Mľadieho učiteľa Príhodi a Skúsenosťi: Keď sa ťa pýtajú, ako sa máš

Dôvod je jednoduchý.

“Čo máš nové?”

Viem, že to príde, tak ako to, že druhá otázka bude smerovať na plastové misky. Problém je, že vyslovené trvá u nás väčšinou krátko, toho nevysloveného je vždy oveľa viac.

V alternatívnom svete by moja odpoveď mohla vyzerať asi takto:

hmla

Hmla.

Prvý pocit, ktorý mi naskočí.

Jedno z najzvláštnejších zistení je, že si toho vlastne ani veľa nepamätáte.

To má svoje výhody, aj nevýhody.

Vďaka tomu si väčšinu času viete nespomenúť na J., chlapca z priľahlej dediny, špeckára, geja a detského prostitúta, ktorý najskôr do školy poriadne nechodí, ale keď polícia zatlačí, stretávate ho 2-krát do týždňa. A nepýtate sa.

Na niektoré otázky nechcete vedieť odpovede.

Môže to byť aj dosť napi*u. Ako keď vám v piatok o polnoci napíše žiačka, že ju práve odkopla babka späť k mame, a jej znovunájdený otec ju knockoutoval vetou “Už mi nikdy nevolaj.”

M. podľa mnohých vyzerá ako princezná. Taký ten typ, ktorý si životom prepláva vďaka svojej charizme, výzoru a sebavedomiu. Výborne fotí, rada by sa videla na konzervatóriu.

A potom zistíte, že princezná už niekoľko nocí prespala na autobusovej zastávke.

Dva týždne to riešite, lebo nikto iný do toho nejde. Na koho sa obrátiť, keď si M. ako horúci zemiak prehadzuje školská psychologička? Vtedy sa pýtate, kde, boha, je tá sociálka, kde je, keď sa dievča napriek všetkému pýta do decáku aj so svojimi dvoma malými sestrami.

Lenže ani na toto vlastne nechcete poznať odpoveď (#čistýdeň).

Dopadne to tak, že dievčaťu aspoň gúglite číslo na Linku dôvery.

Jej mama býva v opustenom železničnom domčeku v meste a je to jeden z tých ľudí, ktorí vo svojej tridsiatke vyzerajú strašne vyžito. Keď sa o tom dozvie, napíše SMS o tom, že to máte nechať tak, a vy ste síce veľmi naštvaní, ale kdesi hlbšie vám vlastne odľahlo.

Ruky sú umyté, veľa vecí sa dá načas vytesniť.

no future

Čo vás nikto nenaučí, to je práca s ľuďmi, ktorí pred sebou nemajú budúcnosť. Ako moja trieda.

Siedmaci. 15 žiakov. Jedna žiačka tehotná. Dve ďalšie sa k nej pripoja v priebehu roka. Deväť detí má pred sebou posledný rok v škole, šesť sa ešte môže dostať do osmičky. Puberta. Viete si predstaviť.

Nechcú vás, nechcú vaše pravidlá, nechcú vaše vysvetlenia. Sťažujú sa rodičom, aj po polroku sú schopní spísať petíciu, či ich naozaj musíte učiť. To vtedy, keď s nimi začnete riešiť odmeny za sebakontrolu.

Nevedia povedať, ako by to teda chceli. Vedia len, že takto nie.

Každú jednu sekundu si odmakáte. Stále vymýšľate, ako by mal vyzerať kompromis, čo im dať za ich snahu. Výlety vám neveria, na jeden sme mali predsa ísť už v októbri, vysmiali ma, že do Bratislavy ich rodičia nepustia, ja som povedal, že ich presvedčím a nedal som to. Hovoríte im, že keď sa budú snažiť, prídu výsledky, lenže brázdy sú už tak široké, že od snahy k výsledkom je veľmi dlhá cesta, a pár týždňov nikdy nevynahradí stratené roky.

Skúšate prednášky, vysvetľujete pravidlá na 1500 spôsobov, rozprávate sa s nimi každú jednu prestávku, nič nemôžete nechať otvorené, záver treba spraviť vždy.

