Minule v šenku venovali sme sa jednému kúzelnému slovesu,
ktoré patrí k vyjadrovacím ozdobám záhoráckeho chochmesu …
Čítal som prednedávnom: „Nevykocíme sa na chvílu do loďky?“;
stálo to v úvode zaujímavého blogu (od) pozoruhodnej autorky
a tak záhorácke slovíčko ´vykocit´ pripomenul som si nečakane opäť …
Nuž a dúfal som, že neskôr, v šenku na Záhorí, pri pive, bude sa mi chcieť,
spolu s viacerými štamgastmi, venovať sa tomuto kúzelnému slovesu,
lebo patrí k podmanivým vyjadrovacím ozdobám záhoráckeho chochmesu;
no a v jeden neskorý sobotný večer naozaj začal som v šenku o ňom aj reč,
hádam v okamihu od prísediaceho Jozefa, tiež pri borovičke, prišiel rýchly smeč:
„Ja mám ohromňe krásné spomínki na dzedzinské zábavi a suovo prekocit,
víš, to cos´ spomínau, pro mja enem s dost čaškú robotú súvisí, že vikocit …“
A oproti Jozefovi pri pive sediaci Milan, ako takmer vždycky, ihneď reagoval,
z čoho vyplynulo, že zjavne bohaté skúsenosti s tým čarovným slovesom mal …
„Múj tata neráz rozkázali: ´Bjež to kolečko s hnojem na pole friško vikocit!´;
a já prevelice často mjeu sem silní pocit, že po cesce ten hnúj moseu sa okocit,
no ňikedy, aňi jeden jedziný ráz, mi nepovidali, že ti táčki treba potom prekocit …“
17.11.2017