Denník N

Mľadieho učiteľa Príhodi a Skúsenosťi: Ako Slniečkar skoro o ilúzie prišiel

Keď ešte bolo pusto (august 2016).
Keď ešte bolo pusto (august 2016).

Prvý školský deň. Bukriety, bonboniéry, vítačky a úsmevy? Zopár prázdninových príhod? Zabudni.

Pred tebou sedí partia pubertiakov, ktorí by si mohli sfleku podať prihlášku do najbližšieho klubu skeptikov. Pred nimi zas stojíš ty, neoholený týpek s vlasmi vo vrkoči, úzkymi rifľami a miernymi obavami v pohľade. Toto nie je láska na prvý pohľad.

Nadýchneš sa, usmeješ sa a dúfaš, že to dáš. A vtedy konečne zistíš, či naozaj sedí tá historka o hodení do vody.

Ten hipisák, to som ja, začínajúci učiteľ. Toto sú ony, moje deti.  A hej, tá storka naozaj sedí.

Mám za sebou prvý mesiac v škole a na toto som zatiaľ prišiel. Kapitola I: vždy hľadaj človeka.

Marta a jej kamošky

Prvý deň musela časť žiakov čakať na bus asi tri hodiny. Tak sme v škole čakali spolu.

Marta bola s nami. Keď som sa snažil zabávať decká asi jedinou hrou, ktorej pravidlá si dokážem zapamätať (princezné), chvíľu to dávala, no potom si odišla sadnúť bokom. Nebolo jej ani veľmi do reči, tak som to skúsil inak. V triednej skrini som mal dočasne nasťahované zdedené veci, vrátane zopár kníh.

„Skúsiš?“ pýtam sa jej. Zabrala. Knihu o Malale si nakoniec zobrala aj domov. Priznávam, tešil som sa. Trochu predčasne, lebo odvtedy to s nami dvoma išlo dolu vodou. Čím viac sa k nej snažíš dostať, tým je vzdorovitejšia.

Marta je špeciálny prípad, lebo bola prvá, pri ktorej som to naozaj pochopil. Na jej mieste by sme asi robili to isté. Je bez otca, perspektív a normálneho prostredia. Jej šedivý dedo práve stavia naozajskú kúpeľňu a túži, aby jeho vnúčatá mali lepší život.

Marta nie je hlúpa, má v hlave a všetko vníma. Ešte len teraz je zmätený pubertiak, no spoločnosť si od nej už pred pár rokmi vyžiadala dospelácke rozhodnutia. Samozrejme, že to dopadlo zle.

„Chcela by som študovať na dobrej strednej škole,“ vypadne z nej v jednej z mála chvíľ, keď je ochotná so mnou hovoriť. Sedíme na lavičke pri školskom ihrisku. Marta je po škole, v ten deň niekoľkokrát porušila naše triedne pravidlá. To už trochu poznám jej príbeh.

Pravidlá a dôsledky.
Pravidlá a dôsledky.

Keď Marta po prvom stupni prišla na našu školu, zaradili ju do tej lepšej triedy. Bola snaživá, všetko išlo v rámci možností. O pár mesiacov preradili do inej triedy tri jej spolužiačky. Jednoduchý administratívny úkon.

Presne ten jej zrejme zmenil život. Tie tri dievčatá boli jej jediné kamošky v triede a ona zostala obkolesená cudzími deťmi. Zopárkrát prepadla, základku končí ako siedmačka.

„Keby sa to dalo, spravila by si vtedy inak?“

Kývne hlavou.

Bojujeme spolu dodnes, ale už ju nepustím. Na Holdena som začal myslieť často.

Skús si obuť moje topánky

No ale povedzme si takto – môžeš byť slniečkár hoc jak Angela a Dubéci dokopy, keď sa v triede ani na druhý týždeň nevieš dostať k učeniu, lebo decká nedokážu vytvoriť ani obyčajný kruh a trvá to aj celú hodinu, je mega ťažké, aby sa ti to nezlialo do jednej hlučnej, nezvládatelnej masy. Hlavne, keď ich je v triede dobre cez dvadsať a vekový rozdiel medzi nimi je aj päť rokov.

Nie je jednoduché vidieť v každom decku dieťa, nevytŕhať ho z kontextu, skúsiť to vnímať jeho očami. Lenže ono to fakt nejde inak.

Makáme.
Makáme.

Ak si necháš otvorené oči, postupne rozpoznávaš Mira, ktorý chce byť stavebným inžinierom a ešte by chcel vedieť hrať na klavír. Je šiestak, pár rokov žil v Anglicku, ako siedmaka ho na Slovensku dali do štvrtej triedy. V dohľadnej dobe má ísť s rodičmi na pár mesiacov späť do Anglicka. Sem a tam. Chcel by som mať jeho britský prízvuk. Na strednú sa asi nedostane.

Ak si necháš otvorené oči, vidíš Hanku, ktorá by chcela byť právničkou, alebo aspoň komunitnou pracovníčkou. V rodine to (zatiaľ!) vidia inak a Hana po základke ostane doma. Pôjde na miestnu kadernícku školu (ako väčšina jej miestnych rovesníčok) a potom ju čaká rodina.

Ak si necháš otvorené oči a skúsiš sa pozrieť, čo okolo seba decká každý deň vidia, čo vlastne zažívajú a zakaždým – zakaždým – za nimi budeš hľadať príbeh, až vtedy tie deti budú tým, čím naozaj sú – obyčajnými (občas) ufrflanými pubertiakmi, ktorým sa lepí smola na päty len vďaka tomu, kam sa narodili.

Keď sa posledný septembrový piatok o pol ôsmej večer dostávam domov, som unavený, ale už viem, že s týmto všetkým sa niečo robiť dá. To isté platí aj pre naše oči.

 

 

*Mená detí boli pozmenené.

*Od septembra pôsobím ako učiteľ na základnej škole v rámci programu Teach for Slovakia. Ak chceš vedieť viac, mrkni na ich fejsbruk.

Teraz najčítanejšie

Juraj Čokyna

Študoval som politológiu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr aj na Central European University v Budapešti. Necelé dva roky som stážoval na zahraničnom oddelení SME, neskôr aj v Transparency International Slovensko. Od januára do novembra 2015 som pracoval pre Denník N. Bratislavu som vymenil za východné pobrežie, cez program Teach for Slovakia učím od septembra 2016 na základnej škole.