Mravný poriadok podľa Martina M. Šimečku

Sme zlí a zbabelí. Neúprosný rezultát. V prvom momente mi to prišlo úsmevné. Po druhom prečítaní komentára sa mi úsmev vytratil. Lebo v postojoch, ktoré zaujímam vo vzťahu k súčasnému európskemu problému číslo jeden, som na tej strane, kde sú len zlí a zbabelí. A pritom by mi stačilo papagájovať a pritakávať takým osobnostiam ducha, aké v tejto veci reprezentuje aj autor komentára, a hneď by som vzlietol k mravným výšinám, s nevyčerpateľnou zásobárňou humanizmu a všetkého, čo stelesňujú dobrí a odvážni.

Už dávno som sa nestretol s takým povrchným, až „odfláknutým“ analyzovaním postojov, podľa rôznych prieskumov, nie zanedbateľnej časti občanov našej krajinky k určitej téme. Zobrať si na pomoc vyhlásenia pápeža a Merkelovej, čoby autorít svetového diania, samo osebe nesie v sebe rozpor. U pápeža nie je možné, či to už naplní aj osobne, alebo nie, očakávať nič iné ako vyhlásil. Navonok reprezentuje boha a Krista, teda láskavosť, pomoc, odpúšťanie. Na druhej strane, Merkelovej „veľké oči“, limitované možnosti, nepredvídanie ani nasledujúceho kroku, zákonite vyústili, do všetkých objímajúceho vyhlásenia a predovšetkým prenesenia problému, ale aj zodpovednosti.

Či je pre čitateľov etalónom mravnosti pápež, Merkelová, Šimečka, vlastný rodič, učiteľ, nadriadený, súrodenec, postava z dejín, alebo aj on sám, nechám na úvahe každého. Byť však zlým a zbabelým, len za iný názor, nekorešpondujúci s autorovým, považujem z jeho strany za unáhlené, nie preukázateľné, sám v článku uvádza, že utečencov tu máme málo, teda nehodnoverné tvrdenie.

Mravný poriadok. Obrovské slová. Kto ho má v sebe? Aký má vlastne byť? Stačí byť mravný v skutkoch? Kto môže o sebe povedať, že je mravný človek? Kto? Mravné sú len batoľatá, teda v mojom ponímaní mravnosti.

Mravný a zbabelý, aký priepastný rozdiel, neprekonateľný, aj keď možno, len úmyselne vytvorený, provokujúci k diskusii o hodnotách v nás.