Denník N

Mobilizácia uvedomenia a ľudskosti

Zlo nás nestavia ani tak pred otázku, kde sa v človeku vôbec berie (psychológia), alebo aký má vlastne zmysel (metafyzika, viera), ale najmä pred praktickú a mravnú otázku, čo s ním budeme robiť a ako sa s ním vysporiadame.

Zlo

V minulosti som mal sklony chápať zlo príliš psychologicky, a to medziľudské som interpretoval  ako neschopnosť plne vidieť do seba samého a ovládať sa vo vzťahu k svojmu Ja i k druhému Ty. Tiež som ho na viacerých miestach riešil skôr ako metafyzický problém, či už pri analýze knihy Jób alebo pasáže z Youngovej Chatrče. V časoch, keď sa o zle na druhom konci sveta dozvieme omnoho rýchlejšie ako kedykoľvek predtým, a v časoch, keď zlo nadobúda doslova planetárne rozmery, má pre mňa tento fenomén čoraz viac najmä apelatívny charakter. Zlo nás nestavia ani tak pred otázku, kde sa v človeku vôbec berie (psychológia), alebo aký má vlastne zmysel (metafyzika, viera), ale predovšetkým pred praktickú a mravnú otázku, čo s ním budeme robiť a ako sa s ním vysporiadame. Zlo by nás nemalo nechávať chladnými či nečinnými, ale malo by nás mobilizovať ku konaniu.

Problémom tejto mobilizácie je však fakt, že:

a) zlo sa nám mnohokrát neukazuje ako jednoliaty fenomén a

b) to, že je od nás často priveľmi „vzdialené“.

Vďaka týmto ťažkostiam stojíme na prvom mieste pred úlohou zlo adekvátne rozpoznať (ad a), a následne aj vnímať ako naozaj skutočné (ad b), nakoľko prílišná vzdialenosť ho zvecňuje a dehumanizuje. Zo zla tak napokon môže byť len dištančný jav, ktorý sa nás alebo našej spoločnosti vlastne ani netýka (inými slovami je to problém iných).

Či chceme, či nie, zlo však nemusí byť hneď jednoznačné, ak sa na naň pozrieme zblízka. Napríklad na vojnu v Ukrajine existujú minimálne dva odlišné pohľady, ktoré zlo identifikujú v úplne iných súradniciach. Zjednodušene môžeme hovoriť o ruskom a západnom pohľade. Podľa chápania toho, kto tu je zlý a čo tu je zlé, sa rozvrhuje aj samotné riešenie („oslobodzujúci“ vojenský zásah, snaha o diplomaciu, opatrenia vo forme sankcií). Ale vojna je predsa veľkým zlom, aj sankcie sú (pre niekoho zo zúčastnených) zlom, a tak sa zlo (napätie v rusko-ukrajinskom vzťahu) rieši (v nadindividuálnej – štátnej – rovine) zase len zlom.

Situácia takto na prvý pohľad môže vyzerať hmlisto, ale samozrejmou výbavou našej hlbšej mravnosti by malo byť zaujatie osobného stanoviska, ktorého súčasťou je to, že vieme, odkiaľ to – čo najkonkrétnejšie – zlo vanie. Prostriedkom je tu práve námaha spojená s jeho odhalením a identifikáciou (ad a), nakoľko sa musíme prekliesniť sugesciou propagandy a zorientovať sa v spletitom chaose rôznych záujmov, manipulácií a konfliktných vzťahov. V tomto procese hrá zásadnú rolu schopnosť adekvátne a zrelo odlíšiť podvrhy či ideologickú propagandu od autentických dokumentov, ktoré sa snažia verne kopírovať kontúry udalostí, akým je napríklad správa autorského kolektívu okolo Borisa Nemcovova: Putin. Vojna. Ak proces rozpoznávania pôvodcu istého zla končí na konkrétnom jedincovi, je to ideálny prípad. Vždy sa však musíme mať na pozore, či nejde len o nastrčeného obetného baránka (čo však rozhodne nie je prípad Vladimíra Putina). V tejto identifikácii nejde o určenie vinníka, ktorého by sme mohli označiť za pôvodcu zla, ale o nachádzanie nitiek, ktoré by mohli pomôcť usvedčiť skutočného páchateľa zla.

