Muž, ktorý predal svet
Pomaly vyhasínal… Nevedel aký dátum ma dnešný deň… Kým je a kde je… Obrazy, hudba, chuť a vôňa… Cítil tých všetkých iných, že sú ním… Široko ďaleko niet cudzej bytosti… S ním vesmír umiera…
Ostrý hrot jeho chvosta zabodnutý v srdci. Hlušiac bolesťou nesmrteľné ja. Nulujúc príčinu a podstatu všetkej moci, ktorá mu bola daná. Zrieknutie a opovrhnutie tokom tajných síl. Prichádza zima a on zaspáva…
V jeho dokonalosti vymizli slzy na niekoľko vekov a večností. Posledný pohľad a jeho tvár rezavie kvapôčkami. Narušená štruktúra kamenného kolosa. Keď div sveta spáchal samovraždu pre život. Keď malý tvor je uväznený vo svojom nekonečnom ja…
Otec je faloš a syn je krivda. Keď prichádza pocit, že kolobehy sú len holou márnosťou. Rodí sa v inom duchu, no rodí sa on. Zapredaný úplne všetkému, krôčik za krôčikom rozväzuje šnúrky a uzlíky. Upúšťa svoje schopnosti, vzdáva sa poznania, primitívnie. Uvoľňuje záťaže z ložísk svojho vnútra…
Opúšťa kreslo a upúšťa žezlo. Zlaté jablko sa rozbilo. Netiahne ho gravitácia rozumu ani pud k Evinej nahote. Ani soľ, ani čriepky, len ďalej cestuje do nikam…
Sledujú ho ako kométu, ktorá putuje oblohou. V jednom čase na viacerých miestach. Dve zeme od seba tak vzdialené. A od nich ďalšie dve a ďalšie… Vo všetkých jeden on a predsa iný. Rozdiely, ktoré sú si podobné. Vnímajúc, že podstate lásky netreba podstatu…
Pomaly zhasína… Chaos, presnosť, ktorú v sebe nosí… Do seba zapadá, to čo sa nedá chápať iba cítiť… Každú noc sa všetci vymieňame a nikto o tom nevie… Raz je iba list a niekedy celý strom… Na jednom liste, toľko stromov, v nekonečne fragmentov. A na každom strome…
Mlčí, jeden práve spadol, vloží ho ako záložku na náhodnú stránku knihy, ktorú práve číta. O pár rokov vypadne a naňho vybehne spomienka, ktorá zmení všetko…
10.3.2006
