BLOG
Anastasia Sevastyanova
Anastasia Sevastyanova
1 122

Môj dlhý ruský príbeh

Narodila som sa v Moskve. Keď som mala dva roky, presťahovali sme sa na Slovensko, ktoré, nech to znie ako príšerné klišé, sa stalo mojim domovom. Už tretí rok čakám na svoje slovenské občianstvo a už pomaly prestávam tušiť, kto vlastne som.

Foto N - Tomáš Benedikovič

Písala som svoju národnosť ako ruskú, ale v poslednom čase som prestala. Vlastne teraz pomaly ani neviem, akú národnosť mám. Ruska to určite nebude, na slovenskú si netrúfam. A prečo? Lebo som tretí rok v stave, kedy neviem, kto som, občiankou akej krajiny budem a čo so svojou situáciou môžem robiť. Levitujem v priestranstve slovenských cudzincov, ale zároveň sa cítim veľmi slovensky, som Ruska, ale v Rusku som už dlho nebola a ani sa tam na dlhší čas nechystám.

Ešte keď som bola o dosť mladšia, som sa rozhodla že sa svojho ruského občianstva, svojho pasu a svojich volebných práv v Rusku vzdám. Prišlo mi to prirodzene a aj keď nerada rozputávam diskusiu o svojom národnom cítení (lebo vždy sa nájde niekto, kto mi vytkne, že nie som pravá Slovenka a nikdy ňou nebudem - a ja o pomenovanie "pravá Slovenka" ani nestojím, lebo som sa narodila v Moskve ruským rodičom), cítim sa určite viac slovensky ako rusky. Rusko je mojim koreňom, veľmi hrubým a samozrejmým, ale zároveň som so Slovenskom spätá väčšinu svojho života, vyrástla som tu, a pre pravých tradičných národovcov prezradím - naučila som sa robiť halušky. A fakt mi to ide. Rusko mám rada, takou nostalgickou láskou, bez ktorej si neviem predstaviť samu seba - keby sa do Ruska už nikdy nemôžem vrátiť, asi by ma roztrhlo. Ale zároveň tam nechcem žiť. Život v strednej Európe ma veľmi zmenil a v Rusku by som sa zaradiť do spoločnosti vedela len s veľkou dávkou ťažkosti. A som príliš pohodlná sa tam vrátiť.

Pred troma rokmi, v deň svojich narodenín, som si dala narodeninový dar. Išla som na krajský úrad a požiadala o slovenské občianstvo. Mala som na to plné právo - dlho tu žijem, som bezúhonná, slovenčina je môj druhý rodný jazyk. A na tom moje patálie so slovenskou stranou skončili. O rok som dostala prísľub, že ak odovzdám ruské občianstvo, dostanem slovenské. Veľmi ma to potešilo. Bola som o krok bližšie k svojmu, ak nie snu, ale jednému veľkému cieľu. Stať sa občiankou krajiny, občiankou ktorej sa duchovne cítim.

Trochu odbočím a poviem o nevýhodách života Rusky v Európe. Nikam sa nemôžem pohnúť bez cestovného pasu. Raz som na cudzineckej skoro dostala pokutu 200 EUR len za to, že som si pas zabudla doma a prišla som po nejaké potvrdenie. Aj keď mám na Slovensku trvalý pobyt, ktorý si môžem predlžovať už navždy, nemôžem ísť na poštu a vypýtať si, napríklad, výpis z obchodného registra. Minule ma odtiaľ pracovníčka veľmi nepekne vyhodila - vraj cudzinci nemajú čo využívať služby pre Slovákov. Bez pasu nemôžem šoférovať. A s pasom je to dosť nepraktické, lebo vždy keď nasadnem do auta, musím rozmýšľať, kde ho vlastne mám. A ani náhodou nemôžem bez ruského cestovného pasu ísť do iných krajín šengenskej dohody - už ma raz za to deportovali z Poľska (v noci, v lese, na hraniciach, v zime). Je to veľmi nepraktické, pre človeka, ktorý na Slovensku žije dlhodobo a nechce sa zamýšľať nad tým, že je stále pre krajinu a pre Európu cudzinec. Nechcem všade so sebou nosiť ruský pas, lebo ak ho stratím, je to ďalšia komplikácia.

Okrem toho, sú tu praktické vízové veci. Nemôžem ísť do Anglicka, lebo by som musela mať víza, ktoré sa dávajú do pasu a dajú sa získať vo Viedni alebo Varšave a musím tam na ne počkať alebo dvakrát po ne cestovať. Potrebujem víza vlastne skoro všade. A na Slovensku nie sú ambasády krajín, ktoré by vydávali víza takým ako ja. Ako príklad, Anglicko. Slováci môžu bez víz ísť do viacerých krajín. Ja také privilégia nemám a pred každou cestou si musim zistiť, akú haldu papierov, cestovných dokladov, potvrdení či nebodaj víz, musím dostať.