Frontálna mravnosť (nejde tu totiž len o suchú informovanosť o jednotlivých konfliktoch, problémoch a biedach) by na jednej strane mala viesť k vytváraniu politického, súdneho a spoločenského tlaku na konkrétne zdroje zla, na druhej strane stimulovať čo najviac individualizovanú a účinnú pomoc jeho obetiam. A to bez osobnej angažovanosti, teda bez empatie, senzitizácie na problémy druhých, pochopenia a pocítenia, že problém iného je aj mojim vlastným problémom (niečo na spôsob ľudskej vzájomnosti, biblického všebratstva, či antickej συμπάθεια) nejde.

Vojna

Na jednom z psychiatrických kongresov (nespomeniem si presne ktorých) zaznela aj otázka, či je vojna sprostredkovaná subkortikálne, čiže podkôrovými limbickými – vývojovo nižšími a skoršími – mozgovými okruhmi, ktoré sú zodpovedné i za slepé vášne, afekty, zúrivosť či hnev. Mal som na to odpoveď už vtedy, ale napokon na to nebolo veľa času. Vojna je podľa mňa ľudskou činnosťou, sprostredkovanou hlavne neokortikálne (neocortex je sivá mozgová kôra, vývojovo mladá, najviac rozvinutá u človeka). Začína v hlavách prezidentov, štátnikov, ideológov a generálov. Vojna je plán, je racionálnym rozvrhom, šachovou partiou s jednoznačným cieľom, ktorej figúrky sú vlastné ľudské životy. Vojna vyžaduje starostlivé plánovanie a chladné uvažovanie, deje sa po napichnutí špendlíkov do mapy. Je iniciovaná a vedená vysoko sofistikovaným a diferencovaním uvažovaním, pričom boje sú až jej hrubou a „nepríjemnou“ realizáciou. V nich už samozrejme hrajú rolu aj afekty a emocionálne nasadenie, tie sa však už aspoň z časti snaží skonštruovať precízne nastavená propaganda.

Otázku ľudskej agresie zo zoologického hľadiska riešil Werner Mohrig v knihe Zlý ako zviera?V živočíšnej ríši síce existuje vnútrodruhová agresia, jej účelom je však zachovanie druhu, nie likvidácia jeho jednotlivých členov. Lev o samicu bojuje proti inému levovi, ich boj má však ritualizovaný charakter, riadi sa pravidlami, ktoré umožňujú predvádzanie sily a individuálnych možností samca, neumožňujú však zabitie protivníka. Ritualizovaná agresia v skutočnosti uchráni života rivala, je viac v prospech prežitia druhu, než by to bolo v situácii jeho usmrtenia.

Vojna má tiež svoje špecifické rituály, rozhodne to však nie je ritualizovaná agresia. Jej súčasťou je inštrumentálna agresia, ktorej cieľom je síce pokorenie protiviníka za účelom získania konkrétnych výhod (napríklad území: preto je to vlastne aj teritoriálna agresia, ktorou rusko-ukrajinská vojna, ale aj militantná expanzia ISIS určite je), pričom priamou obeťou sú tu ľudské životy. Inou analógiou zo zoológie, po ktorej môžme bez obáv siahnuť, je lovecké správanie. Ako inak nazvať Putinove poľovanie na vojnovú (teritoriálnu) korisť? Pri loveckom správaní zviera nie je zmietané afektmi, nepociťuje hnev. Jeho správanie nie je výrazom agresivity, ale fyziologického stavu hladu. Preto mačka tak trpezlivo čaká pri myšacej diere a gepard sa pomaličky až uvážlivo približuje ku koristi. Kroky zvieraťa sú však starostlivo naplánované a vykonávane prostredníctvom inštinktov, kým Putinove pohyby sú výrazom pomýlených a chorých túžob (motivačný rozmer vojny, kde hrajú rolu nielen ideologické aspekty, ale aj narcistické a ambiciózne rysy vodcu), dôkladne uvážených a uskutočňovaných.

