Denník N

Možnosti reparačnej terapie (takzvanej liečby homosexuality)

Mali by sme jedincom s egodystonickou homosexualitou ponúkať aj liečbu?

Týmto článkom som sa podujal na veľmi delikátny projekt, v ktorom riskujem veľa nepochopenia. To, čo chcem však povedať, mi stojí za to. Téma homosexuality rezonuje západnými krajinami najmä v súvislosti s legislatívnymi zmenami v prípade manželstiev párov rovnakého pohlavia a adopcií detí týmito pármi, a je neustále aktuálna i na Slovensku. Napriek mnohému napísanému a  pochopenému však homosexualite stále celkom nerozumieme. I to je jeden z dôvodov, prečo sa navzdory konsenzu odborníkov mnohí pokúšajú o jej liečbu, ktorá sa zvykne nazývať aj ako reparačná terapia. Práve tá pritom predstavuje hlavný fókus môjho nasledujúceho textu.

Stručne o tom, čo už bolo z mojej strany povedané

V roku 2009 som začal písať blog pre SME, v ktorom som si založil aj rubriku Homoparanoja, venovanú špeciálne homosexualite. V tom roku som sa zároveň začal v oblasti homosexuality  spoločensky angažovať. Prvý článok bol trochu osobnejší, písal som o svojom priateľovi s homosexuálnou orientáciou, v druhom som potom napadol plochý redukcionizmus Vladimíra Palka, s ktorým kritizoval požiadavky homosexuálov v relácii Lampa. Namiesto homofóbie som pritom začal na označenie negatívnych spoločenských reakcií proti homosexualite používať – podľa mňa omnoho zrozumiteľnejší a výstižnejší – pojem homoparanoja (preto aj ten názov zmienenej rubriky). Pomerne nedávno som zas kritizoval vyjadrenie populárneho blogera Branislava Ondrášika, v ktorom podľa mňa značne nadsadil výskyt homosexuality, ako aj veľmi nešťastné slová katolíckeho kňaza Maroša Kuffu na adresu homosexuálov, ktorých medzi inými rozdeľuje na primárnych a sekundárnych. Môj posledný blog (už na eNku) súvisiaci s homosexualitou som publikoval ako kritiku článku Ondreja Postupku na SME (Homosexualita je už v našej DNA), a napádam v ňom zjednodušené pseudogenetické vysvetlenia vzniku homosexuality. V rozhovore pre diva.sk som zas uviedol, že duševnou poruchou nie je homosexualita, ale jej neprijatie zo strany jedinca, známe aj ako egodystonická homosexualita. Napokon, nedávno som sa jednoznačne vyjadril v relácii RTVS Sto názorov za nutnosť plnej spoločenskej akceptácie ľudí s homosexuálnou orientáciou.

Cítim v sebe silnú potrebu bojovať proti nepochopeniam homosexuality a proti spoločenskej stigmatizácii ľudí s homosexuálnou orientáciou. Súčasne sa snažím o sformulovanie integrovaného pohľadu na tento fenomén, nezaťažený ideologickými nánosmi a konštruktmi.

Homosexualita ako porucha (?)

Či označíme homosexualitu ako poruchu, bude závisieť od stanoviska, z akého sa na ňu pozeráme a zhodnotíme ju. Z pohľadu vedca je najlepšie prejsť viacerými možnými stanoviskami, respektíve vôbec nehľadieť na tento jav z konkrétneho uhlu, ale pozrieť sa naň z nadhľadu. Niektorí ju ako poruchu označujú preto, lebo nespĺňa biologické funkcie smerujúce k rozmnožovaniu, hnané evolučnými silami. Niežeby generatívna úloha nebola v prípade homosexuality biologicky možná, subjekt k nej však nie je náchylný z dôvodov atraktívnosti partnera rovnakého pohlavia. Sú zase iní, ktorí označujú homosexualitu za poruchu preto, že jednoducho nie je normou, čím však majú zväčša na mysli prostú štatistickú normu. Uvádza sa aj kvázi argument, že je to proti prírode. Nedávno som napríklad v článku Mateja Mihálika zaregistroval veľmi závažné a stigmatizujúce tvrdenie, že totiž homosexualita popiera podstatu človeka. Môžeme sa pýtať, čím je táto podstata a kým je vlastne človek. Táto otázka však istotne nebude stáť a padať na tom, či človek cíti alebo necíti sexuálnu príťažlivosť k osobám opačného pohlavia.

