Mir Obaidullah: S tým, ako vyzerajú niektoré slovenské nemocnice, by som sa nechválil ani v Bangladéši

In medias res, premiér sa otvorene priznáva, že sa snaží zabrániť vytvoreniu moslimskej komunity na Slovensku. Ste predsedom Zväzu Afgáncov na Slovensku. Väčšina Afgáncov, podobne ako Vy, prišla na Slovensko pred rokmi. Ak hovoríme o vierovyznaní a Afgánci sú zväčša moslimovia, v tom prípade moslimská komunita tu je už desaťročia. Ako vnímate výroky premiéra?

Počul som a zaregistroval som tieto výroky premiéra. Taktiež som zaregistroval, že v tejto veci bolo naňho podané trestné oznámenie, ktoré sa, samozrejme, za dva týždne vyriešilo tak, že sa žiaden skutok nestal. Pokiaľ ide moslimskú komunitu, pravdupovediac, nezaoberám sa komunitami či je kresťanská, moslimská či židovská. Keď žijeme v občianskej spoločnosti, mali byť pre nás v popredí iné hodnoty. Nemôžem povedať, že by sa ma to veľmi dotklo, keďže som človek, ktorý sa snaží byť dobrý pre spoločnosť a nezaoberám sa tým kto a aké náboženstvo vyznáva.

Čo Vás sem lákalo? Ako sa sem dostalo týchto niekoľko stoviek Afgáncov?

Som predsedom Zväzu Afgáncov na Slovensku, ale táto komunita nie je založená na náboženskom základe. Je to spoločenská a kultúrna organizácia Afgáncov žijúcich na Slovensku, ktorí majú občianstvo, alebo trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Áno, na Slovensku sú aj moslimovia, no nie sú len z Afganistanu, ale aj zo Sýrie, Iránu, jednoducho z rôznych islamských krajín. Drvivá väčšina z nich prišla tridsať, možno aj štyridsať rokov dozadu. Doteraz neboli žiadne problémy, ktoré by súviseli s náboženstvom a predpokladám, že ani nebudú.

Prečo ste si na štúdium vybrali práve Slovensko?

Prišiel do Československa v roku 1985, teda v čase hlbokého socializmu. Prišiel som aj so skupinou mojich spolužiakov z Afganistanu. Mojím snom bolo štúdium medicíny. Dostal som možnosť sem prísť študovať. V tom čase to bola prestíž.

Aký bol Afganistan vtedy? Prišli ste zo socialistického Afganistanu do socialistického Československa, no narodili ste sa v čase kráľovstva. Ako si naň spomínate?

Narodil som sa do kráľovského Afganistanu, teda do čias, keď sme mali kráľa. V roku 1973 prišiel prevrat, nastalo krátke päťročné obdobie republiky vedené prezidentom Dauodom, až sa v roku 1978 dostali k moci prosovietske strany a prišli Rusi. Do Československa som prišiel v roku 1985. V tých časoch bol v Afganistane relatívny pokoj. Najlepšie časy zažíval Afganistan počas kráľovského obdobia a za prezidenta Dauoda, kedy tam bol absolútny pokoj. Do Afganistanu chodilo veľmi veľa turistov z Anglicka či Nemecka. To bol raj pre turistov, chodili tam veľmi radi. Akonáhle prišli Rusi, odvtedy začali nepokoje a tie pretrvávajú do dnešného dňa.

Odvtedy sú v Afganistane nepokoje neustále.

V osemdesiatych rokoch vo veľkých mestách bol pokoj, ale v regiónoch boli problémy. Islamskí fundamentalisti bojovali, podporovaní islamskými krajinami, USA a západným svetom bojovali proti afganskému režimu. V roku 1989 Rusi odišli a prezidentom sa stal Dr. Najib, ktorého v priebehu krátkeho času odstránili fundamentalisti, ktorí sa dostali k moci v roku 1992. Teda presne v čase, keď ja som končil medicínu. V Afganistane vypukla veľká občianska vojna. To bol hlavný dôvod, prečo som zostal na Slovensku. Dovtedy som ani nerozmýšľal, že tu zostanem, chcel som sa vrátiť naspäť do Afganistanu. Ako prišli Talibanci začiatkom deväťdesiatych rokov toto obdobie nazývame „obdobím tmy“. Boli pri moci až do roku 2002, keď prišli svetové veľmoci na čele s USA a s pomocou bojovníkov Severnej aliancie sa podarilo zlikvidovať tento čierny režim. Odvtedy nastal opäť relatívny pokoj. Ale zas iba na krátko, tak na päť-šesť rokov. Bohužiaľ, v posledných rokoch sú opäť veľké nepokoje, dochádza opäť k posilneniu bojovníkov Talibanu a už aj tzv. bojovníkov Daesh.

