#Metoo
Slová „metoo“, teda v preklade „mne tiež“ alebo „ja tiež“ sa šíria sociálnymi sieťami ako vírus. Toto slovné spojenie označuje, že človek zažil sexuálne obťažovanie alebo zneužívanie. Téma sexuálneho obťažovania a zneužívania je vo svetle škandálov ako Harvey Weinstein ešte výraznejšia.
Všetko to začalo jedným tweetom:
V preklade niečo ako: „Ak by všetky ženy, ktoré boli sexuálne obťažované alebo zneužívané napísali „ja tiež.“ ako status, mohli by sme ľuďom ukázať veľkosť problému.“
Americká herečka Alyssa Milano tento príspevok uverejnila (nespisovne: zdieľala) a vyzvala ľudí k rovnakému kroku. A tí sa vyjadrili. Niekoľko miliónov ľudí na najrôznejších sociálnych sieťach uverejnilo a stále uverejňujú slová „me too“.
Úlohou príspevku nie spovedať sa, žiadať pomstu či sústrasť. Je to konštatovanie a poukázanie na veľkosť problému. Áno, zažila a zažil som sexuálne obťažovanie či zneužívanie. Ak si myslíte, že je to výstreloch pojašených feministiek, ktoré chcú na seba zasa len poukázať, zastavím vás. Viac ako 30% príspevkov je napísaných práve mužmi. Práve v tom spočíva veľkosť tohto hnutia. Nestavia barikády medzi mužmi a ženami. Je to problém ľudí a ľudstva.
Podstatné je ukázať, že sexuálne obťažovanie a zneužívanie je denno – dennou realitou a týka sa miliónov žien, mužov, detí. Deje sa to v práci, v škole, v domácnosti, v bare, taxíku a na ulici v Bratislave či New Yorku.
Je to paradox paradoxov. Ako môže niečo, čo sa deje každý deň a takému množstvu ľudí ostať tabu? Pripomína mi to situáciu, kedy som ako dieťa schovala hračky pod koberec a tvárila sa, že je všetko upratané. Mama mi to však nezožala. A ešte jedna vec je dôležitá. Mama sa nečudovala ani tomu, keď zbadala množstvo hračiek pod kobercom. Reliéf koberca nasvedčoval tomu, že tých hračiek tam bude požehnane. Z rovnakého dôvodu sa ani ja nečudujem počtu ľudí, ktorí sa pridali k hnutiu „#metoo“.
Kedy sa prestaneme tváriť, že sexuálne obťažovanie sa deje len za rúškom noci v tmavých uličkách? Kedy za znásilnenia a obťažovania prestaneme viniť ženy samotné? Kedy sa začnem voľne pohybovať po meste bez popiskovania a hlúpych poznámok?
Aké je riešenie problému? Nepoznám teórie, stratégie ani správnu terminológiu. Jediné v čo verím, je sila vzdelávania. Možno by stačilo vymeniť pobehovanie v plynových maskách a hádanie granátu na brannej výchove za otvorenú a kritickú diskusiu na školách.
