Morča a pytón
Prečítala som si ďalšiu knižku Máriusa Kopcsaya, konkrétne Jednouholník. Po niekoľkých stranách som pojala podozrenie, že všetky tie veci, ktoré ma diplomaticky povedané obťažovali v jeho novšej próze Asvabaždénie, sú možno konštantnými prvkami jeho tvorby.
Napokon to však nebolo až také zlé. Rozoberme si to, skúsme autora pochopiť.
Hrdina sa volá Augustín Nevoľný, meno je iné, profil totožný s hrdinom Asvabaždénia – muž vekovo kdesi po štyridsiatke, rozvedený s dvoma deťmi, momentálne žije, či skôr tiesni sa v malom byte so svojou novou priateľkou Silviou, ktorá mu neprejavuje dostatok uznania a všeobecne je na jeho vkus príliš chladná. V texte sa vo veľkom tematizujú Augustínove nenaplnené ambície, pocity zlyhania a bezvýchodnosti. Jednou vetou:
Život, to je nikam nevedúca cesta čoraz hustejším lesom pochybností.
Takže po obsahovej stránke označme za konštantu autobiografické črty; po formálnej spomeňme hojne využívané hry so slovíčkami a zdrobneniny, ktorými sa zrejme aj tu usiluje o groteskný efekt. Neviem, prečo to formulujem tak neľudsky. Neviem – asi by sa to dalo vysvetliť, ale predmetom analýzy je Kopcsay, nie ja, a vôbec, píšem to strašne pomaly, a tak som rada, že ešte vôbec píšem.
Dajme si krátku desivú ukážku:
Chcenie je matkou záhuby a babkou mučivých pochybností. To vtedy ešte nevedel. Alebo naopak. Mučivé aj bučivé pochybnosti sú praotcom chcenia a neraz aj chcania. Sú symptómom bytia, z ktorého nám čas ukrajuje nudličky a štrúdličky, až kým nám ho nerozmiaga do prapôvodnej prakaše nebytia.
Ja sa nesmejem.
Augustín má neveľmi úspešnú kapelu, s ktorou práve dohral na nejakom nevýznamnom hudobnom festivale v meste, kde kedysi študoval a chodil na prax do akejsi chemickej továrne. Čo je to za mesto, netuším, nemôžem ani za svet nájsť tú knihu, neviem, kam som ju položila. Som teda odkázaná len na svoje poznámky. Malé zlyhaníčko. (Str. 112.)
V príbehu sa prelínajú dve roviny rozprávania, jednak súčasnosť, Augustínova cesta z festivalu domov, do Bratislavy, jednak jeho spomienky na študentské časy. Tie časti vracajúce sa k mladosti mi boli omnoho sympatickejšie, videlo sa mi, že tu má autor podstatne väčší vtip (áno, naozaj sa dá hovoriť o vtipe) a nadhľad, kým dospelé pasáže sú poznačené tou podľa mňa nie práve šťastne literárne poňatou sebaľútosťou, ufňukaným bolestínstvom, ktoré sa o rok neskôr už úplne nekontrolovane rozliali na 370 strán v Asvabždéni.
Vo všeobecnosti, dalo by sa povedať, je Asvabáždenie v podstate Jednouholník postihnutý rakovinou. Divoké metastázy po celej ploche textu, aj zaň – postupy, ktoré Kopcsayovi v Jednouholníku ešte poväčšine fungujú, niekedy lepšie, niekedy horšie, ale fungujú, sa v Asvabaždéni rozbujnejú ďaleko za hranice znesiteľnosti.
Z tohto hľadiska sú obe knihy skutočne pozoruhodné.
Cítim, ako sa mi to od začiatku rozpadáva. Ja tak mám komu čo hovoriť. Ale skúsme, skúsme tomu dať tvar.
Čo je smutné
Našla som si na internete nejaké charakteristiky Kopcsayovej tvorby, spomínajú sa tam predovšetkým jeho jednoduché fabuly a záujem o všednodennosť, to sedí, a potom autorova schopnosť udržať si odstup a nadhľad a vyhnúť sa moralizovaniu – napríklad používaním vulgarizmov a nejakých fekálnych motívov.
