Mečiarove amnestie sú možno neplatné. Nebolo by potrebné meniť Ústavu, ani prijímať ústavný zákon.

S pokračujúcou všeobecnou debatou a jej mediálnou verziou, sú očakávania úspešného zrušenia Mečiarových amnestií stále viac otázne. Z konglomerátu právnych procedúr, morálnych apelov a politických záujmov sa stáva nerozlúštiteľný rébus.

Právnici konštruujú a vzápätí spochybňujú zložité procedúry, ale všetkým zjavne chýbajú jednoznačné argumenty. Z tejto situácie si pomáhajú buď právnym purizmom alebo morálnym princípom. Oboje akoby stálo nad obsahom Ústavy a ústavných zákonov, ale to by bolo oprávnené len v prípade amnestovania zločinov proti ľudskosti. A tie sa nestali. Pravdepodobne ani väčšina právnikov, zapojených do debát, či už má sudcovské taláre alebo smokingy advokátov, doposiaľ neanalyzovala zahraničnú judikatúru vo veci rušenia amnestií a nemá s týmto procesom praktické skúsenosti. Ťažko teda z ktorejkoľvek strany očakávať sebaistotu, politickú nestrannosť a nespochybniteľné riešenie.

Hlas ľudu vraví „zrušiť“ i keď s obavami nad politickou nezaujatosťou, právnou čistotou, nezvratnosťou a spravodlivosťou dosiahnutého riešenia.

Pre politikov je zrušenie otvorením Pandorinej skrinky. SMER sa zjavne obáva, že v širšom kontexte v nej môžu byť fascikle a správy vedúce i k menám jeho blízkych. Ani SNS si nemôže byť  istá. Opozícia očakáva zúčtovanie s mečiarizmom a možno i s Mečiarom. Všetkým však ide hlavne o hlasy voličov a tak je potrebné vsadiť svoju povesť alebo do prvej línie tejto politickej hry vohnať právnikov. Tým sa kruh uzatvára.

A čím viacej medializácie, tým väčší chaos. Napríklad vo veci vzájomného postavenia NR SR a Ústavného súdu v poslednom vydaní Týždňa vraví pán JUDr. Ján Mazák, že ak by 7 sudcov ÚS zrušilo uznesenie parlamentu potom „legitimita takého rozhodnutia ÚS by bola nielen pochybná, ale by neexistovala“. Na inom mieste toho istého článku vraví, že ak by ÚS povedal, že uznesenie NR SR o zrušení amnestií nebolo v súlade s princípmi demokratického a právneho štátu „vec je navždy uzavretá“. Tento precedens povýšenia rozhodnutí ÚS nad parlament komentuje v HN i JUDr. Marian Giba a dodáva, že právomoc Ústavného súdu posudzovať a rušiť aj ústavné zákony, znamená sankcionovanie parlamentu, ak sa tento „pomýli“, a kladie otázku: ale čo ak sa „pomýli“ Ústavný súd? Nuž, v parlamente sa dnes môže pomýliť len skupina poslancov, ktorá bude mať ústavnú väčšinu. Poslanci Smeru sa k nej pri hlasovaní za vládny návrh pokojne môžu pridať, veď Ústavný súd ich „pomýlenie“ napraví. Žiaľ, v logických i nelogických úvahách je proste nemožné sa vyznať a žiaľ, v obci ústavných právnikov Slovenska momentálne neexistuje autorita, ktorá by tento stav vyjasnila.

A tak akosi mimo zložitej, delikátnej a nanajvýš dôležitej spoločenskej kauzy zostáva niekoľko závažných otázok:

1. Sám Vladimír Mečiar tvrdí a teda v tomto presvedčení i konal pri vyhlásení amnestií, že prípad Remiáš s kauzou zavlečenia nesúvisí. Prečo teda nie je možné z hľadiska vyšetrovania, prokuratúry aj súdov v tejto veci pokračovať?
2. Je právne logické, že amnestie vyhlásené predsedom vlády, súčasne vykonávajúcim časť právomocí prezidenta, sa nevzťahujú na neho samotného, čiže na autora amnestií. Trestnoprávny postih jeho osoby by teda bol možný.
3. Prečo nebola vykonaná „precízna“ analýza ústavnej situácie prevzatia časti prezidentských kompetencii premiérom? Nie je možné, že predseda vlády v tej situácii nemal právomoc vydať amnestie a teda porušil procesnú úpravu a tieto amnestie sú preto nulitné? Tým pádom by nikdy nezaložili nijaké právne dôsledky a vyšetrovanie mohlo a môže pokračovať!

JUDr. Ivan Šimko pripomína, že keď sa v roku 1998 stal zastupujúcim predsedom vlády Mikuláš Dzurinda, ako jednu z prvých vecí zrušil Mečiarove amnestie. Poslanci HZDS podali túto vec na Ústavný súd a ten konštatoval, že ich zrušiť nemožno a platia. Naozaj sa v tejto veci vykonala „precízna“ analýza ústavnej situácie prevzatia časti prezidentských  kompetencii premiérom? A nestojí za to, tejto precíznosti venovať pozornosť znovu?

Možno práve v tej, po tretie zdôrazňujem: „precíznosti“, je obsiahnutá nádej na anulovanie amnestií v súlade s Ústavou, ktoré by vec vyviedlo z labyrintu ústavných zmien a možno i potupných následkov. Veď každá  z doposiaľ navrhovaných zložitých ústavných konštrukcií s retroaktívnou trestnoprávnou úpravou, prináša riziko napadnutia tohto postupu. Samozrejme – dobre platenými advokátmi aktérov únosu. Čo ak nakoniec budú úspešní u Európskeho súdu pre ľudské práva? Amnestie zostanú v platnosti, slovenská justícia utrpí zahanbenie a aktéri „zavlečenia“ získajú odškodnenie. Aj taký môže byť nechcený, alebo že by chcený výsledok nepochopiteľne zložitej ťahanice o spravodlivosť?

Ospravedlňujem sa všetkým ústavným právnikom, ak som niečo v občianskej horlivosti skomolil. Mám na to právo.