Medové týždne, poetické nič

Janu Beňovú som objavila až nedávno. Samozrejme, človek pozná autora po mene, akurát sa k nemu dosiaľ nedostal. A tak aj na ňu prišiel rad až teraz, keď som našu súčasnú tvorbu začala čítať takpovediac programovo.

A nadchlo ma to. Svoju rolu iste zohrali aj nízke nároky – už som si zvykla, že ma autori mojej generácie neoslovujú, alebo, ako to formuloval klasik, neprinášajú mi odpovede na otázky, ktoré si kladiem. To neurobila ani Beňová, ale aspoň bola svieža, a to nečakane svieža, vtipná aj poetická, lokálna a aktuálna. Po zbierke Dvanásť poviedok a Ján Med som si teda rýchlo prečítala aj Plán odprevádzania. Dobrý dojem sa ešte trochu vylepšil. A očakávania prudko stúpli.

Najnovší HoneymOon potom sklamal. Obsahovo sa opäť točí okolo vzťahov, štýlovo je opäť poetický, a to by bolo v poriadku, ale čosi zásadné chýba. Teší ma práca s pekným motívom, nápad, čo sa vráti v inom kontexte a ďalej sa rozvíja – a tých tam je povedzme celkom dosť. Lenže čo s tým? Z hovna bič neupletieš, napadá mi stále. Aj keby to hovno bolo ligotavé. Nejde pritom o príbeh, ktorý je tu oslabený, roztrhaný a rozhádzaný ; výraznejšiu dejovú líniu ako ochotný a ostrieľaný čitateľ bez debát oželiem. Ale netreba čosi miesto toho? Lebo ja nevidím nič, čo by ma ponúkalo, nech čítam ďalej. Nudím sa.

Rypnime do jednotlivostí, možno z toho vzídu nejaké zaujímavé pozorovania.

Každý milenec ťa niečomu naučí. Zdokonalí. Naučí jesť čerstvú bazalku, čítať Eliota, variť quinoa, hovoriť jazykmi.
Každý milenec ťa pripravuje pre toho ďalšieho.

Takéto vety predávajú knihy. Takéto vety sme v mojom poslednom zamestnaní za veľké peniaze strkali do ženských časopisov a na svetelné panely na zastávkach, pretože sú vlastne super. Chápem, prečo je Beňová úspešná.

Na druhej strane, toho autistu vo mne, s ktorým ste sa zoznámili v predošlom článku, zasa trochu vyrušila štylistika. Nešlo by s tým „…naučí. Zdokonalí. Naučí jesť…“ niečo urobiť? Alebo je to v poriadku? V tiráži sa dočítame, že o jazykovú úpravu sa postarala Jana Cviková. Toto nevidím prvýkrát a popravde ma to začína znepokojovať – čo presne si mám predstaviť pod jazykovou úpravou? Že niekto opravil čiarky? Lebo okrem toho potrebujeme ešte redaktora, človeka, ktorý sa na text pozrie tak, ako sa dramaturg dlho pred premiérou pozerá na divadelné predstavenie. Potrebujeme inteligentného prvého čitateľa, ktorý nás upozorní, že je niečo trochu nahovno, ba že je to možno nahovno celé a bolo by možno lepšie odložiť premiéru a ešte na tom trochu popracovať.

Neviem, neviem, čo tu prebehlo za úpravy. Ale mám podozrenie, že žiadne skúsené redaktorské oko tento text nevidelo.

Toto nie je namierené proti pani Cvikovej. Pani Cviková asi opravila gramatiku, ak tomu dobre rozumiem, a akiste ju opravila dobre, chybnú čiarku som trebárs zaznamenala iba jednu. Peace.

Pozrime sa na toto:

Vytrvalo odháňa. Freneticky. Neviditeľnú muchu vznášajúcu sa nad nakrájaným červeným melónom. Ako čerstvá rana. Uprostred stola.

Prečo sú vety takto rozsekané?
Stretáme sa s tým opakovane. Ďalší príklad trebárs:

Ozvena plaču sa ešte dlho bude odrážať od stien čakárne v detskom oddelení. Falošne pomaľovaných veselými mickeymousami.

Práve v týchto dňoch som dočítala aj Tantalópolis Petra Macsovszkého, a ten je napísaný celý takto. Proste sú rozondené vety. Macsovszky to berie veľmi formálne a je dôsledný, čitateľa vedome a systematicky ruší. (Po čase si na to, pravda, takmer zvyknete, tak ako by ste si zrejme časom zvykli aj na guľu na nohe.) No toto je iný prípad. Beňová sa nesnaží rušiť. U nej je to akési prirodzenejšie. Ako keby sa jej clivelo po voľnom verši.

