Muž z 63ky a oheň
Niekedy sa človek naučí počas pár dní o sebe viac, ako inokedy za rok, či roky. Možno to je len tým, že tie dôležité lekcie sa v živote učím nie práve ideálnou metódou, páli mi to pomaly a musím si poriadne naraziť ňufák, aby som sa pozastavila a zamyslela sa.
Sedel predo mnou, lepšie povedané stála som nad ním v preplnenej 63ke. Možno mal namierené do práce, ale kľudne mohol ísť aj z práce súdiac z únavy, ktorá sa zrkadlila v jeho tvári. Mohol mať tak tesne pred alebo po šesdesiatke, možno jeho vek sa zhodoval s číslom v ktorom sme sa viezli. Nepodstatné. Neviem, čo ma presne na ňom upútalo, možno to bola tá blízkosť, tých pár centimetrov, ktoré mi väčšinou naháňajú hrôzu, lebo narušujú môj intímny priestor. Možno, moje vnútorné napätie z predošlých dní a bolesť z vlastných mindrákov. Kútikom oka som sledovala jeho unavenú tvár a nenapadlo mi nič múdrejšie ako na pár minút stíšiť svoje vnútro a z celej duše si želať, aby tento muž sediaci predo mnou mal dnes pekný deň. Želať si, aby sa dnes úprimne smial, aby prežil príjemné chvíle s rodinou, aby ho niečo v práci potešilo. A tak som tam stála a vrúcne si želala, aby tento neznámy muž mal pekný deň.
A tak som si uvedomila, že počas týždňov a mesiacov, keď sa mi darilo a ja som si poletovala ako motýľ, veľmi málo som vnímala utrpenie ľudí vôkol mňa. Možno, to tak má byť, že vtedy nechceme aby naše šťastie a satisfakciu niečo narušovalo.
Počas uplynulých pár dní som si uvedomila jednu dôležitú vec, vlastne je ich viacej, boli to tie dni, ktoré nikto z nás mať nechce. Dni, ktoré nás dolapí naša vlastná hlúposť a zúčtuje sa snami, dni keď sa musíme pozrieť do tváre vlastnej duše. Dni, keď sa pozrieme na slová, ktoré vyšli z našich úst a tentokrát sa neuspokojíme s tým, že “ takto som to nemyslela“, ale na chvíľu si pripustíme, že tie ľahkovážne slová, s ktorými sme nič nemysleli, zrkadlia to, čo sa v nás skutočne skrýva, reflektujú to, čo si netrúfame uvedomiť si, napriek tomu majú veľkú váhu a ten komu boli určené to presne dekóduje.
Niekedy sa človek naučí počas pár dní o sebe viac, ako inokedy za rok, či roky. Možno to je len tým, že tie dôležité lekcie sa v živote učím nie práve ideálnou metódou, páli mi to pomaly a musím si poriadne naraziť ňufák, aby som sa pozastavila a zamyslela sa. Možno, je to aj tým, že občas do môjho života na krátky čas vstupujú ľudia, ktorí prídu ako osviežujúci letný vánok, ale majú v sebe tú dračiu sílu a ohnivý dych. Majú v sebe oheň, ktorý spáli všetko to, čo nie je pravé, skutočné, bez nánosu. A niekedy sa popálime a vycúvame, alebo si prejdeme ohnivým krstom, peklom v ktorom stretneme vlastných démonov.
