Denník N

Neposlušné deti – skúsenosti montessori rodiča 1

Keď sme pred desiatimi rokmi prihlásili nášho syna do prvého ročníka Montessori školy, nemala ešte žiadnych absolventov a my sme nevedeli, či systém takéhoto vzdelávania naozaj funguje. Myšlienka nám však dávala zmysel, tak sme to riskli.V prípade, že by sa naše rozhodnutie ukázalo ako chybné, boli sme pripravení syna zo školy zobrať a prihlásiť na bežnú školu. Nikdy sme to nemuseli urobiť. Tento rok náš syn úspešne dokončil základné vzdelanie na Montessori škole a spravil prijímačky na dve gymnázia. Patrí tak k prvým štyrom deťom, ktoré celú Montessori školu absolvovali.

Keďže téma Montessori pedagogiky je z pohľadu rodiča veľmi bohatá, rozhodol som sa napísať sériu článkov, v ktorých sa dôslednejšie pozriem na jednotlivé časti. Prvou témou bude REŠPEKT.

 

Rešpekt je základ všetkého

Keď hovorím o rešpekte, mám na mysli plný vzájomný rešpekt k deťom aj k dospelým. Rešpektu sa chcem na úvod venovať preto, lebo toto slovo má v našej spoločnosti exotickú príchuť, ako keby pochádzalo z krajín, kde nechápu, ako sa správne vychovávajú deti. Kde nevedia, že najlepšia je tvrdá ruka, a nevedia aký je život.

Pri Montessori pedagogike je rešpekt základ, ktorému sa deti a častokrát aj rodičia učia. Ak pochybujeme o zmysle rešpektujúceho prístupu, je dobre si uvedomiť, že ak budeme školu vnímať len ako inštitúciu na získanie vzdelania, jej reálny vplyv veľmi podceníme.

 

Dosah školy presahuje funkciu vzdelávania

Škola a zážitky s ňou spojené formujú našu povahu a naše chápanie sveta okolo nás. Samotné vzdelávanie sa vlastne deje len popri tom. Príchodom na základnú školu sa dieťa ocitne v prostredí, kde ho už nechráni rodina, a na rozdiel od škôlky sa už od neho očakáva pravidelné a zodpovedné plnenie rôznych úloh. Naučí sa skutočne veľa nového, no samotné vzdelávacie osnovy sú len zlomkom získaných skúseností. Dieťa si prvýkrát vyskúša, ako ho vníma „svet“ mimo jeho rodinu. Naberá skúsenosti s realitou. Tieto osobné poznatky si potom nesie so sebou celý život, aj keď už dávno zabudlo kresliť množiny.

Tak napríklad ja som sa naučil: „Keď nie si vyzvaný, tak mlč, ticho seď, nezdržuj otázkami, rob len to, čo máš dovolené, sú veci, o ktorých sa nediskutuje, dospelým sa vyká, nejedz, keď si hladný, ale keď je na to určený čas, na záchod sa musíš vypýtať.“  Tieto dôležité pravidlá, ktoré mali od rešpektu voči mojej osobe naozaj ďaleko, som si odniesol do života a niektorých som sa zbavoval celkom dlho.

 

Koncept školstva postavený na autorite má niekoľko problémov

Spomeniem len dva. V prvom rade ide o deformáciu samotných detí, budúcich deformovaných dospelých, ktorí si zvykli, že pod zámienkou dobrej veci (vzdelanie) sa môže vyžadovať potlačenie ich prirodzenosti. Druhý veľký problém je, že sťažuje prácu pedagógov. Autorita totiž perfektne fungovala pred rokom 89, keď bola kontrolovaná celá spoločnosť a prípadné požiadavky na rešpektovanie ľudských práv boli potlačené. Všetci museli voliť jednu stranu, pracovať a byť šťastní. V súčasnosti naráža takýto autoritatívny prístup na veľké problémy, pretože hovoríme o slobodnej spoločnosti s množstvom možností, no naše deti majú jedinú možnosť – poslúchať. V bežnom školstve nemajú možnosť vyberať si a hľadať to, čo im vyhovuje. Autoritatívny prístup už nemá podporu v celej spoločnosti, takže deti v školách už stratili prirodzenú hrôzu z autority a pozícia učiteľa postavená na autorite samozrejme slabne.

Som rád, že moje deti vyrastali a vyrastajú v prostredí, ktoré dbá na to, aby si deti uvedomovali svoju hodnotu a hodnotu ostatných ľudí vo svojom okolí. Rešpekt vnímam ako protipól presadzovania autority, o ktorom som písal.

