Denník N

Mesiac bez Facebooku. Odporúčam

Plánoval som to už v lete, ale vždy bolo čosi, čo neznieslo odklad. Až som jedného dňa profil vypol a zistil, že nič, čo by neznieslo odklad, neexistuje.

A koľko priateľov máte vy?

Bol som zahrnutý informáciami zo života stoviek, ba tisícov ľudí, len ma nezaujímali. Akú hodnotu má pre mňa totiž informácia o človeku, ktorého som nikdy nestretol, v horšom prípade ani stretnúť nechcel? Žiadnu. Vydržal som referendum, utečencov, ale štyri mesiace do volieb som si už predstaviť nedokázal.

Jasné, mohol som si to poupratovať na, povedzme, sto ľudí, ale aj to je priveľa. Úprime si myslím, že žiadneho z nás tak naozaj nezaujíma život viac ako dvadsiatich najbližších osôb a zhodou okolností sú to tí, o ktorých živote vieme všetko Facebook – Nefacebook. Kdesi sa úplne zotrel rozdiel medzi kamarátom, priateľom, známym a davom.

Informácie ma teda nezaujímajú, tak ostanú fotky detí, ktorých sa nikto nepýta, čo si myslia o tom, že ich tam rodičia vešajú. A fotky z ciest: hentá bola pri Grand Canyone, tamten dal check in v Stockholme, ja som sa pípol akurát tak v práci. Nasleduje pocit nie závisti, ale meškania: Aj ja by som predsa chcel byť tam, kde sú oni, namiesto toho nudného života, ktorý na dennej báze vediem.

Áno, na Facebooku sme všetci pohotoví, lebo máme dosť času si odpoveď premyslieť, aj vtipní, lebo vždy nájdeme obrázok, ktorý vymyslel niekto iný. Žijeme dokonalé životy, ktoré (len pripomínam) nemajú nič spoločné s realitou. Ľahko to zistíte podľa toho, že keď potrebujete ozajstnú pomoc, lebo vo vašom úžasnom živote sa vyskytli ozajstné problémy, ostáva vám akurát tak tých dvadsať ľudí. Možno dokonca len päť, ale práve takto je to v poriadku, to sú predsa vaši priatelia. Ruku na srdce, od ostatných by ste pomoc ani nechceli.

Démon názoru

Deväť z desiatich interakcií bolo pre mňa nevyžiadaných, neustále mi niekto písal, aby som si prečítal jeho článok a povedal mu, čo si o ňom myslím (väčšinou som si nemyslel nič). Ak som mu povedal, že ten článok za nič nestojí, začal mi dokazovať, že sa mýlim a hoci mal možno aj pravdu, oberal ma o čas. Nepovyšujem sa, len narážam na hranice ľudskej kapacity.

Ale obrázok ešte nájsť viem. (zdroj: starpolar.wikia.com)
Ale obrázok ešte nájsť viem. (zdroj: starpolar.wikia.com)

Stále odo mňa niekto chcel, aby som niečo podporil, hoci ma to úprimne nezaujímalo, alebo aby som si na niečo vytvoril názor, pričom existuje množstvo vecí, na ktoré žiaden názor nemám. Nezaujímajú ma, nerozumiem im dostatočne alebo sú príliš komplikované. Vždy som závidel ľuďom, ktorí hneď vedeli, ako to naozaj je, aj prečo to tak je, závidel som im tú istotu. Môj život je plný pochybností, vytváranie si názoru je únavné (ale možno som hlúpy), tak som eliminoval podnety.

Stále si o niečom niečo myslieť je novodobý mor, Tatarka by dnes napísal Démona názoru. Akosi sme zabudli, že názor je privilégium, nie povinnosť a rozdiel medzi názorom a pravdou, ten sa vytratil úplne.

