Miera zrady!

Všetci vieme, že na svete existujú ľudia čestní i nečestní. Ľudia dobrí i zlí. Ale položili ste si niekdy otázku v akom pomere? Koľko je asi tých čestných v pomere k tým nečestným? A akým spôsobom sa to vyvíja? K lepšiemu, alebo k horšiemu?

Ukážkovým príkladom spred 2000 rokov, hovoriacom o určitom modelovom pomere čestných ľudí voči nečestným je dvanásť učeníkov Ježiša Krista, spomedzi ktorých bol jeden zradca. To teda znamená, že pred 2000 rokmi bola miera zrady a nečestnosti medzi obyvateľstvom tejto zeme v pomere dvanásť ku jedenej. Aplikované do každodennej reality to teda znamená, že v úplne každej oblasti ľudskej činnosti, v každej profesii, v každom náboženskom alebo nenáboženskom spoločenstve ľudí sa nachádza medzi dvanástimi z nich jeden nečestný a nespravodlivý.

Na prvý pohľad sa to možno nezdá až tak veľa, pretože z toho vychádza, že tých čestných a dobrých je omnoho viac. Problém však nastane, ak začneme trochu počítať a tieto čísla znásobovať. Tak teda napríklad medzi 12 000 ľuďmi bude už 1000 nečestných a nespravodlivých. Pri 120 000 ľuďoch nám to vychádza na 10 000. Pri 1 200 000 to bude už 100 000 a pri dvanástich miliónoch rovný milión. Milión zradcov, milión ľudí nečestných a nespravodlivých. To už teda predstavuje riadnu silu.

Ale poďme ešte ďalej a skúsme si uvedomiť, že tento pomer dvanásť ku jednej bol aktuálny pred 2000 rokmi, z čoho logicky vyplýva závažná otázka a síce, ako je tomu v súčasnosti? Je to lepšie, alebo k horšie?

Ako si v tomto smere ako ľudstvo stojíme? Kráčame morálne nahor, alebo nadol? Pri uvažovaní nad touto otázkou si je však treba uvedomiť, že technický a vedecký pokrok je jedna vec a pokrok etický a morálny vec druhá. A tieto dve veci nemožno spolu miešať.

Pozrime sa trebárs iba do politickej sféry, ktorá zásadným spôsobom určuje celkové smerovanie spoločnosti a skúsme to objektívne posúdiť. Koľko je v tejto oblasti Judášov? Vládne tu pomer 12 ku 1, alebo 6 ku 1, alebo je to snáď celkom iný, priaznivejší pomer? Odpoveď na túto otázku nech si dá každý sám.

Čo nám však z poznania všetkých týchto súvislostí reálne vyplýva? Je to smutná skutočnosť, že v každom kolektíve, v každej profesii, v každom náboženstve a v každom ľudskom spoločenstve sa neblahým spôsobom odzrkadľuje vyššie zmienený pomer nečestnosti, nespravodlivosti a zrady. A to teda znamená, že nikdy nemôžeme pri posudzovaní ľudí paušalizovať a zjednodušeným spôsobom hádzať všetkých do jedného vreca. Toto poznanie vzájomného pomeru čestných voči nečestným nás má viesť k opatrnosti a ku bdelému zvažovaniu. K pozornému skúmaniu toho, čo ku nám prichádza a k nespoliehaniu sa na to, že ak to prichádza z nejakej spoločensky preferovanej a uznávanej vrstvy, že v takomto prípade je to vždy a všetko v úplnom poriadku. Znamená to teda, že naivná a slepá dôvera musí každému v dnešnej dobe nevyhnutne priniesť škodu.

Prostý človek trebárs slepo verí lekárom. Úplne každému z nich, hoci mnohí, na základe všetkých vyššie spomínaných skutočností nemusia s nami vôbec mať tie najčestnejšie úmysly. Môžu byť trebárs ovplyvnení rôznymi dealermi, rôznymi farmaceutickými firmami, alebo môžu mať vlastné, zištné úmysly.

Slepá viera v lekárov vo všeobecnosti musí preto mnohých ľudí nevyhnutne poškodiť, nakoľko žiaľ ani lekári nepredstavujú nijakú výnimku v pomere čestných voči nečestným.

