Motorovým rogalom za slobodou
Do pádu Železnej opony zostávalo už len asi 16 mesiacov. Na odvážny prelet hranice do Rakúska na motorovom rogale sa odhodlal 24-ročný Josef Hlavatý spolu so svojím 3-ročným synčekom Davidom. Bol to starostlivo naplánovaný útek z neslobodného československého raja. Pár dní pred tým totiž jeho manželka legálne vycestovala so starším synom do Juhoslávie s úmyslom emigrovať do Rakúska. Aby sa potom celá rodina šťastlivo zišla v slobodnom svete.
Josef Hlavatý pomýšľal na emigráciu dlhšiu dobu. Tu v Československu ho nečakala žiadna šťastná budúcnosť. Bol technicky nadaný, zaujímal sa o lode, autá. Bavilo ho lietanie, ale režim mu neumožnil pilotovať ani práškovacie lietadlá. Žilo sa tu tak nejako sivo, ekonomika upadala. Po dohode s manželkou Petrou sa začali zaujímať o možnosť vycestovať na dovolenku do Juhoslávie, odkiaľ chceli emigrovať. Nedostal však výjazdnú doložku, kádrové oddelenie mu to zatrhlo a navštívili ho eštébáci, ktorí tušili ich plány ostať vonku.
Nakoniec sa doložku podarilo získať aspoň manželke. Pod zámienkou, že ich starší syn potrebuje zo zdravotných dôvodov pobyt pri mori. Komunisti si však ľudí vedeli postrážiť. K moru mohla odcestovať len manželka a starší syn Josef junior. Mladší syn David s otcom museli ostať v Československu. Ako rukojemníci.
Pri plánovaní úteku za hranice prichádzalo do úvahy napríklad preplávať Dunaj. Josefovi tiež napadla myšlienka zostrojiť malú motokáru, s ktorou by prefrčal cez hraničný priechod popod závory. Dosť bláznivý nápad, ktorý zavrhol. Nakoniec voľba padla na motorové rogalo, ktoré už mal doma zostrojené a viackrát si vyskúšal lietanie s ním. Motor bol z Trabanta, s výkonom 40 koní. Nádrž na benzín bola vyrobená z obyčajného kanistra. Rogalo bolo rúrkovej konštrukcie, vážilo 50 kilogramov a malo krídlo s rozpätím 10 metrov. Dosahovalo rýchlosť 60 km/hod. Na poslednú chvíľu vymenil na lietajúcom stroji vrtuľu za tichšiu, ale menej výkonnú.
Petra vycestovala do Juhoslávie. Ten istý deň opustil Josef Hlavatý mesto Jablonec a s rogalom naloženým v prívese za škodovkou vyrazil na 400 km dlhú cestu na Slovensko. 4. júla 1988 večer dorazil na Slovensko do blízkosti obce Studienka, 16 kilometrov od slovensko-rakúskej hranice. V aute spolu s ním sedeli jeho rodičia a malý David. V rakúskej tlači bola neskôr informácia o pomoci jeho rodičov zámerne zamlčaná, aby neboli doma komunistickými úradmi perzekvovaní.
Vyhliadli si miesto v blízkosti diaľnice smerom na Malacky. Našli tu opustenú asfaltku a ukryli sa v lese. A začali čakať na bezvetrie. Rogalo bolo uschované v lese a zamaskované. Prečkali v strachu na mieste aj druhú noc. Vietor ich štartu stále neprial. Tretia noc mala byť už posledná. O pol tretej nadránom bola tichá, tmavá noc. A bezvetrie. Josef s otcom museli narýchlo rogalo zmontovať. Potichu, aby ich nikto nezačul. O 3. hodine ráno vzlietol Josef Hlavatý na svojom motorovom rogale, za sebou mal pripútaného 3-ročného synčeka. V tme, bez navigačných prístrojov, orientoval sa len podľa diaľnice a svojich pocitov. Mal v pláne najkratšou trasou preletieť tých niekoľko kilometrov, ktoré ich delili od vytúženého Rakúska. Pri sebe mal 10 tisíc korún a 1000 mariek získaných na čiernom trhu. 
V pláne mal preletieť priamo smerom na Drösing.