Mám tu ešte dve iné Kopcsayove knihy, listovala som si v nich a rastie vo mne pocit, že to bývalo lepšie a že teraz sa Kopcsay nebezpečne kláti práve smerom k tomu moralizovaniu, a nadhľad tiež vytriasol kdesi po ceste.
Akú peknú metaforu ponúka dnešná doba.
„Je zahľadený do svojho smartfónu.“
Keby sme vetu chceli povýšiť na komunálno-satirický epigram, mohla by mať pokračovanie:
„Je zahľadený do svojho smartfónu, pretože v ňom vidí najmä seba.“
Zas? Ale no tak.
Aj s celou tou slečnou vo vlaku, čo brázdi gélovými nechtami svoj svietivý displej, takže určite má v hlave vymetené. To – čo do tónu – nemá ďaleko od okrídlenej vety dôchodkyne Pohlovej, z ankety pre denník Metro z roku 1999: „Já bych všechny ty internety a počítače zakázala.“
V Jednouholníku je to zatiaľ len soundkláda, v Asvabáždení pribudne knihoksicht a niekoľko ďalších. Ide to s tebou z kopcsay. Tu máš slovnú hračku. Skrz-naskrz kopcsayovskú.
Čo je dobré
V noci sa Papierničkou prehnala silná búrka, ráno však bolo opäť jasné, svieže a prikryté modrou oblohou. Azda až príliš modrou, takou modrou, akoby v jej sfarbení bolo čosi skľučujúce, čosi, čo dávalo tušiť, že sa hneď za ilúziou modrého neba skrýva temnota a prázdnota celého vesmíru.
Dobre! V Kopcsayovom svete nie je žiadna radosť z pekného dňa, pekný deň je len zamaskovaný škaredý, neveríš mu, nenecháš sa opiť rožkom, dobre vieš, že všetko, všetko je nahovno. Môže byť.
Vo všeobecnosti mám pocit, že Kopcsay je slabší tam, kde sa snaží glosovať, kde sa vyslovuje na rovinu; a pôsobivejší tam, kde na to ide nepriamo, skrz obraz – trebárs pritlačí a posunie situáciu do skutočne grotesknej polohy. To sa mu obzvlášť darí trebárs v kancelárii u námestníka, to morča v zásuvke je veľkým svetlým bodom celej prózy a chvíľa, kde sa námestník Jakšík nečakane objaví na večierku – tiež super:
A naozaj, keď si nalieval asi tretí pohár vína, celkom maličký, možno desaťcentimetrový Jakšík naňho žmurkol spoza fľašky.
„Musel som kosiť, nemohol som prísť,“ pošepol mu minijakšík.
Tiež z toho nejdem do mdlôb, osobne mi je celá táto próza jednoducho bytostne cudzia, témou aj spracovaním, ale objektívne je to skrátka vydarené. Škoda, že sa Kopcsay nevyberá týmto smerom častejšie.
Odcitujme si ešte niečo, čo je objektívne vtipné a vydarené bez ohľadu na to, kto sa smeje a kto nie. Hudobný festival pokračuje, folklór v plnom prúde, hrdina sa pomaly zberá na odchod, akurát by sa predtým ešte rád potúžil, čaká ho dlhá cesta:
„Dohodnuté,“ povedal Augustín a podal Ferkovi ruku. Počkal, kým zájde k ďalšiemu stánku za trúchlivým starostom, čo podopieral svoju veselú manželku, opäť o čosi červenšiu a kolísavejšiu než pred chvíľou. Keď sa nik známy nedíval, otočil sa ku kyprej ružolícej predavačke.
„Ešte si dám jednu hrušku na cestu.“
„Ešte, ešte, ešte!“ skandovali nadšení diváci ukláňajúcim sa folkloristom zo súboru Svišť.