 

Na začiatku

Naše skúsenosti s novým prístupom k výchove sa začali, keď môj syn začal chodiť do škôlky. Neskôr, keď v roku 2006 začal syn Dušan navštevovať Montesori základnú školu, bol som zvedavý, ako to bude vyzerať. Nevedel som si predstaviť inú ako hierarchicky usporiadanú triedu, kde učiteľ oslňuje deti  svojou múdrosťou a deti v tichej úcte počúvajú a čakajú, kým učiteľ alebo zvonenie povie, že stačilo. Škôlka, kde si deti môžu robiť, čo chcú, je jedna vec, ale v škole sa už predsa musia učiť. Je fajn rešpektovať deti a ich potreby, nepovedie to však k lenivosti? Naučia sa počítať aspoň do päť? Budú vychované? Všetky moje obavy sa nakoniec rozplynuli, o tom však v ďalšom článku.

V škole Dušan mohol do veľkej miery sám rozhodovať o tom, čo a kedy sa bude učiť. Sám sa rozhodoval, kedy si dá desiatu, či bude pri práci sedieť v lavici,  žiadal o radu, keď ju potreboval. Nemusel učiteľom vykať, ale mohol ich po celé štúdium oslovovať krstným menom, rovnako ako oni jeho.

Ani som si neuvedomil, že v tom čase sa začala aj Montessori výchova pre mňa a moju ženu Edit. Nič by totiž nefungovalo, ak by sa syn v škole stretal s rešpektujúcim prístupom a doma by sme výchovu riešili autoritatívne. Pochopil som, že ak súhlasíme s myšlienkou, že deti si zaslúžia rešpekt, máme sa v praxi čo učiť.

 

Úcta k starším je jasná, ale vyjadrovať úctu deťom?

Vyjadrovať rešpekt dospelým nebýva problém, k tomu sme predsa vedení od detstva. Vyjadrovať však úctu deťom? V našich končinách to znie naozaj divne. Nejaký čas nám trvalo naučiť sa k našim deťom pristupovať rešpektujúco, ale teraz som presvedčený, že zodpovedný rodič by s tým mal začať čo najskôr. Prejavovať rešpekt je tá najlepšia cesta, ak chceme, aby naše deti boli samostatní a zdravo sebavedomí dospelí. Aby sa totiž nestalo, že na rešpekt sa nakoniec zabudne úplne.

 

Veď koľkí z nás by aspoň v dospelosti chceli od svojich rodičov počuť, že plne dôverujú ich rozhodnutiam a aj keď im vždy nerozumejú, budú ich plne podporovať?Takéto slová od našich rodičov často absentujú. Nie je to trochu divné?

 

Mohlo by sa zdať, že rešpektovať názory a potreby dieťaťa znamená, že deťom dávame totálnu voľnosť a len ich rozmaznávame, ale o tomto rešpekt nie je. Rešpekt je o pochopení seba a aj ostatných. Svoje deti sa snažíme učiť tomu, že pokiaľ chcem, aby moje potreby boli rešpektované, musím byť ochotný rešpektovať ostatných.

 

Ako na to?

Najskôr si bolo treba uvedomiť, čo je rešpekt a ako ho prejavujem/očakávam. Nie som psychológ ani pedagóg, takže sa bolo treba trochu vzdelať. S Edit sme navštívili kurz manželov Kopřivových – Rešpektovať a byť rešpektovaný (vyšlo aj knižne), ktorý sa zaoberá rešpektom v rodine. Prvotná technika pri uvedomovaní si rešpektu voči deťom bola predstava, že môj syn je môj kolega v práci alebo iný dospelý človek. Bolo treba si predstaviť, ako by som sa k nemu v určitých situáciách správal.

 

Kričal by som naňho, keby si pomaly si šnuroval topánky? Vyčítal by som mu, keby rozbil tanier? Vyhrážal by som sa, keby sa nechcel ponáhľať na autobus? Určite by som mu nesľuboval pár faciek, nehovoril by som mu, že je úplne neschopný ani to že ma sklamal.

 

Komunikovať takto s dospelým by totiž bolo trochu divné, obvykle sa snažíme svoju nespokojnosť, záujmy alebo hnev zmeniť na argumenty. Neočakávame, že všetci okolo nás urobia presne to, čo chceme a keď nás neposlúchnu, nechystáme sa ich fackovať. A toto je vlastne ono. Takže, ak to zjednoduším, začali sme sa doma dohadovať, vytvárať pravidlá a učiť sa, ako ich vzájomne dodržiavať. Dohadovali sme sa pomaly o všetkom, od toho ako rýchlo by bolo dobre sa ráno obliekať, prečo ma zmysel prísť na čas do školy, až po to, kedy by bolo dobré isť spať. Vybrať si výchovu z rešpektom nie je tá ľahšia cesta, hlavne, keď na to nie ste zvyknutý –  nechceli sme však mať poslušne dieťa, ale syna ktorý bude vedieť narábať s rešpektom. Nakoniec sme s Dušanom našli svoju dohodu a teraz, keď má 16 rokov, myslím, že sa chápeme a vzájomne si dôverujeme, čo je pre mňa ako pre otca veľmi dôležité.