Sigmund Freud sa snažil vysvetliť existenciu vojen v liste adresovanom Albertovi Einsteinovi2. Začína pratlupou, ktorá má v jeho uvažovaní dôležitosť i v interpretácii Oidipovho komplexu. V časoch pratlupy podľa neho rozhodovali svaly, až neskôr to boli nástroje a duchovná prevaha. Každopádne malo usmrtenie nepriateľa odjakživa dve veľké výhody. Jednak sa už jeho odpor viackrát nemohol opakovať, jednak boli ostatní nepriatelia zastrašení jeho osudom. Keby ho zotročil a nechal nažive, riskoval by stratu vlastného bezpečia. Od týchto psycho-evolucionizujúcich vysvetlení však Freud postupne prechádza k mytologickým interpretáciám, ktoré skôr pripomínajú antických filozofov, než hlbinnú psychológiu. Ide o interakciu síl lásky (eros) a síl deštrukcie (post-freudovsky nazvaných thanatos). Vojna totiž nie je len silou a agresiou, má aj svoj erotický komponent, ako je akési zaľúbenie v nej, vášeň, prehliadky a uniformy, krása bojových strojov a stratégií, či ideovú zložku, ktorá ju nielen ospravedlňuje, ale aj posväcuje. Freud týmto skokom do mytológie vlastne nepriamo priznáva bezradnosť nad neuveriteľne komplexným fenoménom vojny. Neustále mal pritom tendenciu prenášať javy individuálnej hlbinnej psychológie na spoločenské javy až celé národy, ktoré považoval za Grossindividuen, veľké indivíduá3.

Sme my v inej situácii, než vtedy Sigmund Freud? Vedeli by sme to snáď opísať lepšie? Vieme vysvetliť mnohé tragické podoby vojny, ktoré sa sústavne vyskytujú i po dvoch masových svetových konfliktoch?

Strach

Systém strachu je evolučne veľmi adaptívnym a dôležitým komponentom centrálnej nervovej sústavy. Zapína sa vždy pri potenciálnom ohrození, respektíve pri akomkoľvek podnete z prostredia, ktorý by sa mohol ukázať ako nebezpečný. Biologicky v ňom hrá zásadnú rolu amygdala (štruktúra mozgu obvykle priradená k limbického systému). Akonáhle však tento systém zistí, že ohrozenie nemá reálny základ, teda že istý detekovaný podnet nie je vôbec nebezpečný, vypína sa. Existuje mnoho situácií, v ktorých však ostáva zapnutý, i keď to nie je potrebné, a tak nadmieru vyčerpáva sily organizmu. Môžu to byť psychické poruchy ako panická porucha alebo okruh fóbií, ale aj negatívne spoločenské javy, ako homofóbia (ktorú ja označujem ako homoparanoju), xenofóbia, islamofóbia, či aktuálny strach z utečencov. Toto je ten strach, ktorý Ľudmila Kolesárová nazvala pomýleným. Systém strachu je pri ňom aktívny (alebo neustále umelo aktivovaný; čo už je však cieľavedomá práca manipulácie a propagandy) i bez reálnej hrozby. Inými slovami, bojíme sa niečoho, čoho sa vôbec netreba báť. Amygdala potom všetky dostupné informácie o pseudonebezpečenstve skresľuje tak, aby napokon zapadli do šablóny strachu. Nie je potrebné ďalej rozvíjať, ako veľmi takáto šablóna vplýva na správanie jedinca, a ako mu zužuje životný prejav i osobnú perspektívu.

Amygdala je štruktúrou mozgu, ktorá sa považuje za súčasť takzvaného limbického systému, pričom má zásadnú rolu v procesoch emocionálnej pamäti, podmieňovania strachu a rozhodovania.
Amygdala je štruktúrou mozgu, ktorá je považovaná za súčasť takzvaného limbického systému, pričom má zásadnú rolu v procesoch emocionálnej pamäti, podmieňovania strachu a rozhodovania (obrázok upravený podľa zdroja z cnsforum.com, určeného na edukáciu)

Vždy sme sa niečoho báli. Jean Delumeau píše o strachu na Západe v 14.-18. storočí4, kedy sme sa báli moru, smrti, utrpenia, vojen, mágie a zaklínadiel, možno tak, ako sa v súčasnosti bojíme islamizácie, utečencov, všetkého cudzieho a neznámeho. Samozrejme, vždy majú aj tieto pomýlené obavy cievku, na ktorú možno navinúť rôzne racionalizácie strachu (spätné odôvodňovanie, prečo sa bojíme a prečo je vlastne dobré sa báť). Delumeau tiež píše o transpozícii strachu, kedy sa strach presúva z niečoho, čoho sa naozaj treba báť, na niečo, čo tento strach minimalizuje. V stredoveku to bol napríklad presun strachu z utrpenia a smrti na strach z diabla a pekla. Do istej miery mohol byť v ťažkých chvíľach takýto presun adaptívny, od určitého prahu sa však stával niečím pomýleným a premietnutým na projekcie, ktorým pôvodne vôbec nepatril.

