Môj November
Je skoro ráno, sedemnásteho novembra. A ja spomínam, aký bol vlastne ten môj November, pred dvadsiatimi piatimi rokmi. Napadli mi tri situácie, na ktoré si spomeniem vždy, keď oslavujeme November 89.
Mal som vtedy 18 rokov a 10. novembra 89 som bol náhodou v Prahe. Zažil som teda na poslednú chvíľu tú typicky šedivú, novembrovú, a stále ešte socialistickú Prahu. Sediac s otcom v reštaurácii Pelikán Na Příkopě som netušil, že už o týždeň bude všetko inak.
17. novembra sme na ORF sledovali prvé správy o tom, čo sa stalo v Prahe a ani vtedy nám poriadne nedochádzalo, že už to naozaj prasklo.
Tretia a najsilnejšia chvíľa prišla pre mňa 22. novembra, keď sme so spolužiakmi z Konzervatória napriek vyhrážkam riaditeľa a jeho snahe zabrániť nám v tom, išli po prvý krát na míting na námestí SNP.
Nedá sa to opísať, a nedá sa to zrejme ani inak zdieľať, ten náhle sa dostavivší pocit skutočnej slobody. Hlboké pochopenie faktu, že niečo, čo nad nami viselo ako trvalá hrozba, niečo, o čom sme si mysleli, že nám možno po celý život bude ovplyvňovať to, ako budeme žiť, je zo dňa na deň preč. Najlepšie to azda dokáže vyjadriť konštatovanie jedného môjho dobrého kamaráta: „Ako keď prd vyvetráš“.
November nemá byť určite len o spomienkach a minulosti. Život v minulosti, tak isto ako v budúcnosti je premrhaný život, musíme žiť tu a teraz. Ako napísal C.S. Lewis: „Povinnosť plánovať zajtrajšiu prácu je povinnosťou dneška; aj keď jej materiál je požičaný zo zajtrajška, povinnosť, ako všetky povinnosti, leží v Prítomnosti.“ Zabúdať ale na minulosť je luxus, za ktorý sa platí vysoká cena, často krvou. Preto je dobre pripomínať si, ako sa veci mali pred Novembrom, uvedomovať si chyby a zlyhania, ktoré prišli po ňom a pracovať na tom, aby sme šancu, ktorú nám poskytol, nepremrhali.
