Denník N

Moje milé ocenenia

Veru, to by ma nenapadlo, že Bratislava/nahlas a jej príbeh, sa raz dostanú do pozornosti národných inštitúcií a fakticky tak zaujmú miesto v kalendári historických udalostí Slovenska. Včera, v spojení s menom Maňa Hubu a mojím, aj do zoznamu štátnych vyznamenaní.

Páči sa mi zásada, že najprísnejším sudcom má byť každý sám sebe. Prijímať kritiku iných, ale o jej oprávnenosti nechať nakoniec rozhodovať inštanciu najvyššiu – vlastné svedomie. Rovnako, len s opačným znamienkom, je to aj s oceneniami.

Zatiaľ čo návodov na to, ako sa vyrovnať s neúspechom, rozchodom, neverou a samozrejme aj kritikou je neúrekom, o tom, ako sa vyrovnať s úspechom, pochvalou, zlatou medailou, červeným diplomom alebo dokonca so štátnym vyznamenaním, nenájdete ani jeden! Možno aspoň jeden univerzálny – berte to s úsmevom.

V posledných dňoch minulého roku, som si to mohol vyskúšať na vlastnej koži. A keď som pátral v pamäti, kedy ma v živote postihlo niečo podobné, spomenul som si na pár milých  zážitkov.

Časť mojej povinnej vojenskej služby som strávil, čiže „odsálamoval“ na chirurgii Vojenskej nemocnice v Českých Budejoviciach. Hospitalizáciu som trávil rabovaním neideologických titulov v miestnej knižnici. Pamätám si konkrétne na „Výbor z listú Luciliovi“ od L. A. Senecu a Platónovu „Obranu Sókrata“. Písal sa rok 1983! Našla by sa takáto literatúra v niektorej z vojenských nemocníc dnes? To čítanie ma liečilo viac ako zdravotníctvo socialistickej armády a ochotne som sa o všetky antické múdrosti delil s ostatnými „vojíny“ na izbe. Najvďačnejším poslucháčom bol vojak Beránek, myslím, že v civile kuchár, ktorý ležal na vedľajšom lôžku. Po jednej z tých krátkych lekcií filozofie, pri ktorých na mňa obvykle hľadel s vytreštenými očami, sa postavil a s dojatím vyhŕkol: „Flamíku, ty seš moudřejší než Lenin!“ Možno si v tom okamžiku uvedomil, že existuje čosi ako múdrosť a ideál mravnosti a z vďačnosti za ten zážitok ma postavil nad najvyššiu autoritu, akú vo svojom živote poznal. Vidím ho, ako tam stojí v otrhanej fľakatej vyblednutej modrej nočnej košeli a beriem to od neho ako jedno z mojich ocenení.

Druhá spomienka sa viaže k jarným mesiacom roku 1992, kedy sme spolu s Ernestom Valkom rozbiehali novozriadený Ústavný súd Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v Brne. Ernest, ako predseda ÚS sa s obrovským nadšením venoval činnosti senátov a pléna, ja, vedúci kancelárie ÚS, som konsolidoval asi šesťdesiat členný aparát úradu. Podľa organizačnej štruktúry k mojej pozícii patrili aj dve asistentky. To, že o rok budeme tento úrad deliť na Český a Slovenský nás nikoho ani vo sne nenapadlo a pracovali sme naplno. Porady bežali ako kolotoč a úlohy sa len sypali. Asistentka, pani Katarína K., po otcovi Slovenka, toho mala nad hlavu a chodila si ku mne často po rady a rozhodnutia aj vo veciach, ktoré mohla spraviť sama. Obaja sme to brali, ako efektívnu spoluprácu. Po pár mesiacoch za mnou prišla a ako vždy veľmi úslužne sa ma spýtala, či mi môže niečo povedať. Vážne sa na mňa potom pozrela a povedala: „Pane kancléři, musím Vám říct, že Vy jste v celém mém životě jediný šéf, který je inteligentnější, než já“. Už sa nepamätám, či som sa najprv smial a potom jej poďakoval alebo naopak. Bola to cieľavedomá, poctivá, pracovitá ambiciózna pani v stredných rokoch. Neviem, koľko zamestnaní a šéfov mala za sebou, ale aj jej ocenenie si vážim.

Tretí zážitok musím stručne uviesť aspoň tým, že kolegovia v mojom tíme mi k narodeninách darovali vankúšik, asi s dvanástimi papierovými medailami, každá bola za jeden z projektov, ktoré som za dvadsať rokov v Nadaci Partnerství vymyslel, zrealizoval a aj udržal pri živote. Taká milá „česká recese“. Za jeden z tých projektov – „Moravské vinařské stezky“, sme dostali dvakrát cenu na odbornom veletrhu. Ceny z krištáľového skla sú na parapete okna v našej kancelárii. Osobné ocenenie profesijných združení v cestovnom ruchu, s názvom „Srdce pro region“, som za projekty na Morave dostal minulý rok. Aj srdce je z krištáľu. To ale nie je pointa.

S prednáškami a prezentáciami o „vinařských stezkách“ som sa zúčastnil na mnohých fórach. Najradšej mám semináre so starostami obcí, ale často boli ich účastníkmi aj top manažéri z ministerstiev, či agentúry CzechTourism. Celkom nedávno som sa na takom seminári stretol s ľuďmi z turistickej branže z Vysočiny. V diskusii mi potom jeden z nich povedal, že o našich projektoch im rozprávali práve odborníci z CzechTourismu. Citujem: „Šéf odboru regionálních produktů nám řekl, že ten, kdo vymyslel Moravské vinařské stezky, musel být Bůh!“

Tak, tie tri vety – to sú tie moje milé ocenenia.

A to posledné sa začalo v októbri minulého roku, keď som dostal pozvánku od Ústavu pamäti národa (mám ho stále spojený s Jankom Langošom) na konferenciu o Bratislave/nahlas po 30. rokoch. Veru, to by ma nenapadlo, že tá útla zelená brožúra a jej príbeh, sa raz dostanú do pozornosti národných inštitúcií a fakticky tak zaujmú  miesto v kalendári historických udalostí Slovenska. Včera, v spojení s menom Maňa Hubu a mojím, aj do zoznamu štátnych vyznamenaní.

Ak raz vznikne nejaký pamätný kútik s panelom o Bratislave/nahlas, Rad Ľ. Štúra rád pridám ako jeden z exponátov. Patrí totiž desiatkam a stovkám našich kamarátov ochranárov, spoločenstvo ktorých mne i ďalším, pomohlo prežiť aj za komunistov so zdravým rozumom a rovnou chrbticou.

Tak som sa teda zmieril i s prijatím skutočného štátneho vyznamenania. Do mojej zbierky by mi úplne stačilo podanie ruky s pánom prezidentom Andrejom Kiskom a stretnutie s tou skvelou partiou ďalších ocenených. Za oboje, pán prezident, ďakujem.

Teraz najčítanejšie