Mesto športu bez športových víťazstiev

Toronto je mestom športu. Ale také naozaj – bez nejakých oficiálnych nálepiek našich „európskych miest športu“, ktoré sa síce rok pýšia novým logom, menej však svojou športovou atmosférou. Toronto je mestom veľkých športových tímov, turnajov, fanúšikov… jediné, čo mu chýba sú nejaké veľké športové víťazstvá.

Športový kalendár je tu nabitý ako nikde inde: počas posledných troch mesiacov sa v Toronte stihol odohrať Svetový pohár v hokeji, play-off séria Major League Baseball, finále Kanadskej futbalovej ligy, finálový zápas Major League Soccer… a o pár dní tu budú aj hokejové majstrovstvá juniorov. A popri tom sa tu hrá aj NHL a NBA. V skratke: všetko!

Môj prvý významnejší stret so športovou atmosférou Toronta bol v jedno jesenné nedeľné popoludnie, asi okolo štvrtej poobede. Išla som do centra regionálnym vláčikom (vláčikom s desiatimi dvojposchodovými vagónmi) a predpokladala som, že budem v celom vláčiku sama. Nedeľa poobede je ten čas, keď u nás doma hromadná doprava takmer vôbec nechodí. Pre miestnu MHD to je však najvyťaženejší čas v týždni: v spomínaný nedeľný podvečer hrali Blue Jays, FC Toronto a hokejisti Kanady na Svetovom pohári. V natlačenom vozni som bola jediná, ktorá nemala oblečený nejaký dres. Teda ja a sprievodca… ale ten sa aj bez dresu zapájal cez mikrofón do športovej vravy pokynmi, ako sa dostať na ktorý štadión, ako tam fandiť a tak všeobecne: „Please have fun, be safe and don’t do anything silly!“

Na jeseň celé Toronto nosilo baseballové dresy a šiltovky Blue Jays, ktorých od finále World Series odstavili Cleveland Indians. Všetky noviny boli plné baseballu a protestov politicky korektných Toronťanov proti rasistickému podtónu v názve a logu clevelandského tímu. Dočasne to chceli vyriešiť tak, že nebudú svojich súper nazývať celým menom. Nakoniec clevelandskí „Veď-Viete-Kto“ porazili Jays… a o pár dní neskôr podľahli vo finálovej sérií Chicagu, a tak všetko vlastne dobre dopadlo. Toronťania sa otriasli z prehry v play-off a pomaly vymenili modré šiltovky so sojkami (to sú tie Jays) za modré čapice s bielym javorovým listom.

Toronto už totiž 100 rokov žije a dýcha s Maple Leafs, svojím milovaným i zatracovaným NHL klubom. Maple Leafs svojou sínusoidnou výkonnosťou držia fanúšikov v neustálom napätí – nikdy nikto nevie ako zahrajú. Toronto je však pre pokoj duše vždy vopred pripravené na prehru. Minulý rok ale vyhrali draftovú lotériu a získali mladú hviezdu Austona Matthewsa, ktorý hneď vo svojom prvom NHL zápase strelil 4 góly, a všetko vyzerá tak, že Torontu i Maple Leafs Nation sa blýska na lepšie časy. Matthews síce už medzičasom trochu vychladol, no dresy s jeho menom stále patria k tým najčastejšie viditeľným. A viditeľnosť tmavomodrých dresov je tu teda viac než veľká… vo dne, v noci, v hmle, v snehu i v daždi. A ani tak nevadí ak Leafs hneď nevyhrajú Stanley Cup – Stanley Cup totiž býva v Toronte tak či tak. V Hokejovej sieni slávy – asi päť minút chôdze od štadióna a vlakovej stanice.

V Toronte sa hrá aj NBA. Toronto Raptors sa o štadión delia s Maple Leafs, a s rýchlosťou výmeny ľadovej plochy za palubovku sa menia aj fanúšikovia oblečení v tmavomodrých dresoch za tých s basketbalkou akoby rozškriabanou dinosaurami. Raptori sú síce fajn, ale na väčšie NBA víťazstvo sa tu ešte stále čaká.

Očakávanie väčšieho športového víťazstva bolo jednou z hlavných tém torontských novín v posledných pár týždňoch. Paradoxne jedno z najväčších víťazných prekvapení mohol priniesť miestny futbalový klub FC Toronto. Prečo paradoxne? Lebo futbal sem akosi nepatrí. Oni tú hru vlastne ani nevolajú futbal, ale soccer. Pred asi desiatimi rokmi si Toronto založilo futbalový tím FC Toronto (reagujú aj na TFC), ktoré začalo hrať americkú ligu MLS – známu tiež ako domov dôchodcov bývalých hviezd európskych tímov. A síce TFC nemá nejakú bohatú históriu, či tradíciu, Toronťania si svoj klub obľúbili a začali mu tú tradíciu vytvárať. Len tak spontánne, na kolene.

Azda najkrajšou tradíciou je oslava historicky prvého gólu TFC. Ten strelil 12. mája 2007 v 24. minúte zápasu proti Chicago Fire anglický útočník Danny Dichio. Dichio sa stal tiež historicky prvým hráčom TFC, ktorý dostal červenú kartu – v tom istom zápase proti Chicagu. Kým táto udalosť sa neoslavuje, prvý gól áno. V 2007 nadšení Toronťania spontánne zasypali trávnik vankúšikmi, ktoré dostali na spríjemnenie sedenia na studených tribúnach (aha, video!). Oslavná tradícia sa časom musela zmeniť na niečo menej nákladné – tribúny na BMO štadióne začnú vždy v 24. minúte zborovo spievať meno svojho prvého gólového hrdinu.

Aj túto studenú decembrovú sobotu bolo všetko pripravené na oslavy. Po desiatich rokoch existencie, z ktorých polovicu sa TFC potĺkalo na posledných miestach tabuliek, sa finále MLS hralo na 30 tisícovom štadióne v Toronte. CN Tower celá žiarila vo farbách miestnych The Reds. A čo sa dialo na štadióne? Tak ako sa to povie v ping-pongu: „vysoká hra na nízkej úrovni“. Finálový súper zo Seattlu sa počas 120 minút trvania zápasu nedostal k ani jednej strele na bránku. Na tú sa začalo strieľať až v penaltovom rozstrele. A ako to chodí v meste plnom fanúšikov, no žiadnej výhry: Toronto prehralo. Keď som potom v sobotu večer opäť cestovala vo vláčiku plnom sklamaných ľudí oblečených v červených dresoch, bolo mi smutno spolu s nimi. Tak úprimne smutno, melancholicky… žiadne rozbité okná, fľaše či posprejované vagóny. Predtým ako vystúpili, všetci po sebe pozbierali papieriky a prázdne plastové poháre.

A ako to vyzerá v Toronte dnes? Dnes hrajú Maple Leafs proti Coloradu Avalanche. Už sme opäť všetci v modrom! Pravdepodobne prehráme (edit: Maple Leafs prehrali 1:3), ale fandiť neprestaneme! V meste športu sa totiž nedá inak.