Moja futbalová minulosť

K napísaniu tohto textu ma inšpirovali skvelé texty Sama Marca o niektorých takmer zabudnutých epizódach z histórie futbalu. Napísal o už epochálnom zápase Manchestru proti Bayernu, o neuveriteľnom príbehu Artmedie Petržalka, o tradičnom vianočnom futbale v Anglicku, o legendárnom Trifonovi a naposledy o dvoch rokoch slávy Dynama Kyjev. Píše to tak dobre a pateticky (bona fide!), že si to treba vždy len vychutnať a ani sa nepokúšať o niečo podobné.

Čo ale nikdy nebude môcť Samo napísať, je príbeh o mojej vlastnej futbalovej epizóde. Nie je taká zaujímavá ako vyššie linkované, ale pre mňa oveľa dôležitejšia. Som človek, ktorý musí mať vždy nejakú vášeň, dalo by sa napísať až závislosť, pretože inak nevidí dôvod ráno ani vstať z postele. Jedna kamarátka ma raz označila za “večne nespokojného nasávača slasti”, s čím nesúhlasím iba v tom, že som v skutočnosti počas nasávania “večne spokojný”. Tou slasťou bol počas celej mojej mladosti futbal.

Ľahké začiatky

Celé to začalo tým, že mi tesne pred dovŕšením siedmych rokov kúpili rodičia na Vianoce loptu. Pravdepodobne za tým bola snaha otca, ako takmer každého otca, mať zo svojho syna slávneho futbalistu. V tom čase som našiel iba jedného kamaráta, ktorý bol ochotný so mnou túto loptu zdieľať, rozumej stáť v bráne a chytať moje petelice. Volá sa Michal Homoľa a jeho celé meno sem píšem jednak kvôli kreditu a tiež kvôli tomu, aby sa mi prípadne ozval a šli sme si na tie časy zaspomínať.

Po asi pol roku našla moja milovaná mama nejakú zmienku o akejsi prípravke pred prijímačkami do Slovanu Bratislava. Chodili sme tam asi 50-ti chalani polroka kvôli jednému jedinému cieľu – vstupným testom vtedy najväčšieho a najslávnejšieho klubu na Slovensku. (Trénoval nás tam pán, ktorého meno radšej uvádzať nebudem, keďže zhodou okolností s ním ešte aj dnes hrávam občas futsal, a je to už veľmi mrzutý pán.) Možno to bolo šťastie, možno nie, ale týmto testom som prešiel.

Mal som už osem rokov, pričom väčšina mojich spoluhráčov už boli ostrieľaní borci s dvojročnými skúsenosťami. Z toho vyplýva ponaučenie č. 1: ak chcete mať zo svojho dieťaťa športovca, urobte to čo najskôr. Ale nevadí, prirodzeným talentom to dobehnem, hovoril som si (a možno aj nie). Štart bol doslova ostrý – žiaci kedysi hrávali predzápasy pred veľkými zápasmi mužov, takže som pár mesiacov po príchode nastúpil v základnej zostave pred postupne vypredávajúcim sa Teheľným polom, proti mladším žiakom Ferencvárosu Budapešť.

Plné štadióny

Písal sa rok 1992, cez Ferencváros sme postúpili, takže sme sa v ďalšom zápase postavili proti mladíkom z AC Miláno. Nepamätám si už výsledky, ale pamätám si, že tí prekliati mladí Taliani boli o dve triedy lepší ako my a naložili nám čo sa do nás vošlo. Potom si ešte spomínam na zápasy proti Aston Ville, či Borussii Dortmund. Pre nás mladých chalanov to bolo niečo ako druhé Vianoce, aj keď pri bližšom pohľade bolo vidieť, že ľudia v hľadisku sa sústreďujú viac na svoje debaty, zápasové biltény a klobásy s pivom.