Čoraz častejšie som tiež narážal na nekonečné doťahovanie, pri ktorom bol niekto volaný na zodpovednosť za niečo, čo urobil, neurobil, povedal, napísal alebo sa zdalo, že si to myslí. Keď sa nevyjadril, tak zlyhal a keď sa vyjadril, urobil presne to, na čo všetci čakali. Konečne ho mohli argumentačne roztrhať, lebo každý vie, čo by robil, keby bol niekým iným, to len so svojimi problémami si nevie rady. Čoraz menej som tomu rozumel a preteky o najvtipnejší bonmot ma začali nudiť rovnako.

Hranica medzi diskusiou a mobbingom je tenká, nie zriedka sa stávalo, že niekto urobil chybu a aj si ju priznal, ale bol podpichovaný tak dlho, až kým nevypenil a nasledoval rovnaký verejný pranier. Vždy som si hovoril, že jedného dňa sa to môže stať aj mne.

Článok, ktorý už nie je

Pred štyrmi rokmi som na blog napísal článok, ktorý som už zmazal, ale kade chodím, tam ho spomínam ako príklad článku, ktorý by som dnes už nenapísal a apelujem na zodpovedné správanie sa. Povedané inak, hanbím sa zaň.

Hádam aj  stotisíc ľudí si ho vtedy prečítalo, všetci zatlieskali a znalci pomerov prikývli, že sa veru vôbec nemýlim. Dobrý článok to bol, zručne som ho napísal, mal len jeden problém – človek, ktorého pranieroval, nebol politik, herec ani nikto, kto by z nejakého dôvodu mal zniesť väčší záujem; bolo to obyčajné dievča, ktoré v článku podľa opisu museli spoznať tí, ktorí ju poznali. Zaslúžila si ho len tým, že bola.

Dobre, dnes by som ho už v žiadnom prípade nenapísal, ale public shaming sa z blogov preniesol na Facebook. Darí sa mu skvele, hoci za istou hranicou, ktorá bola prekračovaná tak často, až nakoniec úplne zmizla, je nechutný a nehodný inteligentných ľudí. Nemusíte súhlasiť, môžete sa zamyslieť.

Toto počúvam už asi tri mesiace, ak by vás to zaujímalo.

Svet je zlý a ja to vedieť nepotrebujem

Občas som na nervy liezol aj sám sebe – facebookovú masu je veľmi jednoduché pobaviť, najmä pre nás, ehm, prirodzene vtipných. Často som rozmýšľal aj nad tým, ako veľmi sa pokrivilo vnímanie súkromia a prišiel som na jednoduchý barometer:

Ak máte nutkanie niečo na Facebook zavesiť, ale zároveň pred niekým schovať, je isté, že tomu niekomu by sa to nepáčilo. Mohlo by mu to ublížiť alebo sa ho dotknúť práve preto, že sa ho to týka. Ak  to namiesto toho, aby ste sa s ním o tom porozprávali, vystavíte na obdiv celému svetu okrem neho, tak máte o súkromí a komunikácii veľmi pokrivenú predstavu. A navyše zrejme aj problém v súkromnom živote, ktorý by ste mali vyriešiť. Opäť, nemusíte súhlasiť, skúste sa zamyslieť.

V jednom pracovnom texte som nedávno napísal, že pohyb po internete sa dlhodobo banalizuje, namiesto do hĺbky ide do šírky. Vo finále sa Facebook zredukoval na zbierku pekných videí, vtipných obrázkov a zbytočných informácií. Necítil som sa na ňom pohodlne, prestal čokoľvek prinášať. Zdegeneroval, posunul hranice, odtrhol sa od reality, stal sa špinavým miestom (tu opäť nemusíte súhlasiť, ale môžete sa zamyslieť). Povedané po kapitalisticky, investícia výrazne presahovala zisk.

Najzásadnejšia však bola (nazvime to zhruba) kognitívna dizonancia, ktorú som čoraz silnejšie pociťoval niekoľko rokov. Celkom jednoducho: svet ako taký – a svet internetový dupľom – sa nevyvíja smerom, ktorý by som si predstavoval;  čoraz viac v ňom počuť kdejakých pomätencov. Skúsite na nich najprv nesúhlas, potom ľútosť a nakoniec robenie si srandy, ale ostane vám posledné: rezignácia. Omnoho pokojnejšie sa mi bude žiť, ak nebudem vedieť, že (povedzme) ten chalan, čo ma obsluhuje v krčme, ktorú mám celkom rád a aj on sa mi zdá byť celkom v poriadku, by ľudí topil ako mačence.

