Mladá výskumníčka nádorových ochorení Emília Petríková: „Do Česka som išla prioritne kvôli vede.“

Mladí ľudia majú mnoho záujmov, ale len máloktorých to ťahá práve k vede. Čo ťa k nej viedlo?

Vždy  som inklinovala prevažne k prírodovedným predmetom. Najskôr ma bavila matematika a cez ňu som sa prepracovala k vede. Chodila som na súťaže, ktoré boli dostupné, napríklad olympiády, vedecké projektové súťaže… Jednoducho som vedela, že ma to baví a chcem sa tomu venovať.

Od kedy si sa začala o vedu zaujímať? 

Už odmalička som si čítala encyklopédie a rôzne vedecké knižky. Fascinovalo ma, ako všetko na svete funguje. Svoj prvý projekt som zrealizovala ako štrnásťročná.

Je pravda, že si sa v škole nudila?

(Smiech) Poviem to tak – na koľko písomiek (samozrejme, okrem maturít) sa skutočne väčšina študentov učí viac, ako večer dopredu?

 Nechýbalo ti preskočenie tretieho ročníka?

Nie. Išla som do toho s tým, že keď niekto môže študovať rok v zahraničí, väčšinou ide podľa iných osnov a napadlo mi, že ja sa to viem tiež doučiť. Som veľmi rada, že mi to škola umožnila. Na jeho konci som úspešne spravila komisionálne skúšky. Zvyčajne to býva tak, že na strednej škole toho síce je veľa, ale až na vysokej škole človek zistí, akým tempom sa dokáže učiť.

Aké boli tvoje pokusy dostať sa k vede bližšie či, napríklad, začať stážovať?

Začala som s olympiádami, ktoré boli prevažne teoretické. Neskôr som si všimla, že je možné robiť aj vedecké projekty a chcela som si skúsiť, ako sa robí reálna veda. V začiatkoch som mala problém niekam sa dostať, čo však bolo logické, pretože som mala iba štrnásť. Vytvorila som si doma vlastné minilaboratórium, v ktorom som robila pokusy a ako náhle som už mala nejaké výsledky, dala som sa dokopy s laboratóriom v Brne, kam som chodievala počas druhého ročníka.

Zavedenie individuálneho študijného plánu ti pomohlo otvoriť sa pre svet vedy?

Určite áno. Bez neho by som bola veľmi obmedzená, nemohla by som sa napríklad zúčastniť na stáži v Brne; minimálne by to bolo omnoho náročnejšie. Vďaka plánu som mala slobodnejší rozvoj. Škola mi vychádzala v ústrety, za čo som jej veľmi vďačná. 

Čo obnášal tvoj prvý výskum?

(Smiech). Keď sa nad tým zamýšľam, príde mi to vtipné. Prvý výskum som robila ako štrnásťročná a jeho princípom bolo zistiť ako rôzne koncentrácie zinku pôsobia na vývinové štádia fazule. Téma koncentrácií bola podrobne preskúmaná, ale to, ako pôsobí na vývinové štádiá nie, čo sa mi podarilo zistiť pri robení rešerše z vedeckých databáz (napríklad Web of Knowledge).

Na myšlienku som prišla pri čítaní literatúry, napríklad „biologickej Biblie“ Campbell’s Biology, ktorú odporúčam všetkým maturantom. Hľadala som totiž problematiku, ktorú by som mohla skúmať vo svojom laboratóriu s tým, že by mal projekt aj vedeckú hodnotu. Doviedla ma k tomu aj myšlienka na funkčnosť liekov v závislosti od veku. V prenesenom význame som to skúmala na fazuli. 

Čo si s pokusom dosiahla? Posunul ťa niekde?

Samotným pokusom som získala nové vedomosti a praktické skúsenosti. Keď je zinok aplikovaný tesne pre kvitnutím, môžeme ho pridať viac ako v iných obdobiach rastu a vďaka tomu má rastlina väčšie výnosy a aj obsah zinku v semenách. Mňa osobne to posunulo veľmi dopredu, pretože som dokázala, že niečo robiť viem, nielen chcem a vďaka tomu som dostala vstupenku do reálneho laboratória. S projektom som vyhrala viaceré medzinárodné ceny a vďaka tomu som získala akúsi „značku kvality“.

Ako si sa dostala na také prestížne miesto ako je Mayo Clinic?