Doštudovali ste tu, zostali ste vo vtedajšom Československu. Ako ste sa uplatnili?

V roku 1992 som nastúpil ako lekár na infekčné oddelenie do Rimavskej Soboty. Nakoľko som chcel robiť chirurgický odbor a urológiu, nakoniec sa mi podarilo dostať k urológii.

Štúdium ste ukončili v Košiciach. Ako ste sa nakoniec ocitli v Rimavskej Sobote?

Dovtedy som ani nevedel, že Rimavská Sobota existuje. Napísal som viaceré žiadosti do rôznych miest a odtiaľto sa mi ozvali, že majú pre mňa miesto.

Tu ste teda začali Vašu lekársku kariéru, založili kliniku, ktorá funguje dodnes a stali ste sa veľkým zamestnávateľom v hladovej doline.

Po získaní atestácií prvého a druhého stupňa z odboru urológia som v roku 2002 som založil neštátnu urologickú ambulanciu. Okrem toho som začal podnikať v poskytovaní iných zdravotníckych služieb – dopravná zdravotná služba a lekárska služba prvej pomoci, ktoré som postupne rozširoval v regióne Tornaľa , Revúca , Hnúšťa a Rimavská Sobota. Donedávna som zamestnával vyše 80 ľudí . Minulý rok v auguste som časť podniku predal a dnes zamestnávam asi tak do 30 ľudí. Doteraz pôsobím ako lekár v urologickej ambulancii, kde poskytujem služby pre Rimavskú Sobotu a široké okolie.

Pôsobíte ako lekár už pár desaťročí na Slovensku. Vedeli by si porovnať úroveň zdravotníctva za ten čas, ktorý ste na Slovensku?

Pred tridsiatimi rokmi, keď som prišiel na Slovensko, pre mňa bolo veľmi veľa vecí nových. V Košiciach bola nová nemocnica, kde sme chodili na prax. Pre nás študentov bola veľká radosť do nej chodiť. Ako študenti sme sa vonku mali čím chváliť. Predtým, než sme išli domov, tak sme sa fotili a ukazovali sme našim rodičom: „Aha, tu je taká nemocnica. Takto vyzerajú oddelenia. Takto vyzerajú izby. Takto vyzerajú sociálne zariadenia.“ Vtedy sa bolo čím chváliť. Mám však pocit, že sme tam aj zostali, a zaspali dobu.

Takže ste zaostali.

Keď som prišiel pred tými tridsiatimi rokmi, tak toto bolo pre nás iný svet. Také malé sci-fi. Ale to, že na ďalších tridsať rokov v mnohých ohľadoch zastane čas, by mi vtedy nenapadlo. Bohužiaľ, často boli tie nemocnice oveľa krajšie ako dnes, lebo aspoň na tú dobu boli nové. To ako dnes vyzerajú niektoré nemocnice, s takými fotkami by som sa ani v Afganistane nemohol pochváliť. No vážne, bez žartov, už ani v Bangladéši by som sa nimi nechválil.

Ako je možné, že neštátne ambulancie a kliniky vedia poskytnúť lepšiu kvalitu, než štátne?

Je to o prístupe ľudí a o možnosť ach, nemalo by to súvisieť s tým či je to štátne alebo súkromne. Mojím cieľom od detstva bolo robiť na veľkej a peknej klinike. Aj keď dnes to nie je veľká klinika, prvoradý je pre mňa pacient. Chcem aby sa pacient u mňa cítil ako človek o ktorého je záujem, aby mal absolútny komfort a dôveru v postupoch diagnostiky a liečby. O tom by malo byť zdravotníctvo .

