Miešať sa do cudzích detí sa oplatí

Po učiteľkách z Dobšinej (aby sme na ne nezabudli, pretože oni pracujú ďalej a verne pre deti, ktorých sa zastali) zareagovali na vzniknutú situáciu ďalšie dve učiteľky.

Stručne správa z médií: Lucia Kročáková sa s kolegyňou angažovali v prípade problémovej rodiny svojho žiaka. Boli ochotné pomôcť a nakoniec sa prizerali, ako chlapca a jeho dvoch súrodencov matke odobrali, aby skončili v detskom domove. Dnes majú zlý pocit, že možno, keby sa neangažovali, tak by deti neskončili v domove.

Samozrejme, nevieme všetky podrobnosti a je to pohľad z jednej strany. Život a najmä vzťahy sú zložité a nie je jedna pravda. Ale „pravdy sú len jedny“. Lebo každý ľudský uhol pohľadu je svojím spôsobom pravdivý.

Cítim sa trápne a hanbím sa. Som sociálny pracovník, profesiou aj dušou. Vždy, keď systém sociálnej práce a špeciálne ochrany detí vyvolá takýto výsledok, mám osobný pocit zlyhania.

Hanbím sa pred deťmi, že neschopnosť nás, dospelých, vyhrala nad možnosťou, aby deti boli vo vzťahovom rodinnom prostredí, kde by boli chcené.

Hanbím sa pred tými dvoma ženami a ich manželmi, ktorí boli ochotní si deti zobrať k sebe, že sme ich neuveriteľne trefnú, ľudskú a odbornú reakciu ocenili reakciou, ktorá vyvolala výčitky svedomia a pocity osobného zlyhania.

Hanbím sa stavovsky, že sociálna práca si znova podpílila konár pod sebou. Ani nie tak svojím konaním (neviem objektívne posúdiť), ale svojou (ne)komunikáciou voči dotknutým ľuďom.

Hanbím sa pred verejnosťou, že sme jej vyslali signál, že miešať sa do cudzích detí sa neoplatí.

A toto mi vadí najviac, lebo sme pravdepodobne nielenže nepomohli tým trom deťom najlepšie vzhľadom k možnostiam, ale demotivovali sme spoločnosť. Odradili sme potenciálnych jednotlivcov, aby sa ujali detí vo svojom okolí, hoc aj na prechodný čas, v parciálnej miere. Toto je brutálna škoda pre deti, ktoré mohli dostať bezpečné vzťahy. Krátkodobo, alebo aj dlhodobo.

Opakujem, nepoznám všetky skutočnosti, ktoré viedli kolegov k riešeniu, aby umiestnili deti nie k učiteľkám, ale do domova. Pripusťme, že to bolo najlepšie možné riešenie. Ale odkomunikovať tým dvom ženám vec tak, aby sme ich nenechali v daných zlých pocitoch, by za to stálo.

Pár tisíc detí na Slovensku, ktoré z rôznych dôvodov stratili možnosť žiť vo svojej rodine, by totiž mohli a potrebovali ľudí, ktorí by boli ochotní stať sa pre ne pestúnmi. Prevziať dočasnú starostlivosť o ich denné potreby, ako sa dá pestúnstvo stručne definovať, je presne to, čo tieto deti potrebujú. Náš systém má pestúnov málo, dokonca ich počet priebežne klesá.

Pestúnstvo nie je len právna forma presne vymedzená zákonmi. Je to fenomén, je to čin, je to spôsob vnímania života, vzťahov, ľudí v mojom okolí na ulici, v autobuse a najmä detí – spolužiakov mojich detí, susedovie detí na dvore, spolucestujúcich deti v električke. Jednoducho, je to presne to, čo tieto dve ženy zosobňujú.

Prosím ľudí, ktorí vnímajú vo svojom okolí potreby detí, ktoré možno nie sú v pohode a hľadajú možnosť im pomôcť, prosím vás, nevzdajte to. Obráťte sa na mňa, mojich kolegov v Návrate, kolegov z iných organizácií. Skúsime v rámci našich možností aj spolu s kolegami na súdoch, úradoch, samosprávach a ministerstvách niečo vymyslieť pre deti vo vašom okolí, o ktoré máte obavu.

V systéme ochrany detí máme každý svoju rolu. Nie len my odborníci, každý.

Marek Roháček, sociálny pracovník                                     Návrat, o.z.