Denník N

Moderný liberalizmus a dôvody krízy liberálnej demokracie

Liberálna demokracia v súčasnej podobe, napriek vymieňajúcim sa politickým stranám vo vláde a v určovaní legislatívy, pomerne konzistentne sleduje politiku moderného liberalizmu v kombinácii s politickým realizmom.

Predchádzajúca časť – Nový mainstream – centrizmus a jeho hrozby, link: https://dennikn.sk/blog/novy-mainstream-centrizmus-a-jeho-hrozby/

Politický realizmus v tejto súvislosti myslím tak, že ak politika vládnych strán alebo aj vládnucej ideológie narazí na príliš veľký populárny odpor alebo na odpor menšiny, ktorá jej hrozí, udržať ideológiu moderného liberalizmu, alebo narazí na reálne obmedzenia, ako obmedzenia fiškálne alebo hospodárske, zmení svoj postoj. Častokrát zmení svoj postoj aj z vlastnej iniciatívy, aby ochránila svoju byrokratúru a ideológiu. Tak sa stalo už od existencie súčasnej liberálnej demokracie, ktorá by sa dala arbitrárne datovať k povojnovej situácii. Od svojho počiatku si našla a vykonávala politiku výnimiek, kedy liberálne princípy neplatili. Otázne je ale, či vôbec niekedy bola liberálnou demokraciou, alebo len „liberálnou demokraciou“. V súčasnosti je tou politikou výnimiek zrušenie práva na azyl, s cieľom udržať ideológiu moderného liberalizmu v parlamentnej väčšine. Moderný liberalizmus vznikol v čase veľkej politickej odvahy, v čase výdychu z vojny a možno najlepšie je reprezentovaný v Rooseveltovej (F.D.) druhej Listine práv. Vo svojej podstate predstavuje väčší odklon od klasického liberalizmu a republikanizmu, a práve preto je stredový, lebo predstavoval odklon doľava. Na rozdiel od klasického liberalizmu nie je sloboda v rámci kapitalizmu najvyšším princípom, minimálny štát, ale väčšia materiálna rovnosť prostredníctvom zväčšeného štátu.

Podobne ako v Európe 19. storočia a začiatku 20. storočia, v USA vznikol tiež ako reakcia na Marxa a na socialistické politické hnutia, ktoré hrozili zvrhutím kapitalistického systému. Preto liberáli už od čias Bismarcka adoptovali politiku apropriácie, čiže privlastňovania si socialistických požiadaviek a predbiehania reforiem. Liberáli vo vláde prijali požiadavky socialistov ešte pred tým, než sa tí dostali do vlády, aby im zobrali politickú silu a súčasne upevnili kapitalistický systém. Tieto reformy, ako zákaz detskej práce, 8 hodinový pracovný čas, štátne penzie, dôchodky, štátne poistenie, pomoc v nezamestnanosti, chudobe, chorobe, bezpečnosť pri práci, mali za cieľ zlepšiť podmienky pracujúcich v kapitalizme a zabrániť tak štrajkom a revolúcii. Čiastočne bolo toto vidieť v USA už v progresívnom období, ktoré avšak so sebou prinieslo aj iné problematické hnutia, ako prohibíciu a eugeniku, kvôli ktorým aj padlo. Vrchol progresívneho hnutia možno vidieť v prezidentoch: Theodora Roosevelta (1901-1909) a Woodrowa Wilsona (1913-1919).

S F. D. Rooseveltom prišiel do USA liberalizmus podobný nemeckému sociálnemu trhu a liberalizmu Nemecka a Veľkej Británii v 19. a 20. storočí. Napriek striedaniu politických strán tento moderný liberalizmus zostal udržaný až do konca 70. rokov. Vtedy pravicové strany, spolu s časťou inteligencie a s kapitalistickou triedou spustili neoliberálne hnutie ako oživenie klasického liberalizmu. Cieľom bola deregulácia, zrušenie sociálneho štátu, zníženie daní, založené na rakúskej škole, najmä na teórii Friedricha Hayeka a Miltona Friedmana, zástancov laissez-faire kapitalizmu. Jednou z prvých neoliberálnych vlád, možno prvej, bola nedemokratická vojenská junta Augusta Pinocheta v Chile, v ktorej sa s pomocou CIA dostal k moci po puči proti demokraticky zvolenému marxistickému prezidentovi. Neoliberalizmus bol najlepšie znázornený v osobách Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej a od začiatku bol úzko spojený s neokonzervativizmom, zabíjaním komunistov a socialistov a vojnami a diktatúrami v tých častiach sveta, kde by hrozili socialistické vlády.

operation-condor-1024x669
Operácia Kondor bola koordinovaná kampaň teroru po Latinskej Amerike, ktorá mala za cieľ pozabíjať miestnych socialistov a komunistov, nepriamo až priamo podporovaná a organizovaná USA.