Dušan je už veľký (čoskoro 16 rokov) a vieme sa spolu dohodnúť, Dorka má však teraz 8 rokov a s ňou sme vo fáze hľadania. Prvý krát som si uvedomil, že ju musím lepšie počúvať asi pred dvoma rokmi, keď mi vyčítala, že ju vôbec nechápem. Bolo pre mňa čarovné počuť tieto slová od takej malej ženy. Pomyslel som si, že ich radšej budem počuť teraz, ako keby som ich počul v puberte.

 

Kde nie je problém, nie je ani riešenie

S Dorkou hľadáme spôsob ako sa dohodnúť vlastne každý deň. Nedávno sme riešili jej rannú prípravu  do školy, ktorá trvala pridlho, takže sme často meškali. Z lenivosti som najprv skúšal autoritatívne ju napomínať, čo vôbec nepomáhalo. Zdalo sa, že Dorka absolútne nechápe, v čom je problém. A tak sme si na to spoločne sadli. Najskôr sme museli obaja uznať, že nejaký problém naozaj existuje, pretože, ako som nedávno čítal: Tam, kde nie je problém, nie je ani riešenie. V rozhovore Dorka navrhla riešenie postavené na jej skúsenosti s jednotlivými rannými činnosťami a časom, ktorý na ne potrebuje. „Stíhanie“ školy sa zlepšilo, je to však len pár dní, takže naša dohoda bude možno potrebovať úpravy, aby sme našli naozaj dobre padnúce riešenie. Aj ja sám totiž niekedy nestíham napriek tomu, že mi je jasné, kedy mám kde byť a koľko čo trvá, takže nemôžem ani od Dorky vyžadovať 100%. Výhoda rešpektujúceho prístupu oproti autoritatívnemu je aj v tom, že nemusím neustále potvrdzovať svoju autoritu, a tak nemusím mať masku bezchybnosti.

Nemusím poznať všetky riešenia, ale môžem sa pýtať a hľadať ich a priznávať, že aj ja sa mýlim a robím chyby rovnako ako môj partner v diskusii.


Dorka takto nemusela prijať moje/naše riešenie, ale mala možnosť hľadať vlastné, je to totiž aj jej život. Montessori škola rešpektuje rozhodnutia detí, sú to totiž budúci dospelí, ktorí sa musia naučiť ako pracovať s vlastnými rozhodnutiami. Aj preto táto škola ponúka veľa priestoru na vlastné rozhodnutia, deti nemusia otrocky prijímať zadané úlohy. Očakáva sa, že vyjadria svoj názor, sú vedené k tomu, aby boli samostatné a navrhovali riešenia. V živote sa im to určite veľmi hodí.
Montessori škola ma navyše za tie roky totiž naučila, že môžem svojim deťom plne dôverovať, a keď im nevstupujem do života tam, kde ma nepotrebujú, urobím pre nich oveľa viac ako neustálou kontrolou.
Ešte pred rokmi som mal pocit, že Dušan môže mať v škole slobodu, no potom ho treba skontrolovať. Až postupom času som si uvedomil, že Dušan naozaj moju kontrolu nepotrebuje. Potrebuje jediné – aby som ho podporoval a rešpektoval. Aby som mu vytvoril preistor pochopiť, že vzdelanie je hlavne pre neho a čím skôr si to uvedomí tým lepšie.

 

Poslušných sú dnes plné ulice

Vďaka Montessori škole a mnohým inšpiratívnym ľudom v škole a jej okolí som si  uvedomil, že najhoršie by bolo snažiť sa vychovať poslušné deti. Teda deti, ktoré budú robiť presne, to čo chcem. Takýchto dobre vychovaných detí a dospelých sú plné ulice. Dospelých, ktorí sa naučili, že pred autoritou sa skláňa hlava a kvôli pochvale som ochotný urobiť skoro všetko. Nemôžeme sa diviť, že veľká časť našej spoločnosti očakáva, že ich životom prevedie veľký vodca. Od školy sú vedení k tomu, že rešpekt sa prejavuje len autorite a na nich nezáleží.

Samozrejme, nemusíme deti učiť a vychovávať s rešpektom, potom sa však nečudujme, že v dospelosti budú mať strach vyjadriť svoj názor, ozvať sa, keď budú cítiť, že im niečo nevyhovuje, alebo kým sa rozhodnú niečo urobiť, budú čakať, že im to najprv niekto dovolí. Budú poslušní presne tak, ako sme to od nich chceli.

 

Nám sa risk ktorý sme pred rokmi podstúpili, vyplatil. Veľa sme sa spoločne naučili, aj keď v Montessori škole deti nedostávajú domáce úlohy. Tomu, ako sa deti na tejto škole učia, sa budem tiež venovať. Rešpekt má však prednosť.

 

Ak máte chuť prečítať si ďalšie texty o montessori prikladám linky na ďalšie tri texty o mojich skúsenostiach  Zbytočné známkyRadosť z učenia Samostatné deti, samostaní dospelí.

Dušan, Edit a Tam, vďaka za pomoc pri príprave textu.

Teraz najčítanejšie