Videl svetielko, a keď sa k nemu priblížil, zistil, že je to strážna veža. Preletel okolo nej vo vzdialenosti 20 až 30 metrov. Videl prekvapeného vojaka. Ten po nich ale nestrieľal, hoci vyvolal poplach. Josef sa snažil uletieť z dosahu svetiel, ktoré začali pátrať po oblohe. Po pár minútach zrazu uvidel vlakovú stanicu a na nej lokomotívy. Nie tie, ktoré poznal z Československa. Vedel, že je v Rakúsku. Na zemi však bola hmla a on nemohol bezpečne pristáť. Bol vo vzduchu už dve hodiny. Nakoniec uvidel pod sebou jasne zem, na okolí nebolo elektrické vedenie a tak mohol dosadnúť. Namiesto párkilometrového preletu rovno na západ letel na sever a ocitol sa pomerne ďaleko od pôvodného cieľa. Až v dedine Reintal. Rýchlo si zobral veci, odopol malého Davida a stopom sa vybral do Viedne. Bol slobodný.
Na manželku a staršieho syna čakal dva mesiace. Petra sa v Juhoslávii z tlače dozvedela o ich úspešnom úteku do Rakúska a mohla tak začať konať. Mala síce v Juhoslávii s emigráciou komplikácie, keď im sprievodkyňa zájazdu zobrala pasy, ale vynašla sa. Pod zámienkou, že musí so synom k lekárovi, dostala doklady, a odcestovala do Belehradu. Tu požiadala úrad komisára OSN o umožnenie výjazdu do Rakúska a nakoniec sa cez utečenecký tábor dostala k manželovi a mladšiemu synovi Davidovi.
Hlavatého rogalo sa dostalo za 20 tisíc šilingov do Múzea útekov v Západnom Berlíne. Replika jeho lietajúceho stroja je tiež umiestnená vo výstavnom priestore venovanom Železnej opone, ktorý sa nachádza na zámku Weitra v Dolnom Rakúsku. Ako dôkaz ľudskej vynaliezavosti a túžby po slobode. Možno až príliš odvážnej túžby, za cenu rizika ohrozenia života svojho, aj života malého syna. Táto rodinná dráma skončila dobre. Nie všetci mali pri prekonávaní Železnej opony také šťastie.
Počty obetí železnej opony podľa výskumu českého Úřadu dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu – pri pokuse o prechod česko-slovenských hraníc so Spolkovou republikou Nemecko a Rakúskom v rokoch 1948-1989 bolo:
- zastrelených 145 ľudí
- usmrtených elektrinou 96 ľudí
- utopených 11 ľudí (ďalších 50 ľudí bolo nájdených utopených v pohraničných riekach)
- z obavy pred zatknutím spáchalo samovraždu 16 ľudí
- v dôsledku zostrelenia, zrážky s vojenským lietadlom alebo havárie zahynulo 5 ľudí
- v automobiloch havarovaných o pohraničné zátarasy zomrelo 5 ľudí
- mínami v ženijnom zátarase boli usmrtení 2 ľudia
- na zlyhanie organizmu tesne po zatknutí zomrel 1 človek
- na následky zranení spôsobených služobnými psami zomrel 1 človek
Celkovo v rokoch 1948-1989 pri pokusoch o prekročenie hranice na Západ zahynulo najmenej 282 ľudí.
Na druhej strane zomrelo v rokoch 1948-1989 najmenej 584 vojakov Pohraničnej stráže:
- „narušiteľmi štátnej hranice“ bolo usmrtených 11 vojakov
- samovraždu spáchalo 185 vojakov
- na následky nehôd a úrazov zomrelo 243 vojakov
- na následky postrelenia zomrelo 39 vojakov
- po úraze elektrickým prúdom, po výbuchu míny, granátu a trhaviny zomrelo 47 vojakov
„Každý má právo opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, a vrátiť sa do svojej krajiny.“
(Všeobecná deklarácia ľudských práv, čl. 13, bod 2)
Občanom žijúcim v Československu bola v rokoch 1948-1989 odopieraná jedna zo základných ľudských slobôd. Na hranici neslobody umierali ľudia, ktorí sa snažili svoju slobodu naplniť.
Zdroje a obrázky:
