Denník N

Mišo

Tiekli mu sliny, dal by si, ale radšej bol ticho, nechcel na seba pútať pozornosť…

Druhá časť ukážky z knihy pre deti

Učiteľka ich utíšila a poslala ho do lavice. Po hodine sa má za ňou zastaviť.
Sadol si, vyložil na stôl učebnicu matematiky a od katedry sa ozvalo: „Michal, prines mi zošit s domácou úlohou.“
Vstal a pomalým krokom položil zošit na katedru.
„Dúfam, že máš spravenú úlohu,“ povie učiteľka a pokračuje vo vysvetľovaní. Už stihla popísať polovicu tabule. To bude zotierania, týždenníci dostanú zabrať. Po matike je to tak vždy, tabuľa zaberie polovicu prestávky. Sadne si do lavice a pozerá na tabuľu, vôbec sa v tom nevyzná, lepšie povedané, nechce sa mu. Vyslobodením je chrapľavý zvuk zvončeka, aj ten je už unavený, zvoní, akoby sa mu nechcelo. Triedna stojí pri katedre a kývne prstom, samozrejme, volá Miša, poprava sa začala. Poslušne prišiel, čaká, čo sa bude diať. Kopa múdrych rečí o dochádzke do školy, potom otázka.
„Michal, mám si dať zavolať do školy mamu? Určite by ťa nepochválila.“
Mišo ticho stojí, pokýve nesúhlasne hlavou.
„Dobre teda, ale ber to ako poslednú šancu, ak sa to s tebou nezlepší, už ťa nebudem upozorňovať.“
Teraz mu poriadne odľahlo, predstava maminej návštevy v škole, by mu dobre zavarila. Nič horšie si teraz pred prázdninami nevie predstaviť.

Ďalšia v poradí je vlastiveda, zase s triednou, akoby jej po prvej hodine nemal dosť. Len čo vošla, spustila krik, nepozdávala sa jej tabuľa, bola fľakatá od farebných kried. Konečne trocha radosti, týždenníčka je vzorná Lucia. Pod prísnym dohľadom triednej musela znovu zotrieť celú tabuľu. Za brucho sa chytať nemohol, ale užil si to. Mal z toho dobrý pocit a ten je dôležitý, aj ocko to zvykne hovoriť. A ten sa veru vyzná.
Učiteľka otvorila triednu knihu, listuje v nej, po chvíli sa ozve.
„Dáme príležitosť Mišovi, ten tu už dlho nebol. No, poď sa predviesť.“
Mišo sa došuchce, postaví sa a začne.
„Pekne sa otoč k spolužiakom smerom do triedy. Mňa si nevšímaj, akoby som tu nebola.“
Otočí sa presne podľa pokynov a pokojným tempom rozpráva, učivo o svetových stranách má v malíčku.
„Výborne, vidím, že si skvele pripravený, ešte si vyskúšame orientáciu na mape.“
Na tabuľu zavesí rozvinutú mapu, do ruky mu vopchá ukazovadlo. Aj túto časť odpovede zvládol bez najmenších problémov, ušla sa mu jednotka.
Vrátil sa do lavice a vypočul si pochvalnú reč od učiteľky na svoju adresu. Trocha to preháňala, teda podľa neho určite, veď on nie je Lucia. Konečne sa začala venovať novému učivu.

Len čo zazvonilo na koniec hodiny a učiteľka vyšla z triedy, kričí Lukáš:
„Mišo, ideš s nami do automatu?“
„Nie,“ pokýve hlavou. Načo by aj šiel, nemá pri sebe ani cent, mama sa nad ním nezľutovala, vyzbrojila ho banánom. Chalani sa vrátili, na lavici porozkladali nakúpené sladkosti. Tiekli mu sliny, dal by si, ale radšej bol ticho, nechcel na seba pútať pozornosť. Siahol do predného vrecka batoha a vylovil banán, na jeho vkus bol už príliš zrelý, také mu nechutia. Ešte chvíľa a objavia sa na ňom hnedé bodky, vtedy vyzerá ako leopard škvrnitý. Nebolo z čoho vyberať, pustil sa do neho. Z druhého konca triedy sa o chvíľu ozve: „Aha, mamička mu nabalila niečo pre zdravie.“
„Drž hubu, aby som sa nemusel postaviť,“ zakričí Mišo a pokračuje v jedle. Dnes nemá chuť zväčšovať svoje problémy, stačilo by málo a učiteľka si pozve mamu do školy. Ešte to by mu chýbalo, celé prázdniny by si pokazil, aj tak nevie, čo ho čaká. Mama by mu ich poriadne okorenila. Radšej sa vykašle na hlúpe provokovanie.