Áno, trochu závidím svojim slovenským kamarátom, ale spolu s tým, chcem na Slovensku voliť, pracovať bez zbytočných prekážok alebo dostať poondiatý výpis z obchodného registra na pošte. A chcem byť pre Slovensko užitočná, chcem byť prínosom pre krajinu, v ktorej žijem, nie (logicky)pre tú, v ktorej nežijem. Tá sa zo mňa nikdy nestratí, ale zároveň chcem mať na ňu pekné spomienky. A chcem sa tam vracať s nostalgiou. Hlavne - chcem mať chuť sa tam vracať.

A to všetko je, samozrejme, jasné. A Slováci ma prijali a sľúbili, že môžem byť Slovenka. Ale vtedy prišli Rusi s tým, že môj ruský príbeh ani zďaleka neskončil, nech som na Slovensku akokoľvek dlho. A že vzdať sa ruského občianstva je tak zúfalo ťažké, že nech si svoju rodnú krajinu akokoľvek vážiš, zostaneš z nej sklamaný a znechutený.

Začalo to tým, že na vystúpenie z ruského občianstva treba haldu papierov z Ruska. Po tie treba, logicky, ísť do Ruska, vybavujú sa veľmi dlho a veľmi pomaly. Samozrejme, zarátajte do toho státie v rade na úradoch, veľa potvrdení na to, aby ste tieto spomínane papiere dostali a máte pred sebou obraz veľmi zúfalého človeka, ktorý si musí zobrať voľno, odletieť na svoje miesto ruského bydliska a ísť po úradoch. Treba sa vypísať z adresy bydliska, mne trebalo aj vymeniť občiansky, dostať daňové potvrdenie, potvrdenie bytového združenia, ešte pár hárkov, ktoré potvrdzujú, že ma v Rusku nič nedrží. Musím uznať, že som papiere dostala za týždeň- ale to vôbec nebolo úradmi, skôr dobrými priateľskými ľudmi, ktorí vedeli vydávanie hárkov posúriť. A potom som sa ocitla na konzuláte na Slovensku, kde som musela vypísať žiadosť, o ktorej vypĺňaní sme nemali tušenia ani ja, a mám pocit, že ani pracovníci konzulátu. Poslednou kvapkou bolo to, že ma poprosili, aby som im do žiadosti napísala číslo svojho slovenského maturitného vysvedčenia na miesto, kde malo byť číslo môjho vysokoškolského diplómu (ktorý ešte nemám). Vysmiala som sa im do tváre, povedala, že keby si ho prosia, vymyslím im šesťmiestne číslo, ktoré tam napíšem, ale ani náhodou nepôjdem domov bez dokončenia podania. Nakoniec mi dovolili to číslo tam nepísať, ale veľmi milo pohrozili, že je veľmi pravdepodobné, že mi z ruského občianstva vystúpiť nedovolia. Že je to veľmi komplikované a žiadosti sa im vracajú haldami a nie vždy je jasný dôvod. Môže byť napríklad taký, že nepíšem krasopisne a niekto sa niekde zatváril, že po mne nevie prečítať predložku. Alebo, že som do žiadosti nenapísala všetkých svojich blízkych, žijúcich v Rusku. A je jedno, že väčšinu svojej gigantickej rodiny ani nepoznám.

Vystavili ma von z dverí na teplé jarné slnko, aj keď môj výraz tváre naznačoval, že mám ešte veľa otázok.

Oficiálna doba čakania na odpoveď je pol roka. Samozrejme, už je po, a moja žiadosť sa niekde rozplynula. Nik o nej nič nevie. Stratila sa v čiernej diere ruskej byrokracie a ja som taký človek - nikto. Nerobím si žiadne plány na najbližšie mesiace, lebo netuším, aké budem mať doklady, aký pas a či vôbec budem nejaký mať. Žiadne letenky, dovolenky a aj takú obyčajnú cestu do Rakúska si musím vopred naplánovať. A ja naozaj občas mám veľmi zvláštny pocit, že sama neviem, kto som, kým budem, neplánujem si budúcnosť, lebo zatiaľ sa mi nedostalo práva slobodne sa rozhodnúť, v ktorej krajine chcem žiť. Slovensko na mňa čaká, trpezlivo mi odpovedá na maily a sľubuje, že keď vyprší čas, dokedy je môj prípad kvôli Rusom prerušený, tak to budú spolu so mnou riešiť. Ale nevedno, čo sa stane dovtedy, možno mi vystúpiť nedovolia. Zatiaľ sa držím filozofie, že som "občanom sveta" a utešujem sa tým, že svet je dnes tak globalizovaný, že je jedno, aké doklady mám. Aj keď, to, samozrejme, nie je ani náhodou pravda.

V marci to budú tri roky, čo čakám na svoje slovenské občianstvo. Bude to veľmi vytúžená udalosť, ak ho raz dostanem. Asi svoj slovenský rodný list a cestovný pas pokrstím šampanským.

Ale, keby som stále v tomto stave aj v budúcom roku,  pôjdem na konzulát a zúčastním sa volieb ruského prezidenta. Nech mám aspoň svedomie čisté, keď už som takou poctivou občiankou, o ktorú sa moja rodná krajina tak bojí prísť.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Dnes na DenníkN.sk

Narodila som sa v Rusku a vyrástla striedavo v Moskve a na Slovensku. Teraz tu študujem dokumentárnu réžiu.

Blogy

|