Čiže mali by sme slovenské zdravotníctvo zmeniť, aby sa pacient cítil dobre.

Sedíme teraz v nákupnom centre. Vyzerá to tu pekne. Keď tu človek sedí, možno sa naozaj cíti ako v Európe. Ale povedzte mi, v koľkých nemocniciach na Slovensku máte ten pocit, že sme v Európe?

Teda nejaká systémová zmena?

Tomu pomôže len systémová zmena. Iné zmeny tu nepomôžu. Je nutné nastaviť štandard v určitej kvalite za určitú cenu a nedopustiť, aby sa štandard podliezal. Nielen v neštátnych zariadeniach, ale aj v štátnych. Ľudia si zaslúžia určitý štandard v určitej kvalite, inak sa o chvíľu môžeme začať ísť liečiť možno niekde na Ukrajinu. Naozaj medzi nami a východným susedom nevidím až taký veľký rozdiel.

To nie je dobrá vizitka slovenského zdravotníctva.

Nie je problém v lekároch, nie je problém v zdravotných sestrách, ktoré podľa mňa robia najhoršiu prácu v zdravotníctve za veľmi nízke finančné ohodnotenie. Pánboh zaplať aj za slovenských lekárov a ich prístup. To, čo v sebe majú, ten kus slovenskej poctivosti, vďaka nim sa drží slovenské zdravotníctvo nad vodou. Vďaka ľudskému potenciálu. Naozaj nechcem začať zachádzať do extrémov ako Bangladéš či Rusko. Tu bola nastavená latka oveľa vyššie. Porovnávajme sa napríklad s Českou republikou, so západnými susedmi. Veď žijeme v 21. storočí, sme v Európe, tak poďme ešte ďalej a porovnávajme naše podmienky s podmienkami lekárov v Rakúsku či Nemecku. A to navyše ceny sú rovnaké. Ak tu niečo funguje, nie pretože politici to vniesli do zdravotníctva, ale preto, lebo sú tu poctiví ľudia.

Čo sú hlavné body, ktorými by ste naštartovali zmenu slovenského zdravotníctva, ak by ste sa stali poslancom, prípadne ministrom?

V prvom rade je nutné odstrániť politickú korupciu. Lebo tá je morom spoločnosti. Môžete sa snažiť akokoľvek, ale nič nemusíte dosiahnuť, ak nebudeme bojovať s korupciou tak, ako napríklad v Rumunsku. Druhá vec, samozrejme, systémové zmeny, ktoré sú nevyhnutné v zdravotníctve. Ide o tzv. štvorlístok: 1. Silný ambulantný systém, ktorý vo veľkom odbremení zdravotníctvo. Teda kompetentný všeobecný lekár. Ide o systém tzv. rodinného lekára. 2. Moderné nemocnice. Ak sa ma niekto pýta, odkiaľ na to zobrať, odpovedám: „Akonáhle sa v zdravotníctve prestane kradnúť, teda odbúrame politickú korupciu, boli by ste prekvapený koľko veľa peňazí sa nájde, ktoré sa môže investovať do nemocníc.“ 3. Zvýšiť pozornosť na starých a bezvládnych. Jeden z najväčších problémov na Slovensku je, ak niekto vo vyššom veku si zlomí nohu, alebo zostane ochrnutý, je to veľká katastrofa pre celú jeho rodinu. Často celá rodina už nemôže nič iné robiť, ale musí celú svoju energiu venovať opatere. Pritom ten človek si zaslúži, aby sa postaral o neho štát. Veď ten človek tu pracoval, vychoval deti, ktoré produkujú hodnoty pre krajinu. Najhoršie na tom, je ak už človek odchádza z tohto sveta s ťažkým srdcom voči krajine v ktorej pracoval a zanechal pre ňu veľa hodnôt. 4. Zmena poistného systému. To, ako je nastavený poistný systém dnes, je výhodný len pre poisťovne a oligarchov. Ak by som to mal s nadsádzkou povedať, v súčasnom zdravotníctve pacient iba zavadzia, lebo chce lieky a stojí poisťovne peniaze.

Kandidujete za hnutie NOVA. Prečo práve v týchto farbách?