K tej myšlienke sa vrátim, akurát by som chcela úplne subjektívne poznamenať, že hovoriť jedným dychom o falošnosti a Mickey Mousovi mi príde trápne. Disney je super. Čo je na ňom falošné? Nikdy sa netváril. A ak už sa doňho opierať v literárnom útvare, potom mi o sto percent zaujímavejší príde práve Macsovszkého hrdina, ktorý si na disneyovské postavičky spomenie nad malinovým pudingom – určite sme všetci v živote videli malinový puding – tá farba, nie je to úplne ono? A hrdina ide ešte ďalej a hovorí o kontúrach a zrazu je tu Japonsko a gejša. Ja som uchvátená.

Vo všeobecnosti mi odľahlo, že naše najvyššie literárne ocenenie tento rok získal Macsovszky, alebo ešte presnejšie, možno mi odľahlo, že ho nezískala Beňová, lebo už to, že sa HoneymOon ocitol v nomináciách, je predsa pomýlené. (Možno ho tam vzali skrátka do počtu. To asi zavše robia. Lebo aj moja kniha tak pred pár rokmi bola nominovaná, pritom literárnym významom do výberu toho najlepšieho rozhodne nepatrila.)

Vráťme sa k tým bodkám a túžbe po básni.

V budapeštianskom metre chlapec s loptou. Dosť zničenou, starou, opotrebovanou. Na viacerých miestach má už vrchný kožený plášť roztrhaný. Spod červeno-bieleho vzoru vytŕča čierna gumená duša. Ako nejaké tučné brucho. Neadekvátne. Chlapec si loptu tisne k telu tak, aby to zakryl. Neustále napravuje lopte plášť. Ako dáme svojho srdca. Plášť voľne splývajúci z pliec.

Tučné brucho ako prirovnanie v súvislosti s loptou mi nevonia; ktovie, čo by si o tom pomyslel redaktor, keby nejaký bol. No to je úplná drobnosť. Ináč mi to príde podarené. Ale aj to je teraz vedľajšie. Pozrite sa na tie krátke vety. A kde končia. Je to báseň.

V budapeštianskom metre chlapec s loptou.
Dosť zničenou, starou, opotrebovanou.
Na viacerých miestach má už vrchný kožený plášť roztrhaný.
Spod červeno-bieleho vzoru vytŕča čierna gumená duša.
Ako nejaké tučné brucho.
Neadekvátne.
Chlapec si loptu tisne k telu tak, aby to zakryl.
Neustále napravuje lopte plášť.
Ako dáme svojho srdca.
Plášť voľne splývajúci z pliec.

Nehovoril nám to kedysi pán Vojtech Kondrót, na nejakej literárnej besiedke, že každý koniec verša je tajomstvo a každý začiatok ďalšieho je prekvapenie? To už je, po toľkých rokoch, zrejme priveľká parafráza. No nie je prekrásny ten predposledný riadok? Úplne top.

Nie som prudérna, keď ide o žánre – naopak, buďme hraví. Ale mám dojem, že ako básne by mnohé tie momenty v HoneymOone boli úplne relevantné, že by vytvárali autonómny, plnohodnotný celok, kým v próze sú to len rozhodené kolíky, ktoré nedržia žiadny stan – to zo mňa teraz len tak spontánne vyletelo, no hádam si rozumieme – pohľad na ne poteší, ale čakáme čosi viac, a nič viac nedostávame; zatvárame knihu s pocitom akejsi nedostatočnosti.

Zasa už som na štvrtej strane. Ježkove oči.

Keby vás zaujímal stručne podaný obsah knihy a zároveň o čosi odbornejšie formulované vysvetlenie vyššie naznačeného problému, prečítajte si recenziu literárneho vedca pána Radoslava Passiu na stránkach Pravdy (tu). Výborne to vystihol. Ja to tu len dopĺňam o drobné a ľudskejšie podané postrehy.

Výrazným prvkom sú v tejto próze ešte odkazy k rôznym literárnym aj iným dielam. Srdce poskočí. „Tak s tým by som bol veľmi opatrný,“ povedal vraj Thomas Bernhard v jednom rozhovore pre rozhlas. To som netušila. Samozrejme, z takýchto odkazov a citátov sa bič tiež upliesť nedá. Alebo teda áno, dá. Dokázal to David Markson vo svojom dosiaľ myslím nepreloženom románe Wittgensteinova milenka. Je to jedna z najpôsobivejších kníh, aké som kedy čítala, jedna z najsilnejších výpovedí o ľudskej osamelosti v súčasnom svete. Ale to je neopakovateľné a ani nám o to teraz nejde. Beňovej zámer bol iný.

