Môj boj

Vždy, minimálne raz v roku, sa konfrotujem s hodnotami. Či sú správne a dosiahnuteľné. Či správne využívam život a čas, ktorý som dostal. Veď život je dar cieľa. A keby som sa trebárs narodil ako chudák, mal by som cieľ dostať sa z chudoby. V zmysle. Áno, tam je skutočný Boh, ktorého môžeme kedykoľvek objaviť…

Vtedy vystúpim do vysokých hôr. Na miesta, kde nechodí ani zver. Nie preto, že by tam tá zver nechcela alebo nevedela vyjsť, ale preto, že na tých miestach je ohrozené jej prežitie. Spočiatku som sa aj bál, či na tých miestach nestretnem nejakého nebezpečného tvora, ale časom som pochopil, že na také život ohrozujúce miesta, nechodia ani mongoloidi.

Tam, pre živé tvory, pri zlých podmienkach, niet návratu. Na tých miestach ti nikto nepomôže – ani Boh.

A snažím sa tam vždy veľa naučiť o živote… a predovšetkým nájsť tam cestu… pochopiť ľudí… Nemysliac na to, čo je dobré a čo zlé. Neskúmajúc to, čo by chceli iní. Snažiac sa len správne vidieť zmysel, čo v živote chcem a ako to mám vykonať – aký boj mám viesť.

Keď príde búrka.

Keď príde víchrica.

Keď príde chlad.

Keď príde ľadovec.

Keď príde sneh.

Keď príde teplo.

Keď  sa privalí lavína.

Keď udrie blesk a hrom.

… sa premýšľa o tom najdôležitejšom – o prežití.

Ako prežiť, keď udrie do vás blesk, ako nezmrznúť v lavíne? Vlastne skôr koľko. Na každú odpoveď je tak nanajvýš päť minút. Každé chybné rozhodnutie, znamená, že zomrieš. Ako? – To je jedno. Sú len dve možnosti. Mŕtvy alebo živý. Hory nezaujímajú slová. Musíš ukázať, čo dokážeš. Akokoľvek by si sa sťažoval, čokoľvek by si zakričal na hory – hory odpovedia len jediné: „Nerozprávaj – ukáž.“

Zatiaľ som prežil. Ale prichádza sa odtiaľ inakší. Necítiaci už bolesť, necítiaci už zranenia, necítiaci urážky, blesky, hromy, chlad, teplo. Necítiaci nič, len vidiaci svoj cieľ, svoju cestu k nemu a to, ako prežiť na tejto ceste.

Tam sa nech tvoriť a tvor!

Zaveľa v horách každé ráno slnko fajčí zem. A zem napoludnie odpovedá, že už je tehotná. No a ja sa do nich nestariem.

To je miesto, kde hocijaká existencia a akýmikoľvek snami, slobodou, rozumom, vôľou je taká maličká. Tu sa všetko rozplýva.

Ako kvapka rosy, ktorá padá do úst. Sa rozplývaš.

Ako zrno, len tak pohodené na kus hliny. Sa rozplývaš.

Ako dúha po daždi, v ktorej sa zrkadlí slnko. Sa rozplývaš.

Ako ľadovec, stekajúci postupne nadol, do brucha rýb. Sa rozplývaš.

Ako krv, trieskajúca zo srdca, prebodnutého hocikým. Sa rozplývaš.

Ako myšlienka, odsúdená realitou života. Sa rozplývaš – ako chlieb.

Ako zdochlina, zbavená tvaru. Sa rozplývaš.

Ako meteor, vybrúsený dotykom vzduchu. Sa rozplývaš.

Ako šum morskej peny, chcejúcej sa oddeliť od vody. Sa rozplývaš.

Ako mäso, vyvrhnuté hocikedy z hĺbky zeme. Sa rozplývaš.

Ako 30000 nadrealistických koní, zahryznutých do duše človeka. Sa rozplývaš.

Ako nepochopiteľnosť Božej myšlienky, vytrhnutej z kontextu. Sa rozplývaš – ako človek.

Ako prvok, odvodzujúci všetky prípony. Sa rozplývaš.

Ako neznámy, kráčajúci po španielskom námestí. Sa rozplývaš.

Ako moderna, unikajúca z pasce tradície. Sa rozplývaš.

Ako jedna bytosť v toľkých premenách. Sa rozplývaš.

Ako cesta, ktorá sa na svoj počiatok vždy vracia. Sa rozplývaš.

Ako cudzinec, bez hrdosti, ukrižovaný za dedinou. Sa rozplývaš – ako Boh.

