Denník N

Mengele nie je ako Voldemort. V románe Mischling sa jeho meno vyslovuje nahlas a často

Celkovo možno povedať, že Mischling nie je vôbec ľahké čítanie, a to ani napriek tomu, že aj minimálne rozhľadený čitateľ musí po prečítaní krátkej anotácie pochopiť, že v spojitosti s menom Mengele, sa ľahkého príbehu určite nedočká .

Holokaust je pravdepodobne nevyčerpateľnou témou, čo dokazuje aj súčasnosť, keďže sme svedkami nielen otvorených prejavov xenofóbie, ale často aj iracionálnych propagandistických aktivít voči konkrétnym skupinám obyvateľstva, ktoré často nesú rukopis podobný tomu nacistickému.

Hoci mnohí otvorení antisemiti namietajú, že v prípade holokaustu ide o neustále určitými kruhmi živený mýtus, orálna a aj akademická historiografia potvrdzuje, že v prípade udalostí súvisiacich s rasovou politikou nacistov, išlo skutočne o kruté a tragické historické fakty.

Aj keby však bol nacistickým útrapám  vystavený čo i len jediný človek, aj tak by boli tieto násilné akty iba sprostým zločinom proti ľudskosti, pretože už samotná perfídnosť a precíznosť nacistických praktík patrí do svetovej kroniky pekla na Zemi.

O nevyčerpateľnosti témy bola pravdepodobne presvedčená aj mladá americká prozaička Affinity Konar, ktorá sa vo svojom románe s názvom Mischling zamerala na jednu z najmorbídnejších postáv holokaustu a nacizmu. Tou osobou bol bezpochyby Josef Mengele, známy tiež ako „Anjel smrti“.

Okrem toho, že sa v Osvienčime podieľal na selektovaní prichádzajúcich väzňov, od roku 1943 sa tiež systematicky zameriaval na detských väzňov, spomedzi ktorých si vyberal dvojčatá, ale tiež jedincov s viditeľnými anatomickými anomáliami. Historici predpokladajú, že jeho fascinácia dvojčatami pramenila aj v jeho primárnej „vedeckej“ úlohe, ako umelo zvýšiť možnosť počatia dvojičiek.

Aby tento zvrátený výskum bol výsledkami čo najbližšie k potrebám árijskej rasy, prejavoval pri selekcii najväčšie nadšenie najmä vtedy, keď objavil židovské dvojčatá s árijským vzhľadom. V tomto prípade sa často jednalo o miešancov, ktorých nacisti označovali ako Mischling (Jüdischer Mischling).

large-mischlingAbsolútna väčšina jeho experimentov  mala samozrejme úplne pochybnú vedeckú hodnotu a bez servítky je nutné ich nazývať pravými menami, ako nehumánne, morbídne, sadistické a zvrátené. Presne tomuto boli vystavené aj hlavné hrdinky prózy Mischling.

Dvanásťročné jednovaječné židovské dvojčatá prichádzajú do Osvienčimu v roku 1944. Vo vlaku ich sprevádzajú ešte mama a starý otec, no v cieľovej stanici sa ich cesty v jednom okamihu a bez rozlúčenia rozídu.

„Mali by sme totiž vidieť, ako naši blízki miznú, mali by sme vidieť, ako od nás odchádzajú, mali by sme presne poznať okamih, keď sme ich stratili. Keby sme aspoň videli, ako sa od nás odvracajú ich tváre, záblesk v ich oku, krivku líca! Odvracajúca sa tvár – ani to sme nemali. No prečo sme si nemohli odniesť aspoň pohľad na ich chrbty, len na ich chrbty, ako odchádzali, iba na ne?“.

Hlavné hrdinky sa volajú Perla a Staša, majú blond vlasy a hoci sú jednovaječné, nie sú úplne identické. Je síce medzi nimi veľmi silné puto, ale ich povahy sú ako jin a jang. Perla je o pár minút staršia, je racionálna a muzikálna. Staša je skôr rojko, ktorý hľadá útechu a rozptýlenie vo svojej bujnej fantázii. Napriek tomu tvoria zladenú dvojku.

Mengeleho zaujali najmä kvôli svojmu vzhľadu. Boli totižto mischling – miešanky, „termín, ktorý na Židov uvalili nacisti, všetky tie chladné a príšerné výpočty krvi, vierovyznania a dedičstva“. Obidve sa svojím spôsobom stávajú objektom jeho experimentu, ktorý má okrem biologicko-anatomického záujmu aj psychologicko-sociálny rozmer.

Do popredia sa dostáva ich sesterský vzťah, puto lásky, priateľstva a empatického prepojenia. Presne toto spojenie sa stane na jednej strane objektom experimentu a na druhej strane aj najkrutejším nástrojom ublíženia.

Kým racionálna Perla chápe, že kontraindikáciou Mengeleho experimentov je smrť, Staša sa až naivne podvoľuje predstave, že chemikálie v jej žilách sú zdrojom nesmrteľnosti. Perla, ktorá si uvedomuje, že ju čochvíľa čaká smrť, sa snaží oslabiť puto so sestrou, aby v prípade smrti mohla jej sestra ľahšie znášať stratu, a v prípade šťastia aj ďalej samostatne žiť.

Autorke sa skutočne v plnej nahote podarilo vykresliť krutosť nacistického tábora, a to nielen naturalistickými opismi prostredia a ľudských osudov, ale aj popisom procesu odpútavania sa dvoch úzko prepojených bytostí. Výsledkom však nie je individualizácia, ale paradoxne stav, keď sa každé  z dvojčiat cíti ako menej integrálna osobnosť.

„Keďže nemáte moc nad tým, že som sa narodila, vzali ste mi všetko, s čím som sa narodila – osobu, ktorá bola mojou láskou, tú polovičku, s ktorou som bola celá, a teraz som zredukovaná na túto obyčajnú vec, na rozčesnutú osobu, ktorá bude žiť večne, ktorá bude putovať“.

Celkovo možno povedať, že Mischling nie je vôbec ľahké čítanie, a to ani napriek tomu, že aj minimálne rozhľadený čitateľ musí  po prečítaní krátkej anotácie pochopiť, že v spojitosti s menom Mengele, sa ľahkého príbehu určite nedočká .

Mne osobne sa román darilo dočítať iba po menších dávkach. K tomuto dávkovaniu neprispievali iba emočne vyhrotené situácie, ale frustrujúco na mňa pôsobila najmä postava Mengeleho, ktorého vykreslenie sa blížilo k realite, keďže aj na základe spomienok väzňov bolo možné zrekonštruovať jeho psychopatický profil.

„Anjel smrti“ bol totižto známy svojou bipolaritou. Na jednej strane milé slová a prejavy pozornosti, na druhej strane prudké výbuchy zúrivosti a tie najsadistickejšie pokusy. Útechou pre každého potenciálneho čitateľa však nech je akýsi spoiler, že na konci je aspoň aký-taký happy end.

 

Affinity Konar: Mischling, Vydavateľstvo: Ikar, 2016, Preklad: Otakar Kořínek, Edícia: Odeon  

Teraz najčítanejšie