V praxi však neoliberalizmus ako fiškálna a ekonomická politika bola katastrofa. Kombinácia zníženia výdavkov a daní spôsobila v mnohých krajinách recesiu a katastrofu ako v Rusku, Argentíne, a spôsobila najväčší nárast deficitov a zadĺženia v generáciách, ako v USA. Zrušiť sociálny štát sa im nepodarilo, len sa ho dodnes stále snažia škrtať a zmenšovať. Praktické následky tejto politiky vidno dodnes v Španielsku, Grécku a Portugalsku. Nezamestnanosť ako v 30. rokoch 20. storočia, neustále škrtanie a žiadny výhľad z krízy von. Rast HDP, možno, ale určite len vo vysokej príjmovej skupine, v podstate v kapitalistickej triede. Nehovoriac o deregulácii, ktorá je dôvodom minulej finančnej a hospodárskej krízy a ktorá sa dodnes plne nezahodila.

maxresdefault
Minister zahraničných vecí USA Henry Kissinger a čilský diktátor Augusto Pinochet v roku 1976.

Reakcia ľavice na neoliberalizmus bola stredová politika, posun doprava. Táto tretia cesta, moderný liberalizmus 90. rokov, by sa dala zhrnúť do slov: kompromisy, mierne zvýšenie daní a fiškálny konzervatizmus. Nepredstavovala ale v nijakom smere návrat k povojnovému modernému liberalizmu. Bill Clinton napríklad pokračoval v škrtaní sociálneho štátu, v deregulácii a v sprísňovaní trestného zákona. Vo svojej podstate bol najkonzervatívnejším prezidentom, pre ktorého stabilita a kompromis boli nadovšetko a dosiahol vyrovnaný rozpočet. Gerhard Schröder s Hartz reformami v podstate vykonával pravicovú, nielen stredovú politiku. Tá „ľavicová“ časť v tomto čase bola vnímaná ako tá sociálne liberálna, legalizácia drog, prostitúcie, homosexuálnych partnerstiev. Toto prijímanie pravicovej politiky je dôvodom úpadku podpory a členstva ľavice na celom svete, z dôvodov, že pokračovala v rovnakých ekonomických politikách, ktoré spôsobili pokračovanie pádu reálnych miezd za prácu.

Neoliberalizmus v nasledujúcich rokoch ako fiškálna a hospodárska politika dohorí a prezentovaný s realitou, bude musieť uznať porážku. Ako hnutie ale to porážka nebude, lebo dosiahol zmenu kultúry a zmenu politického spektra tým, že prakticky ľavicu vymazal z mapy ideológií. Nakoniec, bol to úspech pre tých, ktorí toto hnutie presadili, pre kapitalistickú triedu, ktorej kapitál sa zväčšil. Tá „ľavica“, ktorá dnes zostáva, je buď presne ten nový centrizmus alebo sa ním v najbližších rokoch stane.

clinton_blair

Moderný liberalizmus 90. rokov nedosiahol rovnaký rast miezd ako v povojnových časoch a nedosiahol svoje ciele, podobne ako ostatné liberalizmy. Jeho predstaviteľ, filozof John Rawls, princíp liberalizmu definoval týmito vetami: „Každý osoba má nárok na rovnaký systém rovnakých základných práv a slobôd, ktoré sú s týmto systémom pre všetkých zlúčiteľné a v rámci tohto systému je férová hodnota rovnakých politických slobôd garantovaná,  b/sociálne a ekonomické nerovnosti musia mať dve podmienky: po prvé musia byť spojené s ústavami a pozíciami, ktoré sú prístupné všetkým pod férovou rovnosťou šancí a po druhé sa musia vyvíjať k najväčším výhodám pre najmenej zvýhodnených spoločenských členov.“ str. 69-70

Tento liberalizmus sa čiastočne odvrátil od toho povojnového, lebo napríklad odmieta verejné poistenie alebo zdravotnú starostlivosť ako právo. Jeho chyba leží práve v jeho tolerantnosti, v tej „vágnej koncepcii dobra“. Tvrdí, že nie je založený na metafyzike človeka alebo na určení jednotnej predstavy. Tvrdí slobodu životných štýlov, ale zamieňa to s materiálnou slobodou. Ignoruje jednotnosť ľudí, ktorá vzniká už len tým, že takáto ústava a princípy fungujú.  Jednota, ktorá je nezlúčiteľná so slobodou, ktorú tvrdí, že reprezentuje. Férovosť je nejaký eufemizmus pre rovnosť šancí, chápanie šancí nie je matematické, ale vyplýva skôr z otázky, či to je možné. Neuvedomuje si, že ekonomická nerovnosť, ktorá ignoruje fakt, že vzniká nedobrovoľne a prostredníctvom vykorisťovania, spôsobuje nerovnosť šancí.

cacerolazo_argentina_2001-2002
Protesty v Argentíne v roku 2002.

