Menej „srdiečkárenia“, viac empatie!

Alebo skúsim trošku s humorom lepšie a na príkladoch vysvetliť tieto dva pojmy.

Rodinka sedí pri telke. Ide v nej program, v ktorom moderátor navštívil rodinu, kde jeden jej člen „trpí vážnou neurologickou poruchou, ktorá ho na celý život pripútala k invalidnému vozíčku“ Mne osobne pri tom slovnom spojení vstávajú vlasy dupkom, ale ja nie som dôležitá, vráťme sa k rodinke pred telkou. Moderátor sa hendikepovaného človeka v reportáži pýta na celkom normálne veci, ktoré asi zaujímajú mnoho ľudí. Otázky typu „Ako zvládaš pohyb po meste“, prípadne „Máš niekoho, kto ti pomôže?“ sú myslím normálne – zaujímajú každého normálneho človeka, ktorý si (vďaka Bohu) nevie život na vozíku predstaviť. Až to doslova „zabije“ otázkou „A chcel by si chodiť?“ No, na mieste vozmena by som mala sto chutí odpovedať niečo v zmysle že „Nie, na káre sedím pre väčšiu radosť zo života!“ Tu by som to ja osobne znechutene prepla, ale nechajme rodinku dojímať sa ďalej, veď mamička má už slzy na krajíčku – veď keď si predstaví, že jej milované deti by… no hrozná predstava (a s tým, že je tá predstava hrozná, súhlasím). A preto si myslím, že otázka moderátora (s plechovým ksichtom, zato pohnutým hlasom) na rodiča, či by bol rád, keby jeho dieťa chodilo je, prepáčte, ale minimálne na facku. Tak sme si s rodinkou zasrdiečkárili, rodinka dostala nejaký liečebný pobyt a prekvapenie do domu – možno polohovaciu posteľ alebo niečo, čo potrebujú k uľahčeniu života. Život rodinky pokračuje ďalej, reportážou z miesta tragickej autonehody, kde sa reportér postaví zámerne tak, aby boli v zábere rozhodené detské topánočky, prípadne niečo, čo bude na obraze dobre vyzerať. A tak si „veselo“ srdiečkárime ďalej, kým neskončí sledovaný program.

Reportáž o rodine s členom na vozíku sa pritom dá urobiť krásne aj s empatiou. To však chce od redaktora vedieť vystihnúť ten správny moment nerobiť z hendikepovanej osoby „geroja“ ktorý aj napriek tomu, že je na vozíku zvláda aj…“, ale neurobiť z neho ani nejakú bezmocnú kôpku nešťastia. Možno to chce pochopiť drsný humor hendikepovaných ľudí, možno to chce vyskúšať si pohyb na vozíku a zistiť, že ľútostivé pohľady skôr ublížia …

Ak hovorím za väčšinu našincov, do médií nechceme vyplakávať aký je život ťažký. Veď ľahký ho nemá nikto – jedného podvádza partner, ďalšiemu ukradli auto, inému robia starosti deti, my máme hendikep. Nechceme byť vykresľovaní ako hrdinovia života, lebo nimi nie sme (častokrát nadávame ako čo nefunguje lebo nám veci trvajú dvakrát dlhšie ako „zdravému“ človeku…). Čo potom teda chceme? Normálne žiť. Neriešiť zbytočnosti, ktoré každého normálneho človeka oberajú o energiu. Nebojovať so svojimi najbližšími, ktorí mnohokrát vedia (alebo si len myslia, že vedia), čo si myslíme a čo by pre nás bolo najlepšie riešenie a síce s dobrým úmyslom chcú rozhodovať pomaly aj o tom, čo si oblečieme.