Musíme si pomáhať

Sme taká zvláštna krajina. Na jednej strane sme neuveriteľne kritickí sami voči sebe, občas právom.

Napríklad je fakt nechutný väčšinový odpor prerastajúci občas až do nenávisti k iným ľuďom.

Na druhej strane, ak sa konečne niečo máličko podarí, aj vtedy sa objavia kritické hlasy, poukazujúce na nedostatky tohto riešenia či iniciatívy.

Vlnu nevôle až nenávisti vzbudzuje Výzva k ľudskosti – hanlivý pojem „slniečkári“ sa dostali do mainstreamového jazyka politikov, bez rozdielu, či ide o koalíciu, či o opozíciu.

Nevôľu však vzbudí aj príchod 149 utečencov kresťanov na Slovensko. A to nielen u ustráchanej väčšiny, ale aj u podporovateľov Výzvy k ľudskosti.

Akokoľvek sa snažím pochopiť, stále mi nie je dobre pri tom, ako občas reagujeme. Nie veľmi napríklad rozumiem odmietavému postoju, podporiť iniciatívu združenia Pokoj a dobro, ktorá v spolupráci s nie vždy príjemnými úradmi (od vybavovania víz po pomoc s bezpečným transportom…) sem konečne pár tých úbohých ľudí dopravíla. Presne tak, ako nerozumiem kritike Výzvy k ľudskosti za to, že sa jej podarilo pritlačiť skorumpovanú vládu, aby vyčlenila pár peňazí na pomoc.

Bola som požiadaná, vysloviť svoj názor, čo si myslím a tak som si to konečne musela v sebe usporiadať:         „Príchod kresťanských utečencov je dobrá správa pre Slovensko – presne takou akou bola dobrá správa pred pár týždňami, že vláda vyčlení finančné zdroje na pomoc organizáciám, ktoré pomáhajú utečencom.

A to z dvoch dôvodov: Po prvé, konečne sme sa pohli a pomáhame konkrétnym ľuďom, ktorí sú reálne ohrození na životoch. Po druhé, pomáhame menšine, ktorá je ohrozená z dôvodu svojho vierovyznania, ktoré je vlastné aj nám – veď kto iný by sa ich mal zastať?  

Verím, že bezproblémové prijatie tejto menšiny otvorí mentálnu bránu Slovenska, prijať časom aj iné skupiny ľudí, bez rozdielu vierovyznania, pretože práve to považujem za kresťanské. Vždy to budú relatívne malé počty a našu kultúru nijako významne nezmenia, pokiaľ nebudeme sami chcieť. Už dnes u nás dlhé roky žijú úspešne integrované menšiny, ktoré nespôsobujú žiadnu zásadnú zmenu charakteru spoločnosti, skôr pomáhajú Slovensku začleniť sa do globálneho sveta.
A ak by som mala tú možnosť, na privítanie by som „našim“ utečencom rada povedala, že sa nemusia báť. Že na Slovensku je dostatok ľudí, ktorí sú im ochotní pomáhať. Požiadala by som ich o trpezlivosť.  sú tu aj ľudia, ktorí zdieľajú strach z neznámeho, ale v momente, keď sa s nimi zoznámia, pridajú sa na stranu pomáhajúcich. Tiež by som im  poďakovala, že sa odvážili prísť na Slovensko. Pretože celá vec vyzerá ako naša jednostranná pomoc.. Sme im však vďační za sprostredkovanie predstavy o iných kultúrach v iných častiach sveta.“

Skutočnosť, že naše bohumilé skutky jeden z našich perfídnych partnerov zneužije, je však už iný príbeh a nie je dôvodom na to, aby sme si nepomáhali.

Som hrdá, že môžem byť súčasťou takého Slovenska, kde sa zrodila Výzva k ľudskosti a kde zároveň dobrí ľudia nezištne pomáhajú iným ľuďom v núdzi – či už šijú nosiče pre deti alebo privezú na Slovensko pár kresťanov v ohrození.