V horách sa predstavuje v hlavnej úlohe dynamika bytia. Tu neexistuje osud a uspokojenie. Všetko prežitie je tu otázkou dobrého videnia, počutia a rozhodovania. Tu môže človek nájsť nielen vlastné prežitie, krásu, ale nastokrát i motív. Tu sa rodí i oslobodenie a schopnosť vydobiť si svoju slobodu v živote. Nájsť si svoju cestu. Vytvoriť z ničoho niečo. A urobiť odhodlanie, suverénne využiť svoj život, ktorý som dostal naplno. Tak sa poráža údel. Tak sa vytvára poslanie. Zmysel všetko oživuje.

Tieto miesta mi vždy pripomínajú, že ľudia buď sú hodní svojho života, alebo niesú – ako hovorí Dostojevčina.

Cestou dole z hôr som stretol drevorubača. Ako precízne utínal stromy. Prenikal do štruktúry stromov, akoby nahliadal do hlbín duše – spoznával vlastnosti dreva. Volali ho „Kus železa“ pre jeho neochvejnosť v živote. Nehovoril nadarmo. Bolo to preňho lepšie, ako držať reči s inými prázdnymi rečami. Vážil svoje slová.

„Dobrý deň, Pán Železo“, kričím na neho z diaľky, aby na mňa nespustil dajaký strom.

„Dobrý deň“, odpovedá mi, prerušujúc rub.

„Rúbete? Rúbete? Oddaný výrazom svojmu remeslu?“, nadväzujem rozhovor. „Tu je asi len váš svet?“

Odpovedal už uvolnenejšie – „Tu človeku nepomôže tváriť sa ako prostitútka, naoko. Tu pomôže iba skutočný prirodzený nemilosrdný pohľad. A áno toto je skutočný svet, v ktorom píšem dediny stromov i celého lesa. Nebo chytiť takýto svet do rúk. Chytiť drevo“, povedal si drevorubač, „to je pre mňa chvíľa potešenia, chvíľa zmyslu. Chytím ho do rúk a tvarujem. Tu je svet pre mňa úplný. Tu dávam všetkému podobu. Dajte mi hocaký tvárny materiál a ja vdýchnem do neho život. A vy, čo robíte v týchto končinách? Ľudia sú zväčša nespokojní z neúplnosti sveta. Preto ste prišli do hôr? Prišli ste pochopiť ľudí a svet?“

„Hm“, zamyslel som sa, „to sa dá len celým svojím životom. Prišiel som sem hľadať, čo môžem vedieť? Čo mám konať? V čo smiem dúfať? – Ako hovoril filozof – uvidieť svoj boj. Posilniť sa v tom, čo chcem dosiahnuť, to som prišiel hľadať. Usiloval som sa, aby mi v horách vedomie všetko napovedalo. Aby ma zabilo, alebo zušľachtilo. Aby mi odhalilo zmysel v tom, čo je skutočné, ale aj v tom, čo je možné. Aby ma doviedlo k odolnosti pre život. Keďže ľudia neradi načúvajú zmyslu. A neradi preň niečo obetujú.“

„Hej“, doplnil, “ je to pre nich ľahšie, neradi sa oddávajú myšlienke, radšej hľadajú nejaký benefit. Pozerajú a nevidia. A aj by videli, ale neveria. A našli ste to, čo ste prišli hľadať?“

„Hej, našiel“, nerušene som odpovedal. „Nič ma už nebolí. Nič už so mnou nezakýva. Žiadne urážky, žiadne špinavosti – unesim to! Naučil som sa tu čakať neočakávané, nájsť nevysvetliteľné, dokázať nedosiahnuteľné. Všetko niesť ako Boh. Žiť ako Boh. Milovať ako Boh. Tu sa rodí človek, pripravený viesť svoju silu k dosiahnutiu cieľa.“

„Je dobre, že ste našli, čo ste hľadali, Pán Ž. S ľuďmi sa netrápte až tak veľmi. Veď ich poznate. Vedia byť hranatí, krehkí, malí, veľkí, rôzni, vždy iní, zábudlivý, ľudsky zlí, či dobrí – ako ľudia. Nielenže zrealizujte svoje sny Pán Ž., ale ich i naplno prežite – nech to ľudia vidia a poučia sa. Nech všetci jasne uvidia váš zmysel a boj, ktorý o tento zmysel vediete.“

„Budem si to pamätať a podniknem to“, odpovedal som súhlasne. Odzdravili sme sa a každý z nás išiel za svojím rozhodnutím zmyslu.

Dobro je to, čo ti dáva zmysel. To je “ Boha myšlienka“.

A môj zmysel, môj boj, bude všetkými videní, bude všetkými počutí…

(Pokračovanie nabudúce…)