„A kamže by ste šli? Veď bude opekačka, vatra,“ usmiala sa kyprá predavačka, aj úsmev mala kyprý ako čerstvo zoraná prsť, dedovizeň.
„Za rodinou,“ začervenal sa Augustín a mocne si druzgol.
Takú voľnú asociáciu, taký asociačný chvostík, ako je tá dedovizeň, si Kopcsay tiež dovolí len výnimočne – mne sa to veľmi páči – ale zase chápem, že autor inklinuje skôr k tej grotesknosti, ktorá sa týmto štýlom nerozbieha, naopak, drží sa schematických opakovaných charakteristík, babka Klieštiková má jeden zub a to stačí, silák Kokotík bude vždy skrátka silák Kokotík, placka je tu žánrový default.
O tom, ako sa zreje
Keď sa ako chlapček hral v domčeku, v ktorom žili a splácali hypotéčku, ktorá ich doviedla na okraj krášiku.
Neviem, či tento článok nie je príliš zmätený. Ja som, ale v otázke Jednouholníka mám jasno. Pre istotu zhrniem.
Próza je silnejšia v retrospektívnych častiach, kde si autor udržiava väčší nadhľad. V línii prítomnosti sa naproti tomu objavujú slabiny, ktoré neskôr tak poškodili Asvabaždénie, okrem iného príliš priame, moralizátorské komentáre k niektorým bežným javom súčasného sveta, sem-tam jalové filozofovanie atď. Zahadzujem to, prepáčte. Prečo sa vždy človek preklepne na prepíčte. Asi také podvedomé sorry – not so sorry.
Na staršie Kopcsayove práce sa teším, z listovania sa mi ozaj zdá, že je to omnoho lepšie.
Niektoré moje výhrady sú možno subjektívne zafarbené. A viem si predstaviť, že čitateľ Kopcsayovho veku a razenia sa s jeho bolestínstvom a pocitmi nekonečnej nedocenenosti – rýdze slovenské pocity – veľmi ľahko a ochotne stotožní, a nerieši kvalitu literárneho spracovania.
Pozastavila by som sa pri obálke, len vlastne neviem, čo k nej povedať – je to v podstate skôr rezignácia na obálku.
Korektúry prebehli napoly. Ale vzhľadom na to, v akom stave vychádzajú iné knihy, je táto dôvodom na radosť.
Už nejaký čas mi chodí po rozume jedna poznámka z Požehnanej taktovky, ku Kopcsayovi, ktorý očividne má svoje témy a svoj malý vytrvalo temný svet, sa to veľmi hodí, a tak odcitujem – Vincent Šikula tu vraví:
Niektorí ľudia vravia, že spisovateľ postupne dozrieva… Čo je to dozrievanie? Možno čakať od maliny, že budú na nej dozrievať z roka na rok krajšie, sviežejšie a chutnejšie maliny? Možno očakávať od hrušky alebo od jablone, že na nej budú z roka na rok inakšie hrušky? Možno hej, no vždy iba trochu inakšie…
Tu by sa článok mohol skončiť, čím by sa udržal v znesiteľnom rozsahu troch strán, ale mne sa v posledných dňoch intenzívne pripomína jedna próza, a tak si spravím radosť.
Émile: Som šťastný, som šťastný
Existuje taká kniha, pôvodne, po francúzsky, sa volá Gros-Câlin, veľký maznáčik, v češtine vyšla pod názvom Život s krajtou. Krajta je po našom veľhad, čiže pytón. Ak niekto tápal. Pokiaľ ste veľmi seriózni, asi by ste si ju len tak naslepo nekúpili, české vydanie má trochu pochybnú obálku.
Ani túto teraz nemám pred sebou, zasa čerpám len z výpiskov. A zo svojich mnohých nežných spomienok.