Presne bez týchto informácií sa zaobídem a tak, jedného dňa, bez akéhokoľvek konkrétneho impulzu, som profil vypol. V ten večer vybuchol Paríž a ja som si doslova vydýchol, že ďalšieho prívalu internetových zvratkov budem ušetrený. Ostal mi profil s nula priateľmi, z ktorého spravujem pracovné záležitosti a fanpage, kam môžem dávať svoje texty a každého, kto so mnou nesúhlasí, zablokovať len preto, lebo chcem. Každý deň ako správny vyslanec Fašingtonu zabijem kúsok slobody slova (a potom ju zajedám macesom).

Zo smutného života dinosaurov.
Zo smutného života dinosaurov. (zdroj: chroniclebooks.com)

 

“Drž sa”

Výsledok sa dostavil okamžite; hneď ráno ma zobudila naliehavá smska, čo sa stalo a či sme sa pohádali, ak som dotyčného zablokoval. Prvý týždeň som musel odpovedať na otázku, či som v poriadku, alebo som sa zrazu zbláznil. Konverzácie sa končili úprimným Ok, tak sa drž, akoby som vyrazil na expedíciu do Antarktídy s neistým výsledkom alebo mal nákazlivú chorobu.

Každopádne som prešiel na druhú stranu rieky, z nepochopiteľných dôvodov som sa rozhodol opustiť komunitu, kde nám všetkým bolo tak dobre. A srandy kopec. Málokto si uvedomil, že ďalej žijem úplne normálne, ba presne rovnako ako predtým, a ak by naozaj chcel, stačí mi zatelefonovať, napísať správu, mail je dokonca verejný. Tiež sa ma dá stretnúť. Málokto to urobil, čo zrejme väčšinu konverzácií usvedčuje z banálnosti a teda zbytočnosti.

Nepochybne som prišiel o množstvo vecí, do ktorých som sa mohol zapojiť, podporiť ich, byť za alebo proti, ale neviem o nich. Určite som prišiel aj o nejaké možnosti na spoluprácu, hoci na nedostatok práce sa sťažovať nemôžem a ak by boli naozaj vážne, tak, ehm, e-mail, chápete. Neprečítal som množstvo zaujímavých článkov, hoci na väčšinu z nich som aj tak nemal čas a/alebo som im nerozumel. Unikli mi tipy na knihy, ale doma mám okolo stovky neprečítaných, čiže toto bude aktuálne tak o dva roky.

Prijímam rádovo menej informácií: ráno prebehnem titulku N-ka, SME a Guardianu, ale máločo prečítam. Akosi menej mi na to záleží. Prepásol som ohromné množstvo možností vytvoriť si na niečo názor a to považujem za najväčšie plus. O väčšine vecí si nemyslím vôbec nič (príklad: Smer – Most), alebo sa ku mne ani nedostali.

Stále sa nájdu klenoty

Raz som si omylom otvoril Svět kolem nás, dozvedel sa, že útoky v Paríži nesú všetky znaky rovnakého podvodu ako 11. september, prišlo mi zle a hneď som to zavrel. Presne pred týmto som odišiel. Tiež som zachytil, že v parlamente sa reálne hlasovalo o tom, či náhodou ženy, ktoré podstúpia umelé oplodnenie, netreba posadiť do basy. Skvostné.

Slovensko sa trasie pred náboženskými fanatikmi, ale presne rovnakí náboženskí fanatici predkladajú rovno zákony, pričom tvrdia, že to robia s mandátom od neviditeľnej bytosti podobnej Pikkiwokimu a nikto ich za to nechce posadiť ani pod ľadovú sprchu. (Pikkiwoki je boh, býva na Novej Guinei a je fajn, lebo každému po smrti sľubuje prasa a toľko kokosových orechov, koľko unesie.) 

