Mušovský kostolík je tak blízko ako nikdy – pokým zima nepoľaví

Kostolík sv. Linharta vytŕča z priehrady Nové mlýny na južnej Morave. Ten patril k dedinke Mušov, ktorú v 70. rokoch vysťahovali a zatopili.

Roky jazdíme do Brna obchádzkou cez Mikulov, len aby sme mohli prejsť po ceste, ktorá prehradila nádrže a uprostred tej Věstonickej sa vyníma ostrovček, ktorý bol kedysi najvyšším miestom dediny.

K Mušovu máme totiž blízky vzťah, žila v ňom celá manželova rodina z moravskej strany, k starenke chodieval na prázdniny. Keď miestnych vysťahovali, rozišli sa do dedín v okolí nádrží – v Pasohlávkach im postavili celú novú ulicu, časť odišla do Brodu, Ivane či Věstoníc.

Presne vieme, čo si vypočujeme, keď míňame kostolík s červenou strechou: kde bola cesta na Ivaň a Pohořelice, ako ďaleko bol starenkin dom so záhradou od kostola a ktorým smerom, ako na konci záhrady bola drevená bránka, ktorou by ste sa dostali k brehu Dyje. Tá sa pravidelne vylievala a dedinu zatápala.

Napriek tomu, že najstarší obyvatelia Mušova už vymreli, ich vnúčatá nostalgicky spomínajú na svoje detstvo, ktoré strávili v Mušove a neďalekých lužných lesoch, ktoré už dnes neexistujú.

Zákaz vstupu

Vždy sa však prednáška o Mušove začínala a končila v aute, pretože na ostrov s kostolom sa jednoducho nedá dostať. Věstonická nádrž je totiž už viac než 20 rokov prírodnou rezerváciou, kde hniezda tisícky rôznych druhov vtákov.

Všade sa vynímajú tabule s upozornením, že vstupom na ostrov si koledujete o pokutu vo výške 100-tisíc českých korún (3700 eur). Správcovia parku si svoju prácu robia zrejme dobre, pretože ani domáci sa vo veľkom neodvažujú na ostrov dostať.

Aj sesternica Hanka spomína, že veľmi rýchlo pádlovali na člne, keď ich prúd Svratky posunul v nádrži ďalej, ako plánovali.

Na túto zimu však budú v dobrom spomínať všetci miestni. Vody priehrady zamrzli natoľko, že pokojne by po ľade prešiel aj náklaďák, čo okamžite využili stovky ľudí.

Na preplnenom ľadovom Václaváku

Celý čas som rozmýšľala, že sme si nevzali aspoň turistické palice, aby sme sa mohli vytiahnuť z vody, ak by sa pod nami náhodou ľad prelomil.

Tušila som, že asi sa na ostrovček nevyberieme sami, ale na ten zástup ľudí, ktorý bol vidno už z cesty, sme sa nepripravili.

Celé rodiny s deťmi, so psami, na sánkach, s korčuľami, aj na bežkách oboma smermi od aquaparku. Ďalšia súvislá čierna čiara cupkajúcich sa v diaľke črtala smerom od Dolných Věstonic. Nielen ochranári, ale aj policajti by si došli na svoje.

Predstava, že pod ľadom je zatopená celá dedina, mi dobre nerobila, aj keď viem, že domy pred napustením bagre zbúrali. Preto by ma ani nikto neprinútil ísť si sem v lete zaplávať, hoci časť pri Pasohlávkach je veľkou rekreačnou oblasťou.

Približne od polovice cesty po ľade už počúvame: „Tadiaľ viedla cesta, bola z mačacích hláv, tam boli domy a na tej strane už nebolo nič, len humná… Tu niekde bola asi radnica… A tam škola…“

„Pamätáš si, tam niekde asi dvesto metrov bol starenkin dom,“ ukazujú si už na ostrove Hanka s Mirom. „A tým smerom bol ten Jožinov. A tam Fandin.“

Ďalší ľudia ukazujú, kde stál pri kostole nejaký pamätník, iní cestu, ktorá okolo viedla. Najviac smútku v hlasoch cítiť, keď rozmýšľajú, kde presne bol cintorín. Časť hrobov preniesli, o ďalších sa aj ťažko rozpráva.

My ďalší sa nezapájame, priam hmatateľne cítiť nostalgiu domácich a pamätníkov.

Chátrajúci chrám

Kostol sv. Linharta má viac než sedemsto rokov, dnes je v dezolátnom stave. Na jeho záchranu už vznikla aj verejná zbierka, z peňazí ktorej sa podarilo čiastočne opraviť strechu.

Vyzbierané peniaze chcú potom využiť aj na konzerváciu stavby, problémom však je práve to, že je uprostred prírodnej rezervácie. Financie zbierajú aj v okolitých dedinách

Na strope ešte zostala časť fresiek, dve so zobrazením svätých dokonca vo veľmi dobrom stave.

Chórus podopierajú kovové stĺpy s ozdobnými hlavicami. Vybité okná, popísané steny, rozobratá podlaha a napriek tomu je nádherný.

Počuť ako si kto predstavuje, čo všetko by tu mohlo byť, keby sa kostolík opravil: múzeum, výstavná alebo koncertná sieň, opäť chrám, informačné stredisko…

Predstavy krásne, ale ani v Česku na tom nie sú oveľa lepšie ako u nás, a tak v nich cítiť aj zmar nad tým, kedy sa asi chátranie tejto nádhery zastaví.

Pochmúrnu atmosféru znásobilo aj pochmúrne počasie, všetci sme stonali, aké by to bolo nádherné, keby svietilo slnko.

Do roztopenia ľadov to ešte chvíľu potrvá, takže aj to slnko určite zasvieti. Ideálny čas na návštevu, ktovie kedy najbližšie sa zasa naskytne príležitosť sa na ostrovček opäť dostať.