Konsenzus odborníkov nerieši to, či je homosexualita poruchou alebo nie je. Jednoznačne je však názor expertov formulovaný vo vzťahu k tomu, či je duševnou poruchou. Aby som bol konkrétny, homosexualita duševnou poruchou nie je. Homosexuálna orientácia je prejavom nastavenia sexuálneho motivačného systému na osoby rovnakého pohlavia. Je komplexným sexuálnym fenoménom, na ktorom sa kľúčovo podieľajú isté biologické premenné. Netvrdím, že je vrodená. To sa totiž výslovne nedá povedať ani o heterosexuálnej orientácii. Hovorím len, že príčiny homosexuality sú biologické do takej miery, že môžeme takmer s istotou povedať:

a) že si ju jedinec nevyberá

b) že aj keď sa osoba s homosexuálnou orientáciou nesnaží podľa tejto orientácie žiť, dusí a potláča ju v sebe, alebo ju neprijíma za svoju, v priebehu jej života sa podstatne nemení (ide teda o prevažnú alebo výlučnú sexuálnu preferenciu jedincov rovnakého pohlavia)

c) že ju nemožno jednoducho psychoterapeuticky vyliečiť (vzniká však zaujímavý paradox, pretože ak by bola príčina striktne biologická – čo stále s istotou nevieme – nie je vylúčené, že by sa v budúcnosti našla biologická metóda jej liečby)

Homosexualita je, zdá sa, značne biologicky determinovaná sexuálna preferencia, s ktorou sa však musíme vyrovnať psychosociálne, čo platí nielen pre indivíduá, ktoré sú jej „subjektom“, ale aj indivíduá, ktoré ním nie sú, a napokon aj pre celú našu spoločnosť. Odlišujeme sa v tom, ako sa s ňou vyrovnávame, čo však nerieši to, ako by sme sa s ňou ideálne vyrovnať mali. Ja osobne vidím vyššiu mravnosť v tom, keby sme homosexuálne cítiacich ľudí plne akceptovali. Homosexualitu pritom nenazývam poruchou, ale variáciou (v sexuálnej orientácii).

Egodystonická homosexualita

Karty však mieša jav, ktorým je egodystonická homosexualita, teda homosexuálna orientácia, ktorú jedinec neprijíma za svoju a nestotožňuje sa s ňou. Tak ako sa v prípade vyradenia homosexuality z klasifikácie duševných porúch neriešili jej príčiny, tak sa neriešia ani príčiny stavu, kedy sa jedinec so svojou sexuálnou orientáciou neidentifikuje. Podstatné je to, že ju chce zmeniť, že ju nepovažuje za prijateľnú súčasť seba samého, a že sa ňou výrazne trápi. Toto trápenie je integrálnou súčasťou Medzinárodnej klasifikácie chorôb pod číselným kódom F 66.1.

Egodystonická homosexualita môže byť diagnostikovaná len u jasne homosexuálnej osoby, ktorá má úporné problémy pre neustálu snahu o sexuálnu re-orientáciu. Höschl (už v roku 1989) píše, že uspokojivú heterosexuálnu adaptáciu títo jedinci spontánne dosiahnu málokedy, respektíve je to vyslovene raritou. Heterosexuálne vzťahy, o ktoré sa viac-menej pokúšajú, sú nedostatočné, krátkodobé, pričom vlastnú homosexualitu sa snažia úplne vytlačiť do fantazijného života, prípadne aj z neho, nakoľko sa za ňu hanbia, vinia a majú z nej úzkosť. Predisponujúcim činiteľom egodystonickej homosexuality je život v kultúre, ktorá homosexualitu odmieta alebo ju prijíma negatívne, ako aj individuálne hodnoty, ktoré nie sú s homosexualitou kompatibilné. V dospelosti môže byť egodystonická homosexualita spojená s prianím mať deti, založiť si rodinu a žiť „normálny“ život. Realizácia tohto priania však, poviem to mierne, nedopadá tak pekne, ako si ju človek pôvodne predstavoval.

Pre nás (psychiatrov a psychológov) by však z toho vyplývalo veľmi dôležité poznanie, ktoré sa stáva až akýmsi bodom zvratu. Ak je totiž egodystonická homosexualita psychickou poruchou, mali by sme jedincom, ktorí ňou trpia, ponúkať aj liečbu. V poznámkach medzinárodnej klasifikácie sa totiž uvádza, že jedinec s egodystonickou sexuálnou orientáciou „môže vyhľadávať liečbu, aby stav zmenil.“ A preto sa môžem touto liečbou seriózne zaoberať bez toho, aby na mňa odborné spoločnosti pozerali krivo.