Rozpráva príbeh obyčajného, bezvýznamného úradníka žijúceho svoj bezvýznamný život v malom byte vo veľkom meste. Jeho sociálne väzby sú minimálne, len tak von nechodí. Ak si dobre spomínam, páči sa mu jedna slečna z práce, ale tá je nedosiahnuteľná, úplne mimo. Nič to. Zájde si zavše do jedného bordelu, ináč je sám a je spokojný, je skromný.
Je mi také známo, že existují vzájemné lásky, ale nedělám si nárok na luxus. Co člověk potřebuje nejvíc, je někoho milovat.
Potom si v každom prípade zadováži pytóna, a to je ešte spokojnejší. Veľmi k nemu priľne. Susedia z nového nájomníka nie sú takí nadšení, ale hrdina naňho nedá dopustiť – konečne tuhé, vrúcne objatie. Keď had v jednej chvíli utečie a je chytený a zabavený políciou, beží si ho na stanicu vyzdvihnúť a hovorí – položil mi hlavu na rameno a okamžitě usnul pohnutím.
Vtipné, vtipné je to na mnohých miestach, predovšetkým však nástojčivo, bolestne clivé. A podľa mňa tá nesmierna pôsobivosť vyviera práve z toho, že sa ten totálny, všeobjímajúci smútok nijako tragicky netematizuje. Pochopíš z drobností.
U východu z metra mě lístek nezahodil, nechal si mě vlídně v ruce, věděl, že prožívám těžké chvíle.
Ani tie ťažké chvíle neodkazujú k situácii človeka fatálne osamelého v meste s piatimi miliónmi obyvateľov, to on nerieši. Naopak, je optimista.
Neměli jsme absolutně nic, co bychom si chtěli říct, ale bylo to totéž nic, naše společné nic.
Neuvažuje nad tým, kam sa v živote dostal, pretože si v prvom rade nemyslí, že by po zásluhe mal byť niekde inde. Svoju priemernosť vníma ako samozrejmú. Rád by sa nejako spojil so svetom, ale chápe, že to trebárs z nejakého dôvodu nejde, a pripadá mu to v poriadku. Vystačí si s málom.
Tak jsem tedy ležel a poslouchal svou tajnou vysílačku – to je jedna z chvil, kdy se mi zdá, že vstanu, dojdu k sobě, vezmu se do náručí a takto usnu v dlani.
Jeho svet je pekný. Nikdy nemáš pocit, že by svoj optimizmus vnímal ako lož – že by pochyboval. Nie, je to v pohode. A potom má navyše toho hada, ktorý sa okolo neho tak nežne obtáča, má spoločnosť. Všetko super.
„Čo s načatým životom?“ pýta sa hrdina Kopcsayovej Medvedej skaly. „Ukončiť? Pokračovať?“
Mne sa aj to páči. Ani nechcem týchto dvoch porovnávať, pretože je predsa mnoho ciest, ako docieliť nejaký efekt, a tu sa skrátka stretávame s dvomi odlišnými, rovnako oprávnenými postupmi. Iba mňa osobne omnoho väčšmi oslovuje, omnoho hlbšie zasahuje tento – keď sa to obráti. Keď sa ani nie že cez zaťaté zuby, ale s odzbrojujúcou úprimnosťou hovorí: Som šťastný, som šťastný.
Nepatřím k lidem, kteří páchají sebevraždy, protože nemám nejmenší ctižádost a také proto, že veškerá smrt je už obsažena jinde.
To je možno jediná trochu záhadná veta celej tejto útlej knižky. Hoci možno mi pripadá záhadná len preto, že som si ju vtedy vypísala bez kontextu a dnes už si nepamätám, čo nasleduje.
Romain Gary napísal svoj príbeh o veľkom maznáčikovi už ako známy a veľmi obľúbený spisovateľ, pod pseudonymom Émile Ajar. Pseudonymov mal viac, vďaka tomu ako jediný v dejinách Goncourtovej ceny získal Goncourtovu cenu dvakrát, čo je proti pravidlám. K autorstvu sa priznal až v liste na rozlúčku – v roku 1980 sa zastrelil.
OBRÁZKOVÁ PRÍLOHA:
.
