Denník N

Medzi dvomi nekonečnami

obrázok z https://scientiasalon.files.wordpress.com/2014/11/some_infinities_are_bigger_than_other_infinities__by_aguynamedlewis-d6byxiy.png
obrázok z https://scientiasalon.files.wordpress.com/2014/11/some_infinities_are_bigger_than_other_infinities__by_aguynamedlewis-d6byxiy.png

Kde ísť? Čo spraviť, aby sme sa neutopili v otázke a negúľali v orechoch?

Vraj dve veci sú nekonečné. Viete o čom je reč? Jedna z nich zdĺhavo, obsedantne, a mnohokrát až trápne znepríjemňuje život mne aj vám. Iným zas poskytuje prístrešok pred strachom z veľkých otázok. Druhá ľudí napĺňa úžasom, alebo im je úplne ukradnutá. Zväčša verejným osvetlením.

Áno, nepriamo parafrázujem časť veľmi známeho citátu nemenej slávneho mysliteľa. Vesmír horí vo hviezdach a hlúposť v mozgoch. K vesmírnym pozoruhodnostiam chceme byť bližšie, od druhého radšej čo najďalej. Škoda, že ich skutočná vzdialenosť je paradoxne nevyhovujúca. Hlúposť je pravidelne v každom z nás a, naopak, tajomné a nedotknuteľné objekty sa hrajú na morzeovku a ukazujú sa v relatívne predvídateľných intervaloch. Deň a noc.

Čo však tieto dva nekompromisné svety spája? Čo im dáva príznak nekonečnosti? Položme si ich na hojdačku a posaďme sa na jej stred. Hĺbajme, smejme sa a plačme. Pretože toto je jediné miesto, kde sa viem hojdať bez toho, aby som vyletel príliš rýchlo dohora alebo bolestivo spadol.

Bod, nad ktorým sa kolíšeme, je bodka. A bodka! A bodka? To je len nepatrná časť z otáznika. Otáznik je za otázkou. A otázok je toľko, koľko sa pýtame. A ja sa pýtam dosť. Či?

Toľko vecí, toľko zvláštností. Prečo? Ako? Kde? To naozaj? Odjakživa sa snažíme odpovedať, niekedy krátko, inokedy zdĺhavo a nudne.

Keď odpovieme príliš rýchlo a sebavedome, vystavujeme sa riziku hlúposti. Nech ide o otázky vedy, náboženstva, filozofie, vlastne, života. Aj ja sa viem veľakrát uzavrieť do škrupinky zo strachu, že stratím svoju pôdu pod nohami. Ale čo zmôže človek v škrupinke? Niekto o ten tvrdý, guľatý orech zakopne a ja sa budem kotúľať podľa svojvôle „kopateľa“. Pozoruhodné množstvo „kopateľov“ je v politike a nazývame ich populisti. No nielen tam. Samozvaní duchovní vodcovia, totalitní majstri sveta a šialenci s patentom na rozum.

Ak sa rozhodnete ísť na opačný koniec hojdačky, neexistuje nijaká škrupinka, len limity vašej mysle. Otvára sa pred vami nekonečné nebo, nevyčerpateľná otázka, otvorený obzor, údiv a strach. Ten istý strach z bezmocnosti a nepoznania, ktorý u iných tvorí škrupinu. Vás však môže opantať nerozhodnosť a apatia. Veď čo môžem spraviť s tým, keď nič neviem? Ako žiť vo svete, kde je všetko neisté? Podľa Tomáša Halíka by náboženstvo nemalo odpovedať na otázky, ale ponúknuť inú cestu. Učiť žiť s tajomstvom. Myslím, že to nie je len úloha náboženstva.

Kde ísť? Čo spraviť, aby sme sa neutopili v otázke a negúľali v orechoch?

Naša hojdačka sa pohybuje na bodke z otáznika. Sadnime si na ňu, vydýchnime. Položme si na lono dostatočne ťažkú pokoru. Nech sa pomalšie rozbiehame k hlúposti aj beznádeji.

Teraz najčítanejšie