Ľudí ako Daniel Lipšic, Janka Žitňanská si nemierne vážim. Majú okolo seba skvelý tím ľudí. Výborného lekára Tibora Hlavatého si zdravotníci v ankete vybrali ako ideálneho nádejného ministra zdravotníctva. Spoločne sme vypracovali jeden z najlepších programov pre lepšie zdravotníctvo na Slovensku. Daniel Lipšic je politik európskeho formátu, ktorý tu za svoje pôsobenie nechal veľmi pozitívnu stopu.

Aj napriek tomu, že máte svoju prácu a mohli by ste sa venovať len tomu, ste v Rimavskej Sobote veľmi spoločensky aktívny. Čo je Vašou motiváciou ísť aj do politiky?

Tých dôvodov je viac. Politika nie je výsada, politika je služba. Ja chcem slúžiť ľuďom žijúcim na Slovensku. Veď to robím ako lekár, ale môj život sa nekončí dverami ambulancie. Preto, ak mám kapacity, chcem slúžiť aj vo verejnom živote. Občas pri debate so svojimi pacientmi, hovorím, že asi mám radšej ľudí žijúcich na Slovensku ako oni sami. Cítim dlh voči Slovensku. voči tunajším ľuďom. Študoval som tu na vysokej škole, pôsobím tu, dýcham tu, žijem tu, a samozrejme, aj tu platím dane. Asi vždy zostanem dlžný. Ak však aspoň časť môjho dlhu môžem Slovensku splatiť takto, to je to najmenej čo môžem urobiť a rád poslúžim. Mám svoje obľúbené motto: „Ak môžem byť užitočný, nemôžem zostať pasívny.“ Viem, že v tomto smere môžem byť užitočný.

Vravíte, že cítite dlh voči Slovensku. Vnímate Slovensko ako Vašu novú vlasť?

O tom ani len trochu nepochybujem. To vnímam asi tak ako vonku slnku svieti a poviem si, je mi fajn.

Ešte sa na chvíľu vrátim do Afganistanu. Ten je Vašou rodnou krajinou. Ako ho vnímate dnes?

Ja mám rád celý svet. Afganistan je mojou rodnou krajinou. Mal som tam rodinu, teraz tam mám už len vzdialenejšiu rodinu – bratrancov, sesternice a pod. Každý rok som tam chodil aspoň dva razy. Tento rok som bol pre smutný dôvod už štyri razy v Afganistane. Presne takto pred rokom mi surovým spôsobom bojovníci Talibanu zabili brata. Môj brat bojoval proti nim čestným spôsobom a chcel zbaviť svet tohto moru. Ale bohužiaľ, teroristom sa podarilo dostať k najbližším členom jeho ochranky a brutálnym spôsobom ho zabiť.

Zvyšok Vašej blízkej rodiny ste spomenuli v minulom čase. Čo je s Vašou rodinou teraz?

Potom, ako mi zabili brata, nastali rôzne situácie, ktoré moju rodinu ohrozovali na živote. Okrem celkovej situácie v Afganistane, ktorá je zo dňa na deň horšia a horšia. Stav v krajine je katastrofálny. Rodinu sa mi podarilo dostať na Slovensko, do bezpečia. Teraz sú u mňa a žijú so mnou.

Stretávate sa spolu na jednom mieste po desaťročiach na Slovensku.

Občas sa pristihnem pri pocite, ako by som práve objavil svet. Nepoznal som ten pocit posledných tridsať rokov. To, že sa vrátim domov a niekto ma privíta: „Ahoj, synu.“, alebo že sa ma spýta ako bolo v práci a pod. Ten pocit, že mama, alebo otec vás víta doma, to je niečo neskutočné. Po prvý raz ma otec i mama videli v mojej ambulancii, to je niečo úplne nové. Som nesmierne šťastný a vďačný, že sa konečne pokojne vyspím už nielen ja, ale aj oni.

Všetci sú na Slovensku po prvý raz?

Áno.

Spokojní sú aj oni?

Veľmi.

Ako si predstavujete Slovensko o dvadsať, možno o tridsať rokov?

Ja som optimista. Vzhľadom na veľký potenciál Slovenska a to sú skvelí ľudia, mám veľmi dobrý pocit a teším sa naň.