Časom sa naučíte, že to najviac, čo im môžete dať, je povzbudenie, pochvala a váš záujem.

“Hnevali sme sa na pravidlá, ale už sme si zvykli,” hovorí Margita na videu týždeň potom, ako riaditeľke poslali petíciu za moje odvolanie.

Na väčšine hodín postupne začínajú makať, občas dokonca aj s nadšením, a po troch vybehaných týždňoch sa na koniec roka – aj na ich všeobecné prekvapenie – naozaj dostávame do Bratislavy.

Do osmičky idú traja.

nájdi mieru

Po každom malom víťazstve, po každej vydarenej hodine či dni, príde eufória. Pre také momenty to celé robíte, ale keď sa ňou necháte viesť, začnete stavať vzdušné zámky. Strácate kontakt s realitou.

Ako pri Marte, mojom prvom projekte. Dievča, ktoré si na našich hodinách asi pol roka vylievalo frustráciu, akú asi nezažil nikto z nás. Utekala matke, zasnúbila sa s frajerom a zostala tehotná. Vianočný odkaz ako jediná z triedy bez váhania hodila do koša. Od februára som ju v škole poriadne nevidel.

Ešte v decembri som mal v hlave plán, ako toto dievča, ktoré sa nikdy poriadne neprejavilo, dostať na elitný gympel v Bratislave. Viete sa v tom zamotať.

Ja si inak stále myslím, že to mohlo vyjsť. Ale to by muselo byť zopár vecí trochu inak, muselo by to byť trochu skôr a muselo by na tom pracovať aspoň niekoľko ľudí naraz.

Toto je na tom celom najťažšie.

Nájsť mieru, kedy ešte môže vaša snaha niečo zmeniť.

Neprioritizuješ, končíš.

Polomŕtva mátoha už nikomu nepomôže.

hon

Časť sa pozerá s kamennými tvárami, ťažko povedať, či si to vôbec vedia predstaviť. Ťažko povedať, či si to viem ešte predstaviť ja sám.

Je február, diskutujem na GYMES, košickom Bilgyme, a prvýkrát verejne hovorím o tom, ako som v októbri prežil obvinenia zo zneužívania mladistvých dievčat.

Asi bolo dobre, že to prišlo tak skoro, ešte som to dokázal vykryť.

Viete, deti majú jednu takú svojskú vlastnosť – strašne skúšajú. Čím je ich viac, tým väčšia hecovačka, tým nečakanejšie akcie. A idú, kam to až zájde.

Vraj nechávam deti po škole len tak, a keď k tomu príde, sú to len dievčatá.

Vraj som sa na tom s nikým nedohodol a mám s tým prestať.

Vraj ma chcú vyhodiť, lebo nechávam dievčatá po škole, a potom im do čaju nasýpam kto-vie-čo.

Prvýkrát sa smejete.

Druhýkrát vám už úsmev dosť mrzne.

Tretíkrát sa vám snívajú živé sny. Také, aké nechcete.

Zistil som, že za dva a pol týždňa sa dá v pohode zostarnúť tak o rok-dva.

piatok je láska

Ok, asi preháňam.

Väčšinou to bolo o rutine. Tú si človek – nanešťastie – tiež pamätá len matne. Škoda, lebo bežné dni sú tu bežné len tým, že sa ich názvy v kalendári zvyknú zhodovať.

I don’t care if Monday’s blue Tuesday’s gray and Wednesday too.

Každý jeden deň je to iná jazda. A čím ste lepší jazdec, tým ľahšie sa vám na býkovi jazdí.

Ako keď sa decká v triede hádajú a vy chcete začať hodinu. No, nemáte veľa možností. Scenár #1: zatlačíte, a polka triedy znova skončí v rámci dôsledkov na chodbe. Scenár #2: Zveziete sa, popritom sa čo-to spýtate a nakoniec dúfate, že ich otázkami plynule dostanete k premýšľaniu nad úlohou starostu, miestnych poslancov a obecných hliadok.

Minulý večer sa totižto na diskotéke v jednej z priľahlých dedín pobilo zopár miestnych z hornej a dolnej osady, je to udalosť primeraného rozsahu, a vašou úlohou je teraz učiť občiansku.

