Monika Vrzgulová: Ľudia strácajú schopnosť navzájom sa počúvať a rozprávať

Poznatky z výskumov sa snažím spracovávať nielen do vedeckých textov, ale aj do vzdelávacích materiálov, prednášok, workshopov. Jedna z hlavných pracovných metód, ktorú používam, je rozhovor. Rada sa rozprávam s ľuďmi, počúvam ich názory, zaujímajú ma ich príbehy a postoje. Preto som hneď súhlasila, keď ma Andrej Bán pozval do tímu, ktorý mal rozbehnúť debaty s ľuďmi v regiónoch o ich žití na Slovensku, o tom, čo ich trápi, hnevá – a tiež čo ich viedlo k tomu, že viacerí z nich dali v marcových parlamentných voľbách svoj hlas Ľudovej strane Naše Slovensko, ktorú pokladám za extrémistickú.

Začali sme symbolicky: 8. mája 2016, na výročie ukončenia Druhej svetovej vojny v Európe, v Brezne.  Neskôr sme absolvovali stretnutia so študentmi, ale aj dospelými obyvateľmi Veľkého Krtíša, Dolného Kubína a Revúcej.

Čo mi tieto stretnutia dali ?

1. Potvrdili, že rozhodnutie „niečo urobiť“, vykročiť za ľuďmi mimo Bratislavy bolo správne (hoci v rámci svojich výskumov neustále cestujem po celom Slovensku a myslela som si, že mám celkom reálnu predstavu o tom, ako sa ľuďom v rozličných regiónoch žije). Večerné stretnutia s obyvateľmi štyroch mestečiek, spôsob, akým sa s nami, ale aj medzi sebou rozprávali, sumarizujem nasledovne: ľudia sa odvykli spolu rozprávať a hlavne sa navzájom počúvať. Mnohí sú frustrovaní vlastnou životnou situáciou, problémami v meste, resp. v celej spoločnosti. Zároveň však často žijú v mylnej predstave, že demokracia je nejaký daný nemenný stav a ten súčasný sa im nepáči. Neuvedomujú si, že za stav demokracie u nás môžu aj oni. Že demokracia je proces a my všetci na Slovensku sme v ňom zainteresovaní, preto máme demokraciu takú, akí sme my sami. Cítim z debát, že mnohí ľudia si ešte stále neuvedomili, že sloboda získaná po páde komunistického režimu v roku 1989 znamená predovšetkým zodpovednosť každého za seba, ale aj za vzťahy v spoločnosti, za chod vecí verejných. A to je práve jeden z kľúčových problémov: ľudia sú rezignovaní, myslia si, že nemá význam sa angažovať, pretože aj tak nič neovplyvnia. To je samozrejme omyl, každý z nás môže (zatiaľ) slobodne povedať, čo sa mu nepáči na fungovaní vlastného mikrosveta, na lokálnych vzťahoch a spoločenských problémoch. Každý z nás môže iniciovať zmenu, malú zmenu vo svojom okolí – ale to chce osobné zainteresovanie, nebyť ľahostajným, pasívnym, či konformným. Keď sa mi niečo nepáči, s niečím nesúhlasím – mám otvoriť ústa a hovoriť o tom,  navrhnúť riešenie: v škole, v práci, v mieste kde bývam.  Toto sa mnohým ľuďom nechce, radšej mávnu rezignovane rukou – a to je začiatok konca.
2. Nemáme na Slovensku odkomunikovanú vo verejnej debate skúsenosť bežného človeka zo socialistickej, nie tak dávnej, minulosti. Častý je sentiment za sociálnymi istotami, menej sa spomína na to, ak komunistický režim liezol ľuďom do súkromia, ako ich manipuloval a ovládal, ako lámal charaktery. Ako zlikvidoval celé sociálne skupiny v spoločnosti: súkromných roľníkov, živnostníkov, podnikateľov, inteligenciu. Rovnako slovenský štát 1939 – 45 je téma, ktorá nie je dôkladne a už vôbec nie jasne predebatovávaná. Vedomosti študentov i dospelých sú kolísavej kvality, plné mýtov a nie faktov.
3. Diskusia medzi staršími a mladšími generáciami ľudí na Slovensku je nedostatočná alebo žiadna. Mladí ľudia majú minimálne až mizerné vedomosti o nedávnej minulosti vlastnej krajiny. Nekoná sa žiadne poučenie zo skúsenosti s dvoma totalitnými režimami, ktoré na vlastnej koži zakúsili ľudia na Slovensku v 20. storočí.
4. Ešte stále (či čoraz viac) majú ľudia na Slovensku (mladí/študenti aj tí skôr narodení) sklon naletieť populistickým politikom, nedokážu odhaliť manipuláciu a propagandistické reči. Nemajú citlivý barometer na situácie, ktoré predstavujú hrozbu pre demokraciu, práva a slobodu jednotlivca v spoločnosti.
5. V regiónoch žijú aj úžasní ľudia, ktorí sa v každodennej práci snažia o zmenu – v práci s deťmi, šírení osvety, podporujúc lokálne kultúrne aktivity a podobne. Pre nich sú podľa mňa naše debaty dôležité, aby si uvedomili, že nie sú sami.
6. Ľudia v regiónoch žijú v mylnej predstave, že všetci obyvatelia Bratislavy majú bezproblémové životy „pri svojich bratislavských korytách“ (parafráza jednej z invektív, ktoré sme si vypočuli na debatách) a kašlú na zvyšok Slovenska. To určite nie je pravda – už len preto nie, že väčšina Bratislavčanov má rodičov, starých rodičov, či iných rodinných príslušníkov v rôznych kútoch Slovenska :)
7. Je potrebné pokračovať v debatách. Cieľom je zmena v myslení a postojoch ľudí a to je veľmi pomalý a komplikovaný proces. Pre mňa Slovensko nie je zabudnuté.

Monika Vrzgulová, etnologička Ústavu etnológie SAV a Dokumentačného strediska holokaustu

Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko je súčasťou projektu Spoločná krajina.