Karol je vodca bandy, ktorú väčšina triedy neznáša, všetkým vo svojom okolí robí zle. On sa ho nebojí, už mu zopárkrát dobre naložil, ale potom má opletačky s triednou. Možno by ich nemal, keby poctivka Lucia pri každej chalanskej šarvátke nevolala triednu. Stačí, že sa chalani do seba pustia, už beží z triedy, spočiatku nechápal, ako je to možné, že triedna vie o každej potýčke. Keď si všimol Luciu, pochopil, odkiaľ vietor fúka.

Juj, telesná výchova, nič pre Miša. Niektorí chalani sú do nej celkom zbláznení, vraj najlepší predmet,
taká oddychovka. Pre neho určite nie, vyznáva iné hodnoty. Priťahujú ho počítače, asi je po ockovi, ten
je počítačový expert. Vliezol do šatne, polovica spolužiakov už sedela na lavičkách, boli vzorne prezlečení v teplákoch. Rýchlo zo seba zhodil nohavice a navliekol sa do modrých teplákov s bielym pásikom na boku. To je
móda, vôbec sa v nich necíti dobre, má pocit, že ho tlačia z každej strany. Ani tričko si ešte nedal a vo
dverách sa objavila učiteľka.
„Poďme, chlapci, dáme si tri okruhy okolo telocvične. Pekne jeden za druhým, pokojným tempom na
zahriatie.“
Keby sa aspoň nepozerala. Ale nie, postavila sa do stredu telocvične, aby mala dobrý výhľad, jastrí očami na všetky strany. Ešte nedal ani druhé kolo a už ho odporne pichá v boku, nemôže, bolesť mu nedovolí bežať ďalej.
„Michal, prečo si zastal?“ vyzvedá učiteľka a pozerá na neho prísnym pohľadom.
„Mám bolesti,“ sťažuje sa a ukazuje na ľavý bok.
„To nič nie je, pichanie ti prejde, je to z nedostatku pohybu. Pekne sa zaraď a pokračuj v behu.“
Mišo sa rozbehne, prstami si stláča bolestivé miesto a zúri. Kto to kedy videl, behať s bolesťou, chcel by vidieť ju, ako by to zvládla.
Všetci už dokončili okruh, postávajú a oddychujú, len on beží ako blázon. Chalanov to veľmi nezaujíma, zato baby, tie sa na ňom dobre zabávajú. Lucia pozerá smerom k nemu a šeptom niečo hovorí ostatným. Keby tak vedel čo. Nevie, pre istotu jej vyplazí jazyk vo chvíli, keď sa učiteľka obráti opačným smerom. Ešte chvíľka a jeho číslo by jej neuniklo. Už ho kontroluje, neodpustí mu ani posledných pár metrov.
Zmorený dokončí zničujúci beh, podíde k lavičke na kraji telocvične a sadne si. Z blaženého oddychu ho vytrhne rázny hlas učiteľky.
„Mišo, vstávaj, relaxovať budeme pri rozcvičke.“
Určite, tento výmysel neznáša, stáť a naťahovať sa presne podľa pokynov. Skúšal sa zašiť do posledného radu, nevyšlo to.
„Michal, nevieš, kde je tvoje miesto? Na poslednej hodine sme o tom hovorili, vždy v prvom rade,
chcem ťa tam vidieť.“
Presne toto nechcel, prvý rad pri rozcvičke je za trest a dnes je to ešte horšie, rozcvičku vedie Sandra, učiteľka z diaľky sleduje ich výkony.

Sandra je na hodinách telesnej výchovy jednotka, je to jej najobľúbenejší predmet. Už niekoľko rokov
sa aktívne venuje gymnastike, celkom sa jej darí, dvakrát už uspela pri reprezentácii školy. Ich škola pravidelne organizuje preteky, minulý rok sa v rámci hodiny telesnej boli pozrieť na jej vystúpenie. Bolo to celkom zaujímavé, niečo podobné, by on nedokázal, možno z nej raz bude profesionálna gymnastka a jej meno bude slávne. Aj on má svoje sny, len sú z inej oblasti.
Dnešná rozcvička je nejaká dlhá, už mávali rukami hore-dole, aj drepy ich potrápili, ešte ich čaká zostava poležiačky. Už dosť, stačilo, chytí svalovicu. Hurá, koniec fyzického mučenia, len keby vedel, čo bude nasledovať. Nie, k slovu sa dostali kotrmelce, chalani už chystajú žinenky, on nie, zničila ho rozcvička a do podobných aktivít sa nikdy nehrnie. Učiteľka manifestačne predvádza, čo od nich očakáva. Ako prvá ukazuje svoje umenie Sandra, samozrejme k úplnej spokojnosti učiteľky. Zvyšok triedy sa zoradil do radu, on sa zaradil na posledné pozície. Dievčatá už to majú za sebou, posadali si na lavičky a obdivujú chalanov. Práve je na rade
Lukáš, je podobne nemotorný ako on, prvý kotrmelec spravil celkom nakrivo, vypadol zo žinenky. Triedna sa rozčuľuje, prácne mu ukazuje ako sa má napraviť. Už to bolo o kúsok lepšie, ešte ho musel trikrát zopakovať.