Keď viete, idete po druhej možnosti.

Trvá dlho, kým už viete.

prví poslední

Jeden z Murphyho zákonov hovorí, že po tých najhorších dňoch prichádzajú najlepšie.

Ak nehovorí, mal by.

Hovorí sa tomu znížené očakávania; keď je najhoršie, môže byť už len lepšie. A keďže každé lepšie sa ráta exponenciálne, dopadne to tak, že výskate, keď sa vám vydaria maličkosti. Dovtedy funguje len mantra

-I’m fucking zen

Lebo trpezlivosť je to, čo je najviac. Bez trpezlivosti nie je vytrvalosť. Bez vytrvalosti nie sú výsledky. A na výsledky tu potrebujete mať veľkú trpezlivosť.

-I’m fucking zen

U piatakov bežne trvá aj 5 minút, kým máte triedu na pár ďalších minút pripravenú. Stačí maličkosť, jedna nepozornosť, jeden zlý pohyb, a trieda sa dostáva do exaltovaného stavu, do bežnej prevádzky, kedy pred sebou máte zhruba 20 detí, medzi jedenásť až šestnásť, a máte sa počas jedného roka naučiť niekoľko časov a pár drobností k tomu. Ako napríklad hodiny, ktoré nikto poriadne neovláda.

-I’m fucking zen

Časom zistíte, že tých 5 minút je vlastne úspech. Že vám začnú na hodine makať deti, od ktorých by to nikto nemusel čakať. Že idete tak na dreň, že vám vo výsledkoch poskočí aj integrované dievča, od ktorého sa normálne očakávajú podpriemerné výsledky.

Je x podobných príkladov. Zopár si pamätám, väčšina mi zatiaľ niekam uletela.

povrch a to za tým

Keď sa na to človek pozrie spätne, vidí hlavne tie veľké veci.

Výlet, po ktorom som mojich siedmakov videl po prvýkrát šťastných. Časopis, o ktorom som si vážne myslel, že tento rok nevyjde. Debatný krúžok, na ktorý vám začne chodiť plná učebňa detí. Deti, ktoré na kameru hovoria o temných veciach – svojej minulosti a vyhliadkach.

Samotný fakt, že je august a človek žije. Alebo že sa konečne naučil používať kalendár.

Lenže to je len šúchanie sa po povrchu.

Čo nevidieť, to sú drobné momenty v živote tých detí.

Často som napríklad zvykol rozmýšľať o L..

Je to 11-ročný chalan, jeden z mála, ktorí ešte majú teoretickú šancu dostať sa až do deviatky. L. býva v pozliepanej chatrči, kde je okrem neho ešte asi osem ďalších ľudí. Majú jeden stôl. Chlapec chodí robiť do miestneho družstva. Celý rok nemal vlastnú cestovnú preukážku, takže zo školy musel chodiť vždy s niekým.

V škole ho teda občas nevidieť. A keď tam príde, jeho prioritou je zapadnúť. To často znamená nechať sa poslať za dvere.

Väčšinu predmetov prechádza s odretými ušami, nedáva biológiu a dejepis, pretože aby ste mohli prerozprávať učiteľovi učivo, na to sa potrebujete sústrediť a hovoriť súvislé vety. Aby ste mohli hovoriť súvislé vety, potrebujete ovládať jazyk. Niežeby L. nevedel po slovensky, len je veľa slov preňho nových a pokiaľ mu niekto nepomôže, nedokáže si ich zaradiť, nevie si ich predstaviť. A rozumieť abstraktným pojmom, to je na takéhoto piataka veľmi vysoký level.

Takže aj keď sa snaží, ako len vie, aj tak to nestačí. Prichádza frustrácia a odovzdanosť. A do toho trieda, kde nezapadnete tým, že sa budete snažiť.

Sú to hodiny rozhovorov, presviedčania a počúvania. Nakoniec sa tešíte, keď sa vám ho podarí dotiahnuť na pár hodín doučovania. Najťažšie sú začiatky, najťažšie je predať tým deťom niečo, v čom teraz ešte nevidia zmysel, ale za to vedia povedať kopec prekážok. Najťažšie je vydržať to, nestratiť trpezlivosť a ísť si po svojom.