V partikulárnych predstavách liečby sa síce môžeme rozchádzať, v zásade však môžeme rozvinúť iba dve nekompatibilné cesty:

1. Povedieme jedinca k tomu, aby napokon homosexuálnu orientáciou prijal a zariadil si podľa nej svoj život.

2. Budeme sa snažiť podporovať klienta v možnosti heterosexuálnej adaptácie.

Najdôležitejšie sú predstavy klienta, proti ktorému v tejto veci predsa nemôžeme ísť. On si pravdepodobne, ak vôbec, bude sám voliť terapeuta podľa toho, ako optikou vidí svoj problém. Avšak, heterosexuálna adaptácia nie je žiadna liečba a ťažko si predstaviť, ako v nej klienta – o ktorom vieme, že je homosexuál – podporovať.

Reparačná terapia

V prvom rade je tu problém s názvom. Pomenovanie liečby vytvára dojem, že vedie k opraveniu toho, čo bolo pokazené. Ak si však pod touto liečbou predstavujeme zmenu sexuálnej orientácie, tak sme na omyle. Nie je to totiž možné. Je to skôr snaha o životnú re-orientáciu, o uchopenie problému vlastnej sexuality z inej strany a – povedzme to natvrdo – o prispôsobenie sa spoločnosti s heterosexuálnou normou a normativitou. I keď to znie blbo, mnohí ľudia si prajú podstúpiť práve takúto liečbu a neraz za týmto účelom kontaktovali i mňa. Preto o nej píšem ako o relevantnej možnosti, pretože pokrýva istý dopyt. Pohybovali by sme sa v kruhu, keby sme povedali, že tento dopyt vzniká kvôli tomu, že žijeme presne v takej spoločnosti, v akej žijeme. Mali by sme zrejme aj pravdu. No ako existuje v rámci ľudí s homosexuálnou orientáciou skupina spokojných gayov, ktorí vyšli s pravdou von, a časť, ktorá zas žije v utajení, tak existuje aj subpopulácia, ktorá svoju homosexuálnu orientáciu neprijíma a snaží sa s ňou zápasiť. Pravým liberálnym postojom k tomuto fenoménu je prijať ho rovnako ako ostatné dve skupiny a poskytnúť týmto ľuďom pomoc, ak ju oni sami žiadajú.

Vedomosti o reparačnej liečbe mám od autorov, ktorí majú v tejto kontroverznej oblasti už vybudované značné meno. Jeden z nich je holandský psychoanalytik a psychoterapeut Gerard J. M. van den Aardweg, druhým americký psychológ Joseph J. Nicolosi. Obidvom by som v mnohých bodoch veľmi rád oponoval, nechcem však čitateľov zaťažiť prílišnými detailmi, preto sa obmedzím len na základnú charakteristiku liečby, ktorú Nicolosi ponúka v knihe Shame and Attachment Loss takmer na päťsto stranách.

Klient sám má právo voľby, či prijať alebo neprijať gay identitu. Homosexualita síce nemusí byť problémom pre psychiatrov a psychológov, ani pre liberálnych aktivistov, môže byť však problémom pre niektorých jedincov, ktorí ňou naozaj trpia. A o tých sa hovorí málo. Reparačná terapia necieli priamo na sexualitu, nevedie k vybudovaniu nejakých averzií voči homosexuálnemu správaniu, skôr mieri na viaceré úrovne osobnosti klienta, ktoré sa snaží meniť (liečiť).

Rozvoj homosexuality podľa Nicolosiho prebieha v istej kaskáde, kde sa najprv objavuje primárny vzťahový problém s rodičovskou postavou (typicky najprv matkou a následne otcom), ktorého výsledok je deficit rodovej identity, teda zhruba to, čo by sme mohli nazvať ako komplex rodovej menejcennosti. Chlapec (pokiaľ viem sa obaja zmienení autori zaoberajú takmer výlučne mužskou homosexualitou) sa totiž necíti dostatočne maskulínne. Matku môže mať dominantnú, silnú, manipulatívnu, narcistickú a príliš emocionálnu, otca tichého, vo výchove nenápadného alebo neprítomného, prípadne agresívneho a útočného, s tendenciou ponižovať syna. V období dospievania potom dochádza k akejsi kompenzácii rodovej menejcennosti cez vzťahy s osobami rovnakého pohlavia, teda prostredníctvom homoerotických aktivít. Výchovou neboli pokusy dieťaťa o jeho autonómiu, individualizáciu a vlastné maskulínne uskutočňovanie adekvátne podporované, čo môže mať zásadný vplyv najmä na chlapcov so senzitívnym temperamentom (do ktorého autori vštepujú bližšie nekonkretizované biologické vplyvy). Takého chlapca označuje literatúra ako pred-homosexuálneho. Zažíval nadmernú kritiku, citový chlad, neprijatie alebo podceňovanie zo strany otca a narcistickú výchovu, emocionálnu manipuláciu či vydieranie zo strany matky. V takomto senzitívnom a rodovo neistom chlapcovi potom môžu vrstovníci len posilňovať a upevňovať rodičovské posolstvo o tom, aký je nedostatočne mužský, slabý a chybný.

V liečbe sa podporuje pocit maskulinity (maskulínna rodová identita) klienta, ponúka sa emocionálny zážitok s terapeutom rovnakého pohlavia, ktorý v istom zmysle zastupuje aj osobu otca, a pracuje sa na vyriešení hlavných konfliktov a tráum s rodičovskými postavami z obdobia detstva a dospievania. Klient sa vzdáva svojej predstavy o lepšom otcovi a matke, zmieri sa s ich ľudskými a emocionálnymi obmedzeniami, príjme realitu i to, ako jeho vzťahy ovplyvnili neskoršiu potrebu homosexuálnych kompenzácií. Namiesto erotických vzťahov sa posilňujú a rozvíjajú priateľské vzťahy s osobami rovnakého pohlavia.

Stručné výhrady proti reparačnej liečbe

Celá teória je založená na staršom Stollerovom predpoklade, že maskulinita je úspech, istý výkon, nie danosť. Ignoruje poznatky týkajúce sa evolučnej psychológie a sexuálneho motivačného systému, a často si pletie rodovú identitu (komplexný subjektívny pocit príslušnosti k mužskému alebo ženskému pohlaviu) s pohlavnou orientáciou (sexuálna príťažlivosť k osobám mužského alebo ženského pohlavia), respektíve medzi nimi vytvára akési spojenia, ktorých reálna existencia je pochybná. Nie je heterosexuálnou adaptáciou v zmysle nejakej sexuologickej liečby, ale v zmysle toho, že sa pokúša sprevádzať klienta jeho problémami (ktoré mnohokrát vznikli práve vďaka jeho sexuálnej orientácii) a vedie ho k životu, v ktorom akoby nebol homosexuálne orientovaný, respektíve, v ktorom akoby homosexuálne správanie k svojmu šťastiu a osobnému naplneniu nepotreboval. Podsúva mu pritom, že jeho autentická osobnosť je práve v živote bez homosexuálneho správania. Za veľmi dôležité na analýzu považujem však práve otázku, čo je v prípade klienta naozajstným self, a čo falošným, a do akej miery sú túžby po zmene ovplyvnené výčitkami, úzkosťou a inými symptómami klienta, ako aj ideologickým rámcom, v ktorom vyrastal alebo ktorý si v priebehu života osvojil.

Tak liečiť či neliečiť?

Napriek tomu, že ja osobne necítim žiadne sympatie ani k zmieneným teóriám a predpokladom, ani celkovo k reparačnej liečbe, ako profesionáli v oblasti duševného zdravia by sme mali vedieť zareagovať i na priania a prosby pacientov o sprevádzanie egodystonickou homosexualitou, prípadne o jej „liečbu“ (mnohokrát na nej parazituje aj skutočná depresia a úzkostné poruchy). Ako to urobíme, záleží i na tom, v akom spoločenskom nastavení žijeme, aký je náš svetonázorový horizont a ako hlboko sme sami do oblasti homosexuality prenikli. Mali by sme však mať na pamäti, že liečba homosexuality ako takej neexistuje. Môžeme len viac-menej posilňovať klientov obranný val okolo nej. To je však ignorovanie základného problému, nie liečba.

Najradikálnejší pohyb smerom k zdraviu v prípade osoby s nechcenou homosexuálnou orientáciou by bolo jej prijatie. Adaptácia by mala byť teda mierená skôr na samotnú homosexualitu, než na heterosexualitu. V tomto však, zdá sa, nemám morálne právo diktovať klientovi to, na čo a ako konkrétne sa prispôsobiť. Je to totiž jeho život. Mal by som rešpektovať jeho priania, túžby a predstavy zdravia, ako aj pohľad na svet, z ktorého vychádza. V tom vidím skutočnú realizáciu medicínskej etiky, ako aj pravý liberálny postoj k fenoménu homosexuality.

V žiadnom prípade však nemôžeme robiť niečo, čo robiť nie je možné (teda liečiť homosexuálnu orientáciu). Išlo by o hrubé porušenie nielen etiky, ale aj našej odbornosti.

Teraz najčítanejšie