Minúty

Denisa vylezie z autobusu a nasmeruje sa k priechodu pre chodcov, mohla by prebehnúť cez cestu len tak krížom popred autobus, ale tento zvyk jej je cudzí. Radšej spraví niekoľko krokov navyše, nikdy nepovažuje za zbytočné obetovať nejakú námahu a čas pre svoju bezpečnosť.

Obidva pruhy cesty sú plné áut, šinú sa jedno za druhým, pred zebrou veľa ľudí nie je, väčšina sa okamžite po vystúpení zo spoja vrhla na cestu. Medzitým na zastávku prišiel ďalší autobus a situácia sa ešte viac skomplikovala. Vodič okamžite po zavretí dverí nevraživo pozerá po ľuďoch a signalizuje klaksónom svoj úmysel, autobus sa pohne, potrebuje sa zaradiť do jazdného pruhu. Presne toto sú tie nebezpečné situácie, poniektorí jedinci akoby nechápali, že sa nachádzajú na ceste, dalo by sa to akceptovať len v prípade, keby boli nesmrteľní.

Konečne sa na chodníku pred prechodom zhromaždila malá skupinka chodcov, vodič prichádzajúceho auta situáciu vyhodnotil správne, ale jeho kolega vo vedľajšom pruhu sa na to vykašľal, prefrčal okolo nich poriadnou rýchlosťou. „Už ani na priechode človek nie je v bezpečí,“ ozve sa postaršia pani, ktorá je zavesená do ruky zrejme svojho partnera. Nikto iný na jej hlášku nezareaguje, všetci len krútia hlavami, čím jej vlastne dávajú za pravdu, je to presne tak, aj Denisa si je toho vedomá. Ešte aj po dlhých rokoch má pred očami svoju mamu, ktorá dobehla domov so slzami v očiach po tom, čo sa dozvedela o nešťastí u nich v dedine. Autobus zrazil dcéru blízkych susedov, bola to stredoškoláčka, mala sladkých sedemnásť, ani maturity sa nedožila. Ich životy sa v minúte celkom zmenili, už nikdy nebudú ako predtým. Nemuselo sa to stať, keby dievča spomalilo a použilo priechod pre chodcov.

Denisa spoločne s ostatnými bezpečne prešli na opačnú stranu cesty, stálo ich to zopár minút času navyše, ale oplatilo sa. Radšej natiahla nohy na chodníku a zmizla vo dverách supermarketu, potrebuje dokúpiť ešte nejaké drobnosti.