Michal Kováč. Človek, ktorý morálkou predbehol Slovensko o jednu generáciu.
Nebol brilatným rétorom, nebol idolom obstarožných dám, ani sa v ňom nevideli pripití chlapi z našej krčmy. Bol človekom, ktorý po rýchlom vytriezvení z Mečiara dokázal, že človek môže urobiť vo svojom rozhodovaní chybu, ale je len na ňom samotnom, ako rýchlo a či vôbec, sa s ňou dokáže vysporiadať.
Michal Kováč to dokázal zvládnuť za krátky, kratučký čas. Keď pochopil, že Valdimír Mečiar, jeho niekdajší stranícky šéf je človekom, ktorý okrem moci a peňazí už miluje iba moc a peniaze, vzoprel sa mu. Vzoprel sa svojimi veľmi obmedzenými ústavnými možnosťami z postu prezidenta Slovenskej republiky. Išiel do boja, ktorý mal byť vlastne od začiatku prehratý. Bol to súboj Dévida s Goliášom. Michal Kováč v ňom však rovnako, ako Dávid z biblického príbehu uspel. Zaplatil za toto víťazstvo krutú cenu. Únos jeho syna, zosmiešňovanie a brutálne útoky zo strany vagabundov, ktorí sedeli na Úrade vlády a nechali sa oslovovať pán premiér, či pán minister. Zaplatil za to aj lúze, ktorá zapĺňala športovú halu na Pasienkoch a v drvivej väčšine ožratá, vo vytržení a na pokyn Vodcu revala : Obesiť, obesiť!
Michal Kováč obstál v boji, ktorý by nezvládol možno nikto z nás. V boji, do ktorého nemusel vôbec vstupovať a mohol sa rovnako, ako ostatní Mečiarovi spolupáchatelia, viezť na vlne ľudskej primitívnosti a nenávisti.
On však už vtedy mal víziu. Víziu Slovenska, ktoré bude patriť niekam a nie niekomu.
Michal Kováč predstihol svojím životom človeka a konaním prezidenta zvyšok krajiny o jednu generáciu.
Keď spočinie telo prvého slovenského prezidenta v zemi, premietne sa mi pred očami životná púť chlapca z chudobnej rodiny z Ľubiše. Chlapca, ktorý dokázal, že veľkými ľuďmi sa nerodíme. Veľkými sa musíme stať.
Pán prezident Michal Kováč.! Verím, že tam hore si možno nájdete čas, a prečítate si týchto pár riadkov na rozlúčku. Nelúčim sa s Vami iba ako s prvým prezidentom Slovenskej republiky. Lúčim sa s Vami ako s človekom, ktorý dal kedysi obrovskú nádej Slovensku a jeho občanom. Ja Vám za to úprimne, skutočne úprimne ďakujem!
Buďte zbohom.