Mišo sa pootočí, pozerá na dievčatá, napäto sledujú situáciu pri žinenke a vzájomne diskutujú. Vie si
predstaviť o čom, vznášajú tvrdú kritiku na ich výkony. No a čo, nikto nemá predpoklady na všetko, za to sa netreba hanbiť. Chcel by vidieť Sandru, ako sa orientuje v počítači, surfovanie po internete by jej ešte šlo a pri najmenšom technickom probléme by skončila, nedokázala by si poradiť. U nich doma je to podobné, mama často hreší ocka. Počítače, to je jeho, v nich sa skutočne vyzná. Aj výmenu žiarovky zvládne, ale nič zložitejšie sa od neho nedá čakať. Najhoršie je to vtedy, keď vypovie službu nejaký dôležitý spotrebič. Ešte má v živej pamäti situáciu s pokazenou chladničkou, stalo sa to v horúcom letnom počasí, mama sa skoro zbláznila a ocko tiež.
Robil, čo mohol, ale neporadil si, nakoniec kúpili novú. Jemu to nevadí, hlavne, že sa ocko vyzná v
elektronike, aj jeho zaujíma najviac.

Rad pred ním sa významne zmenšil, o chvíľu bude predvádzať svoje umenie. Pozrie smerom k učiteľke a kuje svoj plán.
„Pani učiteľka, prosím vás, môžem ísť na WC?“
„Ak je to akútne, áno, ale kotrmelcom neujdeš, počkáme si na teba.“
Rýchlym tempom vybehne z telocvične a pustí sa po dlhej chodbe. Vojde na záchod, zamkne dvere a premýšľa, o chvíľu bude zvoniť, musí to natiahnuť. Vylezie a kráča pomalým krokom. Otvorí dvere telocvične, ozve sa prísny hlas.
„Tak poď, už všetci čakáme len na teba.“
Všetky oči sa pozrú jedným smerom, ich zvedavosť je horšia ako predpokladal, možno nemal vymýšľať a mohol to mať už za sebou. Teraz si ho všetci vychutnajú. Postaví sa, čupne si a zvalí sa, vôbec mu to nejde. Triedna ho hlasnými pokynmi naviguje, ako sa má pripraviť. Hrôza, opakoval ho päťkrát. Na chrbte cítil pálivé pohľady všetkých neprajníkov, radšej odchádzal ako posledný, nemal záujem o ich posmešné reakcie.

Vošiel do poloprázdnej šatne, sadol si na lavičku a premýšľal. Kotrmelce, také zbytočnosti, nikdy v
živote ich nebude potrebovať, možno by sa mu lepšie darili, ale on nechce, pohybové aktivity ho
nebavia. Načo je povinná telesná výchova? Kto chce, nech si cvičí a hotovo. Akoby mu nestačilo doma, mama
ho stále naháňa, vraj potrebuje viac pohybu. Najviac ho vytočí ocko, keď sa pridá na jej stranu. On sedí za počítačom a jemu mudruje o pohybových aktivitách, niekedy zablúdi do minulosti, vtedy to skončí pri jeho športových úspechoch. V mladosti bol futbalistom, nič pre neho, športové predpoklady určite nezdedil. Ocka to drží dodnes, občas cez voľný víkend nahádže veci do veľkej športovej tašky a zmizne z domu. Ide si s priateľmi zahrať zápas. Mamu to jeduje, chce, aby zobral na štadión aj jeho, našťastie, ocko nič podobné zatiaľ nezrealizoval. Argumenty sa vždy nájdu, na štadióne by sa mohol stratiť. Pravda, ocko hrá futbal a jemu by sa nemal kto venovať, aspoň je od tejto povinnosti oslobodený.

Do modrého vrecka natlačí tenisky, spotené oblečenie, batoh vyhodí na chrbát a pomaly sa vlečie po
chodbe, rovno oproti triednej.
„To si taký zmorený z tých kotrmelcov?“ pozrie na neho začudovaným pohľadom.
„Asi,“ stručne odpovie a pozerá smerom k jedálni. Strašný smrad, taký typický pre bryndzové
halušky, určite dnes budú na obed. Fuj, toto jedlo nikdy nejedol, poznal ho podľa pachu a jedálni sa
radšej vyhol oblúkom. Dnes ho to trápiť nemusí, odkedy je mama s Katkou, nechodí do školskej
jedálne, obeduje doma.

Teraz najčítanejšie