Aj keď vlastne – neviem aký.
Možno sa chcela posunúť o kúsok ďalej, to by bolo logické. Použila svoje silné zbrane, to, s čím vie narábať, vzťahy a poetiku. Nevyšlo to. Pekne sa s tým popasoval Balla vo svojej recenzii pre najnovší Romboid. Najprv dopodrobna na konkrétnych príkladoch ukazuje, ako sa to Beňovej zúfalo nepodarilo, a potom v poslednom odstavci rýchlo otočí, vraj dosť bolo frflania a že naostatok predsa len je tam vedľa drobných chybičiek veľa zamyslenia hodného, atď. Irónia? Strácam sa.

Môžem teda aj ja povedať, že trebárs záverečná trolejbusová momentka s „perlou Honov“ a jej bodkovaným penisom je úplne super. Keby celá kniha bola taká, nemám nič proti. Lebo toto Beňová vie výborne. Len ju to už možno nebaví?

Záverom dajme ešte priestor autistovi.

Rušili ma slová ako rozcuchaný, rámus, koloušek či dokonca potítko. Viem, že niektoré nie sú vyslovene nespisovné, ale zaváňajú češtinou, prinajmenšom rozcuchaný je o sto percent frekventovanejšie v češtine než v slovenčine a slovenské príručky sú aj online, do sekundy vyhodia komukoľvek všetky dostupné synonymá. Prípona –tko, ako si iste pamätáme zo školy, je nespisovná vo všetkých prípadoch okrem jedinej výnimky, a tou je pravítko. Spisovná podoba slova potítko je podľa všetkého potná vložka. To by sa ani mne nežiadalo strkať do súčasného textu, ale ako predtým – iste sa dá čosi preštylizovať, zamyslieť sa nad synonymom a podobne.

Tuto lahôdka pre všetkých z klubu anglofónnych grammar nazis:
Every camel has it’s own story.
Ale – nesssseeerrrrr. Je to tam naschvál? To mi nerob. To je ako po slovensky napísať, že je my zle. Džízsss.

Zarazil ma aj font. Čo je to za písmo? Vyzerá to trochu ako Arial. To je dobré tak na denník, nákupný zoznam, ale na knihu? Neviem, neviem.

Ešte tu mám všeličo popodčiarkované a vyznačené – na prvých päťdesiatich stranách – potom ma úplne prešla chuť. Literatúra ako selfie. Nie je to zlé, ale mohlo by to mať nejaký presah, nie? O presahu bude čoskoro opäť reč, pretože v tom nemám jasno a dosť ma to trápi.

Vzadu na obálke stojí Štrpkova veta: „Toto je zatiaľ najlepšia kniha Jany Beňovej.“
Pri všetkej úcte k žijúcemu klasikovi – fakt že nie.
Alebo maximálne čo do korektúr. Jána Meda som čítala v prvom vydaní a tam vám boli také chibi, že som z toho skoro nespala. Trebárs aj rovno v názve poviedky. Všeobecne tam chýbala asi polovica čiarok. To bolo skutočne veľkolepé – s každou stranou akoby ich bolo menej a menej, až mi nevdojak napadalo, že sa možno časom začnú vytrácať aj slová, aj celé vety, a skončíme s holou riťou, a že to trebárs bol Beňovej zámer – je to konceptuálne umenie a zásadný komentár k stavu slovenskej literatúry.

Z tohto pohľadu teda HoneymOon je pokrok.

(Aj keď vlastne tiež vyzerá, že z neho všeličo povypadávalo. Je to napísané veľmi nariedko. Nehovorím, že to je problém. Nič nie je problém, ak mi tá kniha niečo dá.)

Už by som len tak fakovala a neargumentovala, tak končím. Beňovej držím palce, určite si prečítam ešte Preč! Preč! A vôbec čokoľvek, čo napíše.

Péesko pre tých, čo došli až sem – túto knihu by som chcela darovať. Povedzme prvému, čo sa ozve. Ideálne by motiváciou mohol byť veľký záujem – že si knihu ozaj chcete prečítať a potom mi aspoň jednou vetou dáte vedieť, čo vás na tom bavilo alebo nebavilo. Len tak. Som zvedavá. To je celé.

A trebárs ju potom sami darujete ďalej.
Nech sú knihy v obehu.
Nech sa čítajú.
Ale to už je na vás.

Dovi pri ďalšej kapitolke.