A aj keď vás strašne naštvú, nezabudnúť na to, prečo to robia. Že keď si zúfate, ako to máte ťažké vy, jediné riešenie je predstaviť si, ako sa asi cítia oni.

L. nakoniec neprepadol. Ak mu niekto nepomôže, do deviatky sa aj tak nedostane. Ozaj, chcel by byť automechanikom.

howl

Úplne najhoršia je, samozrejme, bezmocnosť.

Má 15 rokov, chce byť zdravotnou sestričkou. Aj keď je všade okolo peklo, ona sedí a čaká. Najhoršie sú chvíle, keď sa na vás pozerá s výčitkou, prečo niečo nespravíte. Ona sa chce učiť. Vždy pripravená, vždy ochotná pomôcť.

Ž. v našej triede vyslovene svietila. Aj keď to nikdy nemohol byť happy end, mohli sme to uhrať aspoň na peknú rozlúčku. Do konca roka chýbali tri týždne.

Je jednou z tých, ktoré končia v siedmom ročníku. Sme spolu v triede, ona po mne kričí.

„Kde by ma chceli, keď som len cigánka, ha???“

…

(dva mesiace späť)

„Chcela by som pomáhať ľuďom.“

„Myslíš, že sa ti to podarí?“

„Myslím si, že nie.“

(ticho)

…

Sú otázky, ktoré druhých režú a solia. Pozor, aby ste nestratili reč, keď sa začnú pýtať oni vás.

sláva

Občas sa mi podarí autocenzurovať a nehovoriť, sľubujem. Nechcem, aby to skĺzlo do bodu, keď sa so mnou ľudia prestanú baviť, lebo budú mať už dosť, aby to skúšali znova.

A pritom je veľa pekných momentov.

Keď sme sa vrátili z výletu a v Kysaku nás prebrala varhaňovská partia rodičov, ktorí pre svoje deti a aj mňa vypravili štyri autá. Sobota, desať večer, výlet za vami, voľná nedeľa pred vami, sedíte s otcom svojej žiačky, ruka z okna, davaj rómske hitovice.

Keď idete z osady a cítite sa ako tretia odmocnina Axla Rosea koncom 80-tych rokov. Učitelis, Čokýna ide. Raz som asi 40 detí počul naraz spustiť Hare Krišna a bolo to riadne dada.

Keď máte oblepené dvere kabinetu papierikmi s témami na pondelňajšie doučko bez toho, aby ste im to museli celý piatok 5-krát pripomínať.

Keď za vami z ničoho nič príde žiačka, povie, že na hodiny s vami sa teší, lebo aj keď sú v triede ráno smutní, po našej hodine sa už majú lepšie.

Keď vám najväčší odbojár T. na konci výletu povie „Ďakujem, pán učiteľ“ a tento raz to myslí vážne, aj keď doobeda ma ešte neznášal.

A potom Maruška a Arnold, Nad jazerom, Úsmev, učiteľský balkón, učiteľská kuchyňa. A _FM, tretia po správach, na pol roka James Blake, na konci Para.

Občas nám veci vychádzali presne tak, ako sme chceli.

rok po, rok pred

Áno, takto nejako by som to mohol povedať, ale bolo by to dlhé a neusporiadané.

Pravdou totiž je, že po roku učenia som unavený a vo veľa veciach zmätenejší a naštvanejší. Naštvanejší preto, lebo si myslím, že je naozaj možné potiahnuť tieto deti a celé komunity oveľa, oveľa ďalej, ako je tomu dnes. A vo všeobecnosti na to kašleme, lebo my sme mali šťastie. Zmätenejší, lebo stále neviem, kde by som mal vlastne začať.

Mám dni, keď rozmýšľam, dokedy – a či vôbec – chcem v takomto tempe pokračovať. Potom sú dni, kedy rozmýšľam, či by sa nedalo robiť ešte viac.

Takto nejak to zhruba vyzerá po roku v škole.

„Čau, poď sa navečerať.“

Niekedy radšej odpovedáte kratšie.

„A hovor, čo máš nové?“

(ticho)

„Ani neviem. Asi nič.“