto percent. Trest pre nich nič neznamená, to je vidieť. Svoj takzvaný trest si vychutnávajú. Začínajú sa navzájom vraždiť.“

Spojené kráľovstvo sa zmieta v bahne kriminality. Ľudia sú znechutení a nespokojní. Mladí sú čoraz drzejší a nevychovanejší. Väzenia sú beznádejne preplnené a nie sú peniaze na ďalšie, veď už teraz to je horibilne drahé! Orgány činné v trestnom konaní sú preťažené, poddimenzované, podfinancované a trpia slabou morálnou. Nedostatok policajtov je alarmujúci. A to čoskoro budú mať súdy plné ruky politických. Ale jeden múdry človek, volá sa Ludovic, vymyslel jednu takú terapiu. Technika Ludovica je totálny brainwashing, človek má natoľko prepláchnutý mozog špeciálnou chemikáliou a podprahovou manipuláciou, že pri akomkoľvek pomyslení na násilie pocíti reflexívnu bolesť. Zlo sa nekompromisne vytlčie ľuďom z hlavy.

Posledné slová väzenského kaplána: „Odchádzaš do krajiny, kde budeš mimo dosah sily modlitby. Je to strašné, príšerné si toto uvedomiť. A napriek tomu v istom zmysle – tým, že si si vybral možnosť zbaviť sa schopnosti etického výberu, si sa predsa len rozhodol pre dobro. Rád o tom budem premýšľať takto.“

 

„Čo teda ako bude, he?“

Alex sedí spútaný v kresle, oči svorkami otvorené, žiaden pohyb, meracie prístroje prisaté k jeho telu, v žilách Ludovicova zázračná droga. Sedí v prázdnej kinosále, oči pália s veľkého filmového plátna pred ním. Zahrmí hudba a pred jeho očami sa spustí nekonečná, stupňujúca sa slučka najbrutálnejšieho a najzvrátenejšieho supernásilia, aké si jeho mozog nedokázal ani predstaviť. Jeho mozog musí byť otrasený. Musí byť narušení. Musí byť pozmenený, opravený ako keď vymeníte žiarovku. Nefunkčné von, funkčné dnu. Ako dlho toto mučenie bude trvať? Tak dlho ako to bude nutné.

„Ja ja ja. Čo bude so mnou? Kam v tom celom patrím ja? Som snáď ako nejaké zviera alebo pes? Mám snáď byť len ako nejaký mechanický pomaranč?“ vrieska Alex.

„Čo teda ako bude, he?“

Alex je odhodený späť do civilizácie. Pri akejkoľvek myšlienke na čokoľvek násilné sa mu obracia žalúdok. Je jedno či  na to myslí, alebo to len niekde vidí. Najhorším trestom však je niečo úplne iné. Keď mu premietali všetky tie hrozné filmy, tak púšťali pri tom dramatickú hudbu. Aj jeho milovaného Ludwiga vana! Pri najnižšom tóne tejto hudby mu je na zvracanie. Panebože, čo budem robiť?

Jeho prípadu sa chytia protivládny aktivisti a politická opozícia, ktorá chce Alexa využiť vo svojej politickej hre diskreditácie vlády. Alex bude exemplárnym príkladom zvrátenosti vlády a jej diktátorských chúťok. Ale verejnosť to musí celé zhltnúť aj s navijakom. Netreba riskovať. Alexa v bezpečí ubytujú v jednom byte, kde s ním v bezpečí budú preberať ďalší postup. Keď je ponechaný chvíľu sám, Alex zistí, že dvere bytu sú zamknuté. Čudné, hm. A v tom sa z vedľajšieho bytu ozve ohlušujúci rachot Symfónie č. 3 od Otta Skadeliga. Alex si zapcháva uši, ale nepomáha to. Je mu čoraz horšie, chce vracať, chce všetko robiť a z pomyslenia na to mu je ešte horšie. Pociťuje prudkú a nevydržateľnú bolesť. Tá prekliata hudba! Chce sa roztrhať na kusy, behá hore dole ako splašená zver, keď mu pohľad padne na jediné možné spásne východisko. Okno. Zbohom.

„Čo teda ako bude, he?“

Alex skok z činžiaku prežije. Zasádrovaný leží v nemocnici. Obklopený láskou nemocničného personálu. Reportéri sa okolo neho zmrákajú, prichádza vládna delegácia. Minister vnútra má emotívny prejav, v ktorom odsudzuje opozíciu, ktorá takto zločinne zneužila tohto úbohého chlapca. Ludovicova liečba je reverzibilná. Dá sa zvrátiť hlbokou hypnopédiou. Alex bude zase v poriadku. Vláda sa mu vo veľkom odškodní. Už nikdy nebude musieť byť nespokojný. Dajú mu dobrú prácu v obchode s platňami. Stačí ak bude pred novinármi držať hubu  a prikyvovať na verziu vlády. Podávajú si ruky.

Z Alexa sa stal martýr, vláda získa späť svoju reputáciu, problém s kriminalitou sa vyriešil tak, že za bežných policajtov sa berú ľahkí zločinci, ktorí proti ťažkým žločincom postupujú s nekompromisnou brutalitou. Zločin splynul so zákonom – Opozícia je zdiskreditovaná a prenasledovaná – Na ostrí hrany – „Ani nevediac ako, ocitneme sa v pazúroch totalitarizmu,“ – Kruh sa uzavrel.