Strach, podobne ako úzkosť, má jednu zaujímavú črtu, ktorú je dobré poznať. Ako sa predlžuje doba expozície podnetom, ktorý vyvoláva strach, obava z neho klesá. Je to trochu paradoxné, ale funguje to výborne. Ak sa bojíte tmavého lesa, stačí, aby ste v ňom (niekde v chatke) prežili pár dní, a váš strach môže byť nadobro preč. Ak sa bojíte vplyvu gayov na spoločnosť či vaše deti, je dobré pár z nich poznať a skamarátiť sa s nimi. Zrazu vám príde smiešne to, čoho ste sa predtým skutočne báli. Ak sa bojíte islamu, zoznámte sa s ním. Ak cudzích vplyvov, vystavte sa im, skúmajte a spoznávajte ich. Z poklonkovania strachu sa tak odrazu stane výpravné (a možno aj celoživotné) dobrodružstvo, v ktorom pomýlený strach nemá miesto. Ak totiž spoznáme podnet, ktorý pôvodne vyvolával úzkosť alebo tieseň, systém strachu sa vypína. Už nejde o zbrklé označenie potenciálneho nebezpečenstva. Aktivuje sa totiž to, čo nazývame exploračné správanie, teda objavná forma konania. A objavovať možno len hravo, bez zbytočného alebo prebytočného strachu.

Utrpenie

Vždycky tu bude medzi nami. Avšak, nemožno to odbaviť len takto. Chceme riešiť iba to naše, keď sa nás bezprostredne týka, ibaže aj v tom sme akosi slabí, najmä ak sme si s ním nenavykli pracovať, ak sme si nezvykli pomáhať druhým (keď to ozaj potrebujú, nie keď to potrebujeme my) a rátať s bolesťou ako s nutnou ľudskou skúsenosťou. Nestačí len súcit a eliminácia utrpenia ako ukončenie kolobehu iluzórnej existencie (budhizmus), či prázdne salónne a intelektualizujúce odkazy na bezmocnosť voči katastrofám a útrapám vo svete. To, čo nutne potrebujeme, je plné uvedomenie reálnej existencie zla i utrpenia a aktívna pomoc trpiacim (kresťanstvo, činorodý humanizmus, charitatívne organizácie).

Spoločenská debata o tom, či niekomu núdznemu pomôcť, by ani nemala existovať. Nie je napríklad morálnou dilemou, či pomôcť utečencom alebo nie. Dilemou je skôr, ako im pomôcť, aby to bolo šité na mieru a účinné.

Celý tento článok skladám zo svojich myšlienok v jedno ráno, keď som napriek svojmu dovolenkovému sľubu v horúcu subtropickú noc nemohol spať a prečítal som si článok Andreja Bána o Európe, ktorá stojí na prahu nových zmien a možno i desivých udalostí. Sám sa v ňom ospravedlňuje, že píše v období dovoleniek, ale sú „ľudia celkom blízko našej krajiny, teraz a tu, ktorí by si tiež radi užívali leta, no z rôznych príčin – najčastejšie vinou vojny – zažívajú nepohodu a sú radi, že žijú. To im nateraz stačí.“ Pri živote nás všetkých drží fikcia sveta ako predsa len dobrého a akosi materského, hoci je skôr bezútešným a nespravodlivým miestom. To, čo píše Andrej Bán, je podľa mňa oprávnene veľmi znepokojujúce, pretože to narúša naše fikcie nielen o svete, ale čo je omnoho podstatnejšie, o nás samotných. Ide pritom o slová, ktoré majú moc, pretože je za nimi konkrétna bolestná skúsenosť toho, ktorý vidí a ktorý svedčí.

S týmto komplexom tém sa aj ja potrebujem vnútorne vyrovnať, preto i tento blog. A neskrývam v sebe odhodlanie zmobilizovať sa a nájsť prinajmenšom svoju vlastnú cestu v tom, ako pomôcť, kde a ako sa len dá.

Zdroje (okrem online odkazov):

1. Werner Mohrig. Zlý jako zvíře? Biologické i nebiologické úvahy na téma agresivity. Horizont, 1987; 132 s.

2. Sigmund Freud. Proč Vojna? O člověku a kultuře. Odeon, 1989; 200-210.

3. Sigmund Freud. Časové poznámky o válce a smrti. O člověku a kultuře. Odeon, 1989; 175-199.

4. Jean Delumeau. Strach na Západě ve 14. – 18. století. Argo, 1997; 288 s.

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú psychické poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.