Ľudia chcú iných ľudí niekam posadiť odjakživa. Z histórie: Judášova stolička (zdroj: allvoices.com)
Ľudia chcú iných ľudí niekam posadiť odjakživa. Z histórie: Judášova stolička
(zdroj: allvoices.com)

Som omnoho viac odkázaný na ľudí. Ak niečo potrebujem, musím nájsť toho jedného, ktorý mi vie pomôcť a zároveň naňho mám kontakt a jemu neostáva nič iné, len sa na mňa nevykašľať. Aj to je fajn, aspoň si overujeme, ako na tom naozaj sme.

Pred pár dňami som náhodou zistil, že profil je aktívny – neviem prečo, nechce sa mi to zisťovať a nemám žiadne domnienky. Opäť som ho zrušil. Dvakrát denne si zapnem pracovný profil, ale vidím na ňom len sám seba, nemám tam čo robiť. Vyriešim, čo mám a idem preč.

Zhrnuté, podčiarknuté

Namiesto toho omnoho efektívnejšie narábam s časom. Ak si na niečo vyhradím dve hodiny, stihnem to za hodinu a pol a môžem robiť niečo iné. Cítim sa omnoho čistejší, niekedy takmer fyzicky, nikto už na mňa každú chvíľu nevylieva obsah kanálu. Menej sa stretávam s hlúposťou, viac telefonujem, čo je problém, lebo telefonujem nerád.

Keď sa s niekým stretnem, mám sa s ním o čom rozprávať, lebo naozaj neviem, ako sa má. Občas neviem, o čom hovorí – môj život obohatilo nula virálnych videí a nula vtipných obrázkov – ale po mojom nechápavom pohľade zmení tému. Mám pocit, že hovorí o nejakom temnom mieste, kde som kedysi bol, ale, chvalabohu, podarilo sa mi uniknúť.

Mnoho toho ide mimo mňa. Nedávno som sa dozvedel najprv, že som voličom Mostu a potom dokonca, že som nejakým spôsobom v jeho štruktúrach začlenený a moje jediné prianie bolo, aby tieto veci jednoducho išli preč a nechali ma na pokoji. Menej sa rozčuľujem, viac čítam. Za celý mesiac som nikde nezavadil o Rostasa, Kollára ani Chmelára a občas si myslím, že v skutočnosti neexistujú. Bez toho, aby som nejako zľahčoval stúpajúci počet bláznov, si myslím, že sú presne tam, kam patria – medzi kuriozitami.

Získal som presne nula nových priateľov, ale nula som ich aj stratil. S nikým som sa za celý mesiac nepohádal, o nikom nestratil ilúzie. Telefón nabíjam tak každé tri dni. Uvedomujem si, že popri mne plynie paralelný svet, ale omnoho viac ma trápi, že, ako sa zdá, úplne každý tím robí všetko preto, aby nevyhral Premier League. O niektorých ľuďoch by som možno chcel vedieť, ako sa majú, ale veď keď budú mať potrebu, ozvú sa.

Keď si predstavím ten karneval hlúposti, minimálne do volieb Facebook určite nezapnem, sledovať, ako sa hádajú, je nuda a človeku je z toho ešte aj trápne; no a keďže som ten opinion maker a trendsetter, vám to isté na týždeň alebo mesiac odporúčam tiež. Garantujem, že zistíte, ako hrozne málo na tom všetkom záleží. Prídete na mnoho vecí, tú najdôležitejšiu moji kamoši z už neexistujúcej kapely Time Of My Life zhrnuli v skladbe, ktorú prebrali od Poopičného stavu, kežmarskej punkovej legendy. Volá sa Poriadok v hlave.

Márny disclaimer na záver: Ak máte pocit, že som chcel povedať, že som nejakým spôsobom lepší alebo vy horší, že si o vás myslím to alebo ono, prípadne, že by ste to alebo ono mali urobiť, čítali ste celý článok nesprávne.

 

Teraz najčítanejšie