Moja cesta
Určite ste počuli už o Báthoryčke. Ak očakávate ,že začnem písať o mojej spojitosti s grófkou Báthoryovou tak… Vás asi sklamem. Ale niečo predsa len pre Vás mám … moja cesta začína presne tam, pod Čachtickým hradom ….
Žila som v rodine, kde na prvom mieste bola záhrada a pestovanie ovocia či zeleniny. Náš voľný čas trávili klasickým dedinskými prácami medzi, ktoré patrilo aj zbieranie byliniek, ich sušenie a ich príprava na zimu. Škola, ktorú som navštevovala v susednej dedine, znamenala pre mňa každodenné dochádzanie vlakom a autobusom. Čo pre nás samozrejme znamenalo žiadne krúžky po škole, aby sme mohli stihnúť prvý autobus a dostať sa domov. Bola to klasická dedinská škola, ktoré na dedinách nájdete ešte aj dnes. Familiárna škola, kde každý každého poznal, ale bez výučby jazykov.
Život na dedine bol príjemný a jednoduchý, možno až taký, ako v slovenskej rozprávke, ale napriek tomu som cítila, že mi niečo chýba. Niečo nepoznané, mala som proste pocit túlavých topánok. Lákal ma nepoznaný svet, a ja som ho chcela veľmi spoznať. Čo bolo možno aj zvláštne, s našimi sme totiž nikde necestovali a o svete som vtedy naozaj nevedela nič. Najďalej, kde som sa vtedy dostala bolo do Bratislavy. V tej dobe som sa na škole učila len ruštinu a zo zahraničia som poznala akurát cibuľové veže z Moskvy.
Vedela som však ,že mi to stačiť nebude. Na škole sme mali nepovinný predmet – nemčinu. dobrovoľne som sa na ňu prihlásila, kedže ma v učení cudzieho jazyka nikto z rodiny v tej dobe nepodporoval, teraz s odstupom času mi to pripadá, akoby som sa v tej dobe učila čínštinu.
Podľa vzoru dcéry našich rodinných známych, ktorý sa odsťahovali do Ameriky, som sa rozhodla pre hotelovú školu v Piešťanoch. A tam prišlo vytriezvenie v podobe výučby nemeckého a anglického jazyka, dokonca v treťom ročníku sa priberala aj francúzština. V tej dobe som samozrejme patrila jazykovo ku slabšej skupine. Bola som nespokojná, mala som svoje ciele a sny a medzi ne patrili aj cudzie jazyky. A tak som svoju jazykovú nevybavenosť doháňala doučovaním.
Chcela som ísť do sveta, učiť sa jazyky, čo v tej dobe bolo ešte dosť obtiažne a jediná rada môjho otca znela: „Len ty pekne ostaň doma!“ Ostala som…. Až kým sa mi nepodarilo vycestovať na 3-mesačnú prax do Nemecka. Tam so zistila, presne kam patrím
Áno, že patrím do sveta!