Súčasná kríza liberálnej demokracie, ktorá tkvie v raste krajnej pravice, je práve kríza nárastu vykorisťovania a pádu reálnych miezd za odvedenú prácu. Je to kríza neoliberalizmu, najmä deregulácie a úpadku odborov. Za posledných 30 rokov sa v celom západnom svete zvyšovala produktivita, bez toho, aby sa zvyšovali reálne mzdy. Dôvod tohto fenoménu leží práve v opustení triedneho boja odborov a ich úpadku do stavu spolupráce s kapitalistickou triedou alebo praktickej neexistencie.

wages
Vývoj produktivity a reálnych miezd v USA v druhej polovici 20. storočia, nožnice korešpondujú presne s nástupom neoliberalizmu.

Moderný liberalizmus v podobe klasickej 90. rokov,  či súčasnej sociálnej demokracie, nemôže navrhnúť alternatívu, ktorá zlepší materiálne podmienky väčšiny ľudí. Ak by to naozaj chcel, musel by sa vrátiť späť a musel by sa dobrovoľne vzdať alebo uvoľniť priestor odborom, ktoré by prostredníctvom hrozby štrajku tento pomer udržiavali. Moderný liberalizmus v sociálnej podobe ale tiež nedokáže ponúknuť alternatívu pre 21. storočie kvôli dvom problémom, ktoré sa zvýraznili v posledných desaťročiach: globálne otepľovanie, ktoré treba vyriešiť približne do 2050 a obmedzenosť prírodných zdrojov, ako pôdy, energetických zdrojov, kovov. Oba tieto problémy nemožno vyriešiť v kapitalizme, keďže ten je založený na návratnosti kapitálu.

Návratnosť kapitálu nemožno zlúčiť s tromi princípmi udržateľnosti naraz: sociálnym, ekonomickým a ekologickým.

Sociálnu udržateľnosť možno dosiahnuť prostredníctvom rastu miezd spolu s produktivitou a tým pádom prostredníctvom zastavenia zvyšovania vykorisťovania. Rast renditov potom možno nájsť v dvoch iných položkách, v raste spotreby a produkcie a v technologickom raste. Technologický rast, spolu so značnou časťou kapitálu bude nutné preinvestovať v obrovskej miere do odvrátenia globálneho otepľovania. Problém je, že súčasné technológie, ktoré by to dokázali spraviť, nie sú rentabilné do veľkej miery a nie sú rentabilné pre väčšinu kapitálu. Ďalší problém možno vyriešiť len zastavením rastu alebo redukovaním spotreby alebo ešte nejakou zázračnou 100 percentnou recykláciou. Tieto tri princípy sa bijú v kapitalizme s najdôležitejšou časťou, renditom. Ak bude kapitalistické hospodárstvo založené na negatívnej návratnosti, bude smerovať k zániku.

fdr-billofrights
Je otázne, či tieto garancie možno dosiahnuť v kapitalizme, najmä, čo si človek predstavuje pod „adekvátnou“ mzdou.

Liberalizmus je vo svojej podstate, či klasický alebo moderný, nemožný projekt. Je to politika ilúzií a fantázie, viac než utopistická. Je to smer dobrých cieľov, ale zlých metód. Vytvoriť rovnosť šancí, rovnosť pred zákonom, princíp výkonu, individuálnu slobodu, ochranu slabších tak, aby sa stali rovnako schopnými ako silní, áno, to všetko sú ciele, o ktoré sa ako západná spoločnosť snažíme už 200 rokov, ale keby sme si zložili ružové okuliare, zistili by sme, prečo sme ich nedosiahli. Krátke štúdium dejín ukáže, že liberalizmus zlyháva práve vo svojej obmedzenosti, v tom, že si zaumienil spraviť kapitalizmus dobrým a ho ubrániť, lebo „nič iné nefunguje“.

Liberalizmus je v podstate naivný socializmus. Myslí si, že môže dosiahnuť spravodlivú spoločnosť len súdnymi procesmi, kultúrou a obmedzeným štátom, ale k tomu, čo bráni spravodlivosti a slobode v spoločnosti, je esenciálne nespravodlivý a neslobodný pomer práce a života v kapitalizme. Chce obmedziť vykorisťovanie na „férovú“ úroveň, mať „etickú“ neslobodu a neudržateľnosť. Ale neuvedomuje si, alebo nechce, alebo klame, že vykorisťovanie, pomer námezdnej práce, stojí v ceste spravodlivej a udržateľnej spoločnosti.

Štvrtá časť v sérii – O demokracii

Nasledujúc časť – Žijeme v demokracii? – bude publikovaný o 24 hodín, link: https://dennikn.sk/blog/zijeme-v-demokracii/

Zdroje: Rawls, John: Politischer Liberalismus, Suhrkamp, Frankfurt, 1998, str. 67-96

 

Teraz najčítanejšie