To je celkom zaujímavý príbeh. (Smiech) V prvom rade musím povedať, že sa oplatí robiť veci navyše, ako napríklad porojekty či olympiády. Keby som nezačala robiť pokusy s rastlinkami, asi by som sa nedostala k molekulárnej biológii, ktorá ma zaujímala najviac a chcela som sa jej venovať. Ide o to, že od prvých pokusov som vedela, že nechcem byť rastlinná fyziologička, ale zároveň s tým mi bolo jasné, že je to krok dopredu. Bolo to prakticky jediné, čo som vtedy mohla urobiť, na iné výskumy som podmienky nemala.

Počas štúdia na strednej škole som chodila na vysokoškolské semináre a na jednom z nich si ma všimol pán docent, ktorý mal otvorenú spoluprácu s Mayo Clinic a opýtal sa ma, či by som sa nechcela pridať k nim.

Máš za sebou skutočne nemalé úspechy. Je nejaký, o ktorom si myslíš, že ťa posunul najviac dopredu?

Z oficiálne hodnotených vecí to je špeciálna cena z medzinárodnej súťaže European Union Contest for Young Scientists a v rámci toho som išla na svetovú súťaž  Intel ISEF. Myslím si však, že niektoré úspechy, čo nie sú až tak vidieť, boli pre mňa ešte významnejšie.

Čo ťa viedlo k štúdiu na Karlovej univerzite? Bola Praha odjakživa tvoj cieľ?

Na Karlovu univerzitu som išla najmä kvôli 2. lekárskej fakulte. Nad medicínou som premýšľala už na strednej škole, ale vedela som, že chcem robiť vedu, čo stále platí, aj keď teraz už v spojení s klinickou praxou. V prípade medicíny bola mojou voľbou 2. lekárska fakulta na Karlovej univerzite a práve preto som sa rozhodla pre Prahu. Páči sa mi systém prijímacích skúšok, malý počet študentov a zároveň najväčšia nemocnica v strednej Európe. Som veľmi rada, že tu môžem študovať.

Sú v Česku vytvorené lepšie podmienky pre vedu než na Slovensku?

Musím povedať, že áno. V apríli 2016 vydali Fiala a Ho v časopise Current Science článok, v ktorom porovnávali kvalitu českej a slovenskej vedy. Napríklad, priemerná citovanosť českých článkov je 6,8 citácií na článok, kým slovenských iba  4,6. Do Česka som išla prioritne kvôli vede.

Objasni nám, prosím, niečo viac z tvojho výskumu týkajúceho sa nádorových ochorení.  Na čom konkrétne pracuješ?

Zameriavam sa na imunoonkológiu. Zjednodušene je to terapia typu: pomôžeme telu nech si pomôže samo. Sú pacienti, ktorým takýmto spôsobom dokážeme naštartovať imunitný systém, ale zatiaľ sa stále selektujú molekuly, na ktoré má byť liečba cielená, pretože samotný systém je veľmi zložitý. Prvé lieky, založené na tomto princípe, sú už ale v klinickej praxi.

Naposledy som bola na stáži na Univerzitnej klinike v Heidelbergu, čo je taký Oxford Nemecka, kde skúmajú látky na liečenie rakoviny pankreasu – jedného z najťažšie vyliečiteľných druhov rakoviny. Látka s názvom sulforafan sa ukazuje ako perspektívna. Jej  efekt zrejme nebude iba priamym pôsobením na bunky nádoru; zároveň s tým bude iným mechanizmom, ktorý by mohol ísť práve cez imunitný systém. Zatiaľ nie sú zverejnené výsledky projektu, preto nemôžem prezradiť viac.

Aké máš plány v náhľade do budúcna?

Určite dokončiť medicínu – dúfam, že sa to podarí, som práve v najťažšom ročníku. Štúdium je pre mňa prvoradé. Popri tom plánujem pokračovať vo výskume v oblasti imunoonkológie a chcem sa učiť od najlepších odborníkov zo zahraničia, aby som raz mohla skutočne prispieť k liečbe tejto zákernej choroby. 

Máš nejaký odkaz pre študentov? 

Rada by som odporučila, aby študenti  robili čo najviac. Každá mimoškolská aktivita ich posunie ďalej, dá im nové zážitky, skúsenosti, konakty… Z toho spektra si budú môcť vybrať, čo chcú robiť v živote a čím skôr zistia, akým smerom sa chcú uberať, aké majú predstavy o budúcnosti a ciele, o to skôr môžu na ich dosiahnutí pracovať. Človek si rozšíri obzory a môže tým veľmi veľa získať.