A tieto skutočnosti sa vzťahujú i na ľudí v rôznych cirkvách a vierovyznaniach, hoci práve tam by sme to možno vôbec nečakali.

Je to smutné, ale ani táto sféra nie je žiadnou výnimkou. Aj tu sa žiaľ tento pomer uplatňuje presne v rovnakým spôsobom, ako kdekoľvek inde. A práve preto bude možno dobré pozrieť sa na túto problematiku trochu bližšie.

Ak teda medzi dvanástimi učeníkmi Ježiša Krista bol jeden z nich zradca nedá sa predpokladať, že by sa to po Ježišovej smrti nejako zmenilo a že by sa nečestnosť v radoch novovznikajúceho kresťanstva nevyskytovala presne v rovnakom pomere. Narastajúcim počtom prvých kresťanov narastal zároveň i počet nie celkom čestných ľudí v ich radoch. Išlo o ľudí, ktorí mali svoje vlastné názory na to, čo je dobré, správne, užitočné a múdre. Ľudí, ktorí mali svoje vlastné egoistické, zištné a mocenské ciele. Ľudí, ktorí dosahovali určitých vyšších priečok v novovznikajúcej cirkevnej hierarchii a ktorí sa kvôli svojim cieľom nerozpakovali zasahovať i do samotného výkladu Ježišovo učenia. A tak boli postupne všetky kresťanské cirkvi bez výnimky infiltrované zradou a nečestnosťou a z nich vychádzajúcich tendencií kriviť učenie Ježiša Krista z hľadiska vlastných zámerov.

Tým samozrejme nemá byť povedané, že v cirkvách sa nenachádza veľmi veľa dobrých ľudí. Avšak vo vyššie zmienenom pomere sa v nich nachádza i mnoho ľudí nečestných a to všetko vzájomne medzi sebou dokonale premiešané.

Zostáva preto na duchovnej bdelosti každého z nás, či sa dokážeme zorientovať v tomto zmätku. A to nie len v cirkvách, v ich náukách, ale úplne v každej oblasti nášho každodenného života. V každom povolaní a v každom ľudskom spoločenstve.

Barometrom v tomto rozlišovaní sa nám má stať naše najvnútornejšie cítenie a zvažujúce myslenie. V ľudskej schopnosti myslieť sa totiž skrýva povinnosť skúmať. Každý však, kto svoju základnú povinnosť všetko bedlivo skúmať ignoruje, každý, kto skúmavo nevyužíva svoje cítenie a myslenie, každý takýto človek sa musí stať obeťou nečestnosti, pokrivenosti a zavádzania, skrývajúceho sa všade a vo všetkom okolo nás.

Nemali by sme preto nikdy veriť niečomu len preto, lebo to hovorí nejaká autorita. Trebárs farár, učiteľ, právnik, politik a podobne. Po bedlivom zvážení máme veriť iba tomu a iba v to, s čím sa môžeme plne vnútorne stotožniť.

Naše cítenie a zvažujúce myslenie je teda jediný spôsob, ako môžeme rozpoznať to, čo nie je v poriadku a nenechať sa zviesť a oklamať. Lebo oná zrada a nečestnosť môže mať akúkoľvek tvár a akúkoľvek formu a môže sa za ňou skrývať akákoľvek autorita.

Preto platí: Bdelosť! Bdelosť! Bdelosť!

A táto požiadavka bdelosti platí nie len vo vzťahu k cirkám, k jej predstaviteľom a náukám, ale i vo vzťahu ku všetkým oblastiam každodenného života. Nech už je to zdravotníctvo, podnikateľská sféra, politika a tak ďalej. Všade je to úplne rovnaké. Všade sa nachádzajú i takí, ktorí sa spreneverili princípu všeobecného dobra a sledujú iba svoje vlastné ciele.

Žiaľ, takto dnes vyzerá realita okolo nás a iba my samotní musíme prostredníctvom svojej bdelosti dbať o to, aby sme neutrpeli škodu, alebo aby sme na to doslova tragickým spôsobom nedoplatili. Či už fyzicky, hmotne, alebo duchovne.