Všetko išlo ako po masle, hral som v základnej zostave Slovanu Bratislava ako stredný záložník so skôr defenzívnymi a “dispečerskými” úlohami (v tom čase som bol Guardiola, neskôr túto rolu prevzal Xavi, dnes taký hráč Barcelone chýba, keďže Sergi Samper tieto očakávania nenaplnil), ale prišiel prvý zlomový okamih mojej kariéry. Bolo sa treba rozhodnúť, či budem pokračovať na osemročnom gymnáziu Kalinčiakova, alebo budem študovať niečo normálne. Napriek môjmu vtedajšiemu odporu rozhodla mama veľmi rezolútne – matematické Gymnázium Haanova.

Tu si dovolím jednu odbočku: aj na tejto škole som samozrejme hrával ako reprezentant školy (bola to najlepšia a pritom oficiálna ulievačka zo školy) a v jednom z ročníkov sme sa dostali až do celoslovenského finále. Sám by som to samozrejme nedokázal, pomáhal mi v tom jeden z najtalentovanejších futbalistov akých som v živote spoznal – Ďuro Stašiak. Ja ako mozog tímu a dvorný nahrávač, on ako neomylný zakončovateľ. Finále sa hralo pred plným štadiónom detí (lebo MDD) a hoci sme v ňom prehrali, bol to veľký zážitok.

Kalinčiakovci

Naspäť k Slovanu. Rozhodnutie neísť na futbalové gymnázium bolo síce múdre (díky, mami), ale spôsobilo rozdelenie na dve mužstvá, pričom to moje bolo “B-čko”. Občas sme hrali spolu, občas oddelene, ale “kalinčiakovci” mali vždy prednosť. Brali sme to ako veľkú krivdu, ale taký je život, taký je futbal. Ešte ťažšie sa to znášalo vtedy, keď sa chodilo na turnaje po celej Európe a z týchto dvoch tímov sa musel vyskladať pochopiteľne iba jeden, pričom z B-čka šlo vždy iba zopár najlepších. Spočiatku som medzi nimi bol, postupne čoraz menej.

Odhliadnuc od toho, že niektorí rodičia tieto výlety “sponzorovali” (moji nie) a ich deti mali potom prednosť, svoju úlohu začal čoraz viac zohrávať aj druhý faktor – niektoré deti dospievajú skôr, iné neskôr. Ja som patril do tej druhej skupiny a úprimne, nebolo to nič príjemné. Navyše, niektorí chalani vedia byť v tomto veku dosť krutí a keby som nebol odolný z domu, dopadol by som ako niektorí spoluhráči, ktorých to doslova zložilo. Ponaučenie č. 2: v týchto situáciách odporúčam deťom zaobstarať dobrého psychológa.

Nepamätám si to presne, ale niekedy vo veku 14 rokov som už viac sedel na lavičke ako hral, takže som sa rozhodol prestúpiť do Artmedie Petržalka, vtedy tretieho najlepšieho klubu, po Slovane a Interi. Najkrajšie príbehy píše sám život (mám povolené jedno klišé denne), takže prvý zápas v novom drese som po vybavení prestupových papierov absolvoval práve proti Slovanu, čiže bývalým spoluhráčom. Hrali sme na pôde súpera, mne dôverne známom vedľajšom ihrisku (teraz tam stoja Tri veže) a vyhrali sme 1:0. A trikrát hádajte, kto dal ten jediný gól!

Vrchol

Bol to vrchol mojej futbalovej kariéry, takže mu venujem celý jeden veľký odstavec. Zápas to bol vyrovnaný, obaja súperi sa dobre poznali (najmä ja som poznal súperov lepšie ako spoluhráčov), takže v prvom polčase sme sa len oťukávali, resp. okopávali. V druhom polčase už boli obaja tréneri nervózni a chceli vyhrať, takže naordinovali ofenzívnejšiu taktiku. A potom to prišlo: rohový kop, odrazená lopta a ja, kontrolujúci celú situáciu spoza šestnástky, som nemohol urobiť nič iné, iba z celej sily vypáliť. Dodnes si spomínam na ten pohľad, ako moja prízemná, no prudká krížna strela prechádza pomedzi všetkých hráčov v porohovom chumáči nôh, tiel a ktovie čoho ešte. Brankár sa práve z dôvodu prípadného teču hádzal až na poslednú chvíľu, takže bol proti mojej dobre umiestnenej jedovke bez najmenšej šance. Chvíľu som nevedel, čo mám robiť. Jednak som nebol z mojej pozície zvyknutý dávať góly a po druhé som ako prvé zahliadol sklamané, až nasraté tváre mojich bývalých spoluhráčov. V druhom slede ich otcov, ktorí ma ešte pred pár týždňami vozievali z tréningu domov. Veľmi som sa teda navonok netešil, ale vo vnútri išlo o ten najkrajší pocit z mojej mladosti. Čistá satisfakcia, ako z béčkového hollywoodskeho filmu.

Ťažké konce

Potom ešte približne dva roky v Petržalke, kde to malo podobne zostupný priebeh ako v Slovane, čiže spočiatku základná zostava a postupne čoraz dôvernejšie spoznávanie lavičky. Pretože ako raz povedal môjmu otcovi jeden tréner ešte na Slovane, Rado má najlepšiu kondičku (12-minútovky som dával bežne cez 3000) a je jeden z troch najtechnickejších, ale aj jeden z troch najpomalších hráčov. A kým tie prvé dve sa natrénovať dajú, to tretie (rýchlosť, resp. dynamika) je buď dané, alebo nie je.

Už počas môjho pôsobenia vo vtedajšom klube Ivana Kmotríka som teda pochopil, že zo mňa nástupca Guardiolu nebude, takže som sa postupne, aj napriek neskrývanému odporu stále snívajúceho otca, začal venovať iným veciam. Napríklad osobnému životu (prvýkrát som sa s dievčaťom bozkával až v šesťnástich!) alebo čítaniu kníh. Na sklonku mojej kariéry som ešte hrával viacmenej rekreačne za TJ Spoje, kde som hral okrem staršieho dorastu párkrát aj za mužov, ale to už bola čistá okopávačka, tak som to veľmi rýchlo nechal tak. Ponaučenie č. 3: Keď vaše dieťa na niečo nemá prirodzené vlohy, netreba to siliť. Niekde pri prechode z dorastu do mužov totiž treba urobiť vážne rozhodnutie, či má zmysel pokračovať a skúšať rôzne hosťovania v tretích a štvrtých ligách, alebo si povedať pravdu a pochopiť, že hviezdou nemôže byť každý a radšej sa zamerať na niečo iné.

Rapperi

Dnes sa mi ťažko posudzuje, či bolo lepšie stráviť mladosť na trávnikoch, alebo by to bolo lepšie na petržalskom sídlisku. So žiadnym z mojich bývalých spoluhráčov neudržiavam kontakt. Iba dvaja z nich sa stali aspoň ako-tak úspešnými futbalistami (Filip Šebo, ale s tým som sa na Slovane a v Petržalke skôr míňal a Juraj Piroska, ktorého som školil na sídlisku ako malého talentovaného chlapca), viacerí sa prekvapivo stali známymi rappermi (Majk Spirit, Miky Mora, Kali, či Moloch vlavo), iní sú úspešní v iných oblastiach (pozdravujem napr. Števa Eiseleho, ktorý skončil tretí v tohtoročnej ankete OTO). Mnohí ale neuspeli nielen vo futbale, ale ani v živote. Vidieť ich ako nezamestnané trosky popíjajú vyprchané pivo v posledných pajzloch je pre mňa vždy veľmi smutný pohľad. Riskli to s futbalom, ale nevyšlo to.

Jedno viem ale s absolútnou istotou. Mať pre niečo vášeň je ten najkrajší pocit, aký môžete v živote zažiť. Futbal som desať rokov hral, trénoval, pozeral v televízii, mastil na počítači, tipoval v stávkovej, s loptou som doslova vstával a zaspával. Kto nezažil, nepochopí.