Mučiarne 21. storočia
Aj vám sa občas stane, že celé pekné ráno skazí ultra-stupídna pesnička v rádiu? Blbosť, také niečo predsa nemôže znechutiť pekné teplé májové ráno, hoci pondelňajšie! No keď sa pri začutí úvodných tónov tejto piesne obzriete na zadné sedadlo aby ste videli ako sa tvári zvyšok posádky a vás pritom sekne v krku…
V dnešnom vyspelom svete je priam nemožné vyhnúť sa hudbe. Nech už sa jej cielene vyhýbame tým, že si nezapneme cestou v aute rádio, dobehne nás pri obede v reštaurácii alebo v práci keď dolieha škárou popod dvere zo susednej kancelárie, hoc len s intenzitou komára zadláveného vankúšom.
Tým, že sme neustále vystavení jej pôsobeniu, si voči nej vedome/podvedome vytvárame náklonnosť/odpor (osobne mám za to, že je to vo väčšine prípadov tá druhá možnosť). Pri dlhodobom pozorovaní seba samého som dospel k záveru, že pesničku možno znenávidieť z viacerých dôvodov:
- Pesnička je jednoducho blbá (bezduché opakovanie nejakého neskutočne iritujúceho samplu či hudobné prevedenie, ktoré dokonale zhmotňuje slovo „kakofónia“), no aj napriek tomu ju púšťajú takmer všetky komerčné rádiá ako keby za to mali inkasovať a nie platiť marže interpretom
- Pieseň je nudná (stelesnená monotónnosť po vokálnej i inštrumentálnej stránke,bez výraznejšej myšlienky, ktorá by upútala ucho), ale i tak frčí na všetkých vlnových frekvenciách denne dvadsaťkrát
- Song nie je úplne odveci a je možno aj celkom chytľavý, no keď ho počas jednej hodinovej jazdy v aute počujete trikrát, po pár dňoch sa môže stať, že pri začutí jeho úvodných tónov pocítite zvýšenie tlaku a náhle nutkanie prepnúť rádio. Toto nutkanie sa po troch prepnutiach (počas ktorých ste dva razy narazili na reklamu a raz na ten istý hudobný počin, pred ktorým ste sa snažili uniknúť) zmení na akútnu potrebu vytrhnúť z prístrojovej dosky celé autorádio a vyšmariť ho cez zavreté okno priamo pod kolesá okoloidúceho kamióna
- Hudobný „skvost“ automaticky zaradíme do kategórie „nepočúvateľné“ preto, lebo poznáme jej autora a pri začutí jeho/jej hlasu sa nám hore hltanom tlačia natrávené zvyšky potravy dobre že nie až kdesi od slepáku
- Ako úplne okrajové no predsa reálne dôvody (čosi ako šanca, že na vás cestou z obchodu padne meteor) by som ešte uviedol – nevraživosť voči songu kvôli textu, videoklipu, prípadne inej obskurnosti typu – táto sa páči mojej bývalej (svokre, šéfovi, Kaliňákovi…).
Aj slepý analfabet by medzi riadkami prečítal hádam najzávažnejší dôvod, nadradený nad všetky iné – prehnaná opakovanosť. Myslím, že rozpitvávať ho skutočne nemá zmysel. A dožadovať sa, aby v rádiu pustili každú pieseň denne iba raz je obdobne zmysluplné ako učiť dážďovku nemeckú gramatiku.
A čo má potom teda zmysel? Asi len púšťať si takú muziku, ktorá sa nám páči a ktorú nám nevnucujú rádiá, televízie, internet či oslavy vítania 1.mája.
A ešte jeden odsek na záver –
Skutočne nechcem pôsobiť ako 100% pure hejter, ale až sa rozum mi zastaví nad tým, ako sa môže takej obľube tešiť trebárs relatívne nový počin Albatraoz od Aron Chupa. Veď ani po desiatich počutiach sa neviem zbaviť pocitu, že skutočnú slasť z počúvania tohto veľdiela môže mať iba nejaký feťák po dvojitej dávke pika, alebo trinásťročná holčina čo na didžine exla šesť rumov a zabrzdila ich sedmičkou bieleho sudového. A pritom to má na Youtube vyše 150 miliónov videní. Dal som si tú námahu a pozrel som si aj videoklip a pretrpel som ho dokonca so zapnutým zvukom. A ako správny optimista od prírody som nakoniec na Albatroze našiel aj jedno pozitívum – chvalabohu, že nemá viacej ako tri minúty…
Dúfam, že ma ten seknutý krk čoskoro prejde. Keby aj nie, tak verím, že tú bolesť čo spôsobil Aron Chupa v pondelok ráno vyliečia v piatok večer